CASD Liptovský Mikuláš

„Lebo celý zákon je naplnený v jednom slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho jako samého seba!“

Raz cez prázdniny sme šli autobusom do vnútrozemia navštíviť príbuzných. Počas cesty sme si všimli chlapca, ktorému chýbali obe ruky od predlaktia. Bol som vtedy ešte chlapcom a stále som sa náňho pozeral. Priam ma šokovalo, s akou zručnosťou sa dokázal najesť, obliecť a zapnúť si sveter. Pomocou špeciálneho zariadenia dokonca udržal lyžičku a vidličku! Príbuzný chlapca, ktorý ho sprevádzal, nám porozprával, čo sa stalo. V dedine, kde tento chlapec žil, sa každoročne konali oslavy, ktoré trvali niekoľko dní. Prvý a posledný deň bolo zvykom mať ohňostroj. Ľudia vychádzali na ulicu, aby pozorovali ten nádherný výjav. Posledný deň bolo odpálených veľa svetlíc. No jedna raketa neexplodovala vo vzduchu, ale spadla priamo do hlúčika detí, ktoré sa na ňu ihneď vrhli. Keď chlapec videl, ako ju jedno z detí drží v ruke, utekal k nemu a svetlicu mu vytrhol z ruky. V tej chvíli došlo k explózii.

„Žiť znamená milovať a nemilovať znamená nežiť.“ (G. Sandová)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č.4

„Aj nedbalý vo svojej práci je bratom toho, kto robí zkazu.“ (Prísl. 18,9)

Kým bol filozof Platón spokojný so svojou prvou vetou slávneho diela „Republika“, napísal ju deviatimi rozličnými spôsobmi.

Každý deň v priebehu tridsiatich rokov rečnil slávny politik a rečník Cicero pred svojimi priateľmi, aby zdokonalil svoj prednes.

Noah Webster pracoval na svojom slovníku 36 rokov. Kým zhromaždil všetok materiál, dvakrát preplával celý Atlantik.

Spisovateľ Milton vstával každý deň o štvrtej ráno, aby mal dosť času na svoje dielo „Stratený raj“.

Gibbonovi trvalo 26 rokov, kým napísal historickú knihu „Vzostup a zánik Rímskej ríše“.

Skôr, než Bryant vydal jedno zo svojich majstrovských básnických diel, prepísal ho 99-krát.

Hovorí sa, že geniálny vynálezca Thomas Edison uskutočnil 50 000 experimentov, kým sa mu podarilo vyrobiť akumulátor. Možno by sme sa domnievali, že mal vážne pochybnosti o tom, či sa mu to vôbec podarí. Ale keby sme sa ho spýtali, či ho neodradilo toľko neúspešných pokusov, odpovedal by nám: „Výsledky? Prečo? Objavil som 50 000 vecí, ktoré nefungujú.“

„Trpezlivosť je nevyhnutnou výbavou géniov.“

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č.4

„Nepredávajú sa vari dva vrabce za halier? Ale ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vám sú však spočítané aj všetky vlasy na hlave. Nebojte sa teda! Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ (Mat.10,29-31)

Môj papagáj Valdo si myslí, že je členom našej rodiny. Ku každému z nás sa správa inak. Presne vie, čo si môže ku komu dovoliť. Jeho najobľúbenejším členom rodiny je otec. Hrá sa s ním, lieta mu z jedného pleca na druhé, dovolí mu škrabkať ho po krku a maznať sa s ním. Valdo má rád aj mamu – keď otec nie je nablízku. Mama ho každý deň kŕmi. V noci má klietku pri jej posteli. Vždy večer, keď mama ide spať, sa z klietky načahuje za jej vankúšom a ťahá ho, kým sa mama neprestane s otcom rozprávať a nevenuje sa chvíľu jemu. Niekedy vyjde z klietky von a zobákom poklopká mame po líci. Dáva jej tak bozk na dobrú noc. Ku mne sa správa inak ako k mame alebo otcovi. Veľmi rád na mňa kričí. Naučil sa vykríknuť „Michal“ v niekoľkých odlišných hlasových variáciách, ale vždy to znie negatívne. Som výnimka. Môjho brata nikdy nevolá menom. Keď Dano vstúpi do izby, Valdo vydá akýsi čudný zvuk, ktorý ho Dano naučil. Valdo má rád každého z nás svojím spôsobom. Podobne aj Boh sa ku každému z nás správa inak. Ku každému má iný, svojský vzťah; no vždy je to vzťah, ktorý nám najlepšie vyjadrí jeho lásku a záujem o nás.

„Ak si ľudia vážia sami seba, tak si obyčajne vážia aj svojich blížnych.“ (Smiles)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 4

„Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,16)

