Vidíš?

Pravdepodobne ste už videli alebo robili test na zisťovanie farbosleposti. Ten, ktorý som videl ja, bol vo Vedeckom pacifickom centre v Seatli. Test pozostával z tridsiatich listov pokrytých rôznofarebnými tvarmi a vzorcami. Na každom liste sa nachádza číslo. Trik spočíva v tom, že farboslepý človek čísla nevidí, aj keby sa veľmi snažil.

Prezeral som si test a zaujalo ma, že na jedenástom obrázku číslo nevidím. Sprievodný text ma informoval, že som farboslepý na červenú farbu. Nikdy som nemal pocit, že by som červenú nevidel. Zavolal som teda dcéru a spýtal som sa jej, aké číslo vidí na obrázku číslo jedenásť. „To je predsa trinástka, ocko,“ odpovedala okamžite.

O chvíľu išiel okolo náš syn, a tak som sa vyskúšal obrázok aj na ňom „Čo vidíš?“ oslovil som ho a ukazoval na list papiera.

„Trinástku,“ odpovedal aj on pohotovo.

Poprosil som ho teda, aby mi ukázal, kde presne je tá trinástka. Pozrel sa na mňa a s povzdychom opísal na papieri tvar čísla trinásť. „Tu je to, ocko.“ povedal. Ale aj keď som sledoval pohyb jeho prsta, číslo som stále nevidel.

Vtedy som si spomenul na jednu príhodu: Boli sme s rodinou na výlete a ja som si nevšimol kvety, ktoré rástli popri ceste. Keď som sa zahľadel tým smerom, ktroý mi ukazovali, jasne som spoznal margaréty a slnečnice, ale vlčie maky som nevidel. Až keď sme vystúpili z auta a prišli bližšie, uvidel som tie červené kvety. Uvedomil som si, že červenú farbu síce vidím, ale nie vtedy, ak je v kombinácii s množstvom iných farieb.

Tridsaťšesť rokov som netušil, že mám takýto problém. Vedel som, čo som mal vidieť. Prečítal som si, čo si mám všímať. Ľudia, ktorých poznám, ktorých milujem a ktorým dôverujem, ma ubezpečovali, že oni to videli. Pokúšali sa mi pomôcť, aby som videl tiež. Presviedčami ma, že to tam je. Prstom prešli po čísle – ale ja som ho nevidel. Problém bol v mojich očiach. Možno keby ich niekto zázračne uzdravil, mohol by som červenú trinástku uvidieť.

Tento príbeh dokonale ilustruje problém, ktorý máme s neobráteným srdcom. Nie je našou chybou, že nevidíme červnú trinástku na obrázku číslo jedenásť. Nemusíme sa trýzniť a trápiť, že číslo nevidíme. Ako slepec, ktorý poprosil Ježiša, aby mu otvoril oči, aj my sme sa narodili slepí. Zrak je zázrak z nebies.

„A hľa, pri ceste sedeli dvaja slepci. Keď počuli, že tade ide Ježiš, zvolali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Zástup ich okríkal, aby mlčali. Oni tým hlasnejšie kričali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Ježiš zastal, zavolal ich a opýtal sa: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali mu: Pane, nech sa nám otvoria oči! Ježiš sa zľutoval nad nami a dotkol sa ich očí. Hneď začali vidieť a nasledovali ho.“ (Mat. 20, 30-34)

 

Zdroj: Zázrak obrátenia – Morris L. Venden

Zlaté priateľstvo

„Priateľ preukazuje lásku v každom čase, v čase súženia sa z neho rodí brat.“ (Prísl. 17, 17)

V auguste 1936 svet obletela fotografia, ktorá sa zapísala medzi najslávnejšie spravodajské fotografie všetkých čias. Na víťaznom stupienku počas ceremoniálu olympijských hier v Berlíne stojí černošský atlét a vedľa neho na striebornej pozícií hajluje nemecký pretekár. Snímka sa stala symbolom pokorenia nacistických ideálov o nadradení árijskej rasy. bol to však práve nemecký športovec, ktorý pomohol Jessemu Owensovi získať olympijské zlato.

Vtedy dvadsaťtriročný černoch Jesse Owens patril medzi najväčšie nádeje amerického tímu. Pre Spojené štáty americké vybojoval štyri zlaté medaily. Najtvrdší súboj podstúpil v skoku do diaľky.

Veľmi dobre vedel, čo si myslia diváci na štadióne. Od začiatku olympijských hier sa nacisti Američanom vysmievali, že sa spoliehajú na atlétov podradnej rasy. Hitler, vodca Nemecka, sa vtedy snažil všetkých presvedčiť o nadradenosti árijskej rasy. Každý, kto nebol modrooký blondiak, bol menejcenný. Zvlášť to podľa neho platilo v prípade černoch a Židov.

Presne na to myslel Jesse Owens, keď sa ešte v teplákovej súprave pripravoval na prvý cvičný skok do diaľky. Bola to jeho najsilnejšia disciplína. Porota jeho skok ohodnotila ako prvý pokus v pretekoch o kvalifikáciu. Vystresovaný Jesse pokazil aj druhý skok. Zostal mu už len jeden, posledný pokus. Ak sa mu nepodarí, nekvalifikuje sa do samotnej súťaže. „Bojoval som, bojoval som tvrdo. Ale v jednej chvíli sa ma začala zmocňovať panika,“ spomínal si po rokoch na okamih, keď beznádejne sedel na trávniku.

Práve vtedy za ním prišiel vysoký modrooký nemecký športovec a predstavil sa ako Luz Long. Jesse nevedel, čo od neho má a môže čakať. Pozdravil ho teda, podal mu ruku a zdvorilo sa opýtal: „Ako sa máš?“ „Ja celkom dobre, Viac by ma však zaujímalo, ako si na tom ty.“ odpovedal Long.

„Čo tým myslíš?“ pokračoval Jesse Owens.

„Niečo ťa musí trápiť, veď inak by si sa kvalifikoval hneď na prvýkrát a so zavretými očami.“

A tak tu spolu hovorili súperi a spolubojovníci – syn černošského nájomného roľníka a vzor nacistickej mužnosti. Long nesúhlasil s teóriou o nadradenosti árijskej rasy. Ponúkol Owensovi svoje priateľstvo a poradil mu, ako má zmeniť rozbeh, aby sa kvalifikoval.

Popoludní dosiahol Jesse