Ruský cár Mikuláš II. bol známy dobročinnosťou. Pri istej príležitosti navštívil ruské jednotky v opustenej kozáckej pevnosti. Bola studená, mrazivá noc. Vietor žalostne kvílil okolo starej pevnosti a rachotil oknami kancelárie, v ktorej sedel mladý muž. Gróf Ivan Ivanovič tupo hľadel do ohňa. Nevedel, čo ďalej. Ivan si získal obdiv spoločnosti v Moskve aj Petrohrade. Bol statočný, driečny, pekný a každý ho mal rád. Otec zastával vysokú vojenskú hodnosť a slúžil cárovi verne až do smrti. Teraz hrozilo, že všetko vyjde najavo. Čaká ho hanba. Celé mesiace si žil nad pomery, až sa zadlžil. Jedno zlé rozhodnutie viedlo k ďalšiemu. Situácia sa výrazne zhoršila. Začal kradnúť z prostriedkov pluku. Mal v úmysle všetky dlhy vrátiť, ale nikdy to neurobil. Teraz už bolo príliš neskoro. Napožičiaval si príliš veľa. Dlhy rástli ako hora. Zajtra mali prísť do pevnosti vojenskí audítori skontrolovať účty. Stál nad stolom s množstvom otvorených účtovných kníh. Kontroloval čísla, až ho z toho rozbolela hlava. Postavia ho pred vojenský súd, prepustia z váženej pozície a pravdepodobne aj uväznia. Áno, jeho kariéra sa skončila. Tupo hľadel do  ohňa a  premožený vinou vykríkol: „Existuje len jedna cesta, ako sa z toho dostať.“ Vstal, našiel pištoľ a vracal sa k ohňu. Zrak mu padol na účtovné knihy na stole. Upútali jeho pozornosť. Sadol si a znova v nich listoval. Vzal papier a čosi naň načmáral. Nie, nebolo to dobré. S pištoľou v ruke sa vrátil na pôvodné miesto pri ohni. Nemal sa kam ponáhľať. Zostávalo mu ešte päť alebo šesť hodín. Ako tak civel do ohňa, napadlo mu, že v spálenom uhlí vidí obraz vlastného premárneného života. Po chvíľke, vyčerpaný a znechutený, tvrdol zaspal. V ruke stále zvieral pištoľ. O  polnoci prišiel do  pevnosti cár. Keď prechádzal chodbou, prekvapilo ho, že popod dvere do kancelárie mladého muža prebleskovalo svetlo. Potichu ich otvoril a nazrel dovnútra. Na stole ležali rozhádzané účtovné knihy a vedľa v kresle spal jeho priateľ Ivan s pištoľou v ruke. Zarazený prišiel k stolu a nazrel do kníh. Vedľa našiel hárok papiera so slovami: „Koľko dlhujem?“ Nasledoval dlhý, predlhý zoznam čísel a nakoniec dodatok: „Taký obrovský dlh! Kto ho môže splatiť?“ Cár sa lepšie prizrel na spiaceho priateľa. V tvári sa mu zračilo utrpenie a zúfalstvo. Vzal pero a na hárok pripísal niekoľko slov. Nenápadne mu odobral pištoľ a odišiel. Keď začalo svitať, gróf Ivanovič sa zobudil. Nastal deň obávaného auditu. Existovala len jediná cesta, ako sa z toho dostať. Ale kde je pištoľ? Vstal a začal ju hľadať. Podišiel k stolu. Nebola tam. Zbadal však niečo, na čo neveriacky civel. Hárok papiera, na ktorý napísal dlhý zoznam dlžných súm. No niečo na ňom pribudlo. Pod poslednou zúfalou otázkou, kto zaplatí taký veľký dlh, bolo dopísané: „Ja. Cár Mikuláš.“ V ten deň sa v pevnosti udiali divné veci. Striedali sa v nej cárski hodnostári, audítori aj kuriéri. Napokon všetci odišli. Na prekvapenie všetkých veliteľstvo odložilo vojenský audit o tri mesiace. Gróf Ivanovič bol povolaný slúžiť v hlavnom meste v paláci. Cár si ho zavolal na pohovor, ktorý v jeho živote znamenal zásadný zlom. Zaslúžil si väzenie, ale dostal milosť. Súcit, odpustenie a láskavosť cára viedli mladého človeka k tomu, že sa stal poctivým, čestným a úspešným mužom.

Vy i ja máme dlh, ktorý je príliš veľký na to, aby sa dal splatiť. Zadlženosť ďaleko presahuje schopnosť splatiť horu dlhov, ktoré máme. Zákon vyžaduje absolútne dokonalú spravodlivosť. Nič iné neuznáva. Ježiš bol absolútne, dokonale spravodlivý. Ponúka nám svoju spravodlivosť namiesto našej hriešnosti. Dlh, ktorý máme, je oveľa vyšší než naša schopnosť splatiť ho, ale on všetko zaplatil.

Zdroj: Úryvok z knihy Nádej pre zajtrajšok Mark. A. Finley

Celú knihu si môžete prečítať tu:

https://www.casd.sk/citajte-knihu-o-nadeji-z-vydavatelstva-advent-orion/

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Keď k nám Valdo prišiel prvýkrát, hojdal sa v klietke a na nikoho sa nechcel ani pozrieť. Dali sme mu meno Valdo, pretože to bolo jediné slovo, ktoré vedel povedať. Zdalo sa, že sa mu to celkom páči, keď sa mu mama prihovárala. Prestal lietať, zavesil sa a počúval. Ale keď sa niekedy – keď mu dávala jedlo a vodu – dotkla klietky, chcel ju pohrýzť. Raz sa stalo, že sa mu podarilo dvakrát jej tak ďobnúť do ruky, že jej až tiekla krv. Vtedy mu mama prísne dohovárala: „No, no, Valdo! Nesmieš ďobať do mamy!“ Jedného dňa si môj brat všimol jazvy na maminých rukách. „Dúfam, že si Valdo všimne tieto jazvy a uvedomí si, aký je zlý!“ povedal. „Nie,“ odpovedala mama. „Ja dúfam, že keď si niekedy všimne tieto jazvy na mojej ruke, pochopí, ako veľmi ho mám rada.“ Práve v tej chvíli sa Valdo otočil a pozrel sa na mamu. Priletel k nej na stoličku a vydal zvuk, akoby jej dával veľkú pusu. Všetci sme sa rozosmiali. Vtedy som pochopil niečo viac. Uvedomil som si, prečo sa nás Boh nevzdal. Tak ako mame, aj jemu zostali na rukách stopy, ktoré sú dôkazom toho, ako veľmi nás miluje.

„Odpúšťame do tej miery, ako veľmi milujeme.“ (Francois de la Rochefoucauld)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 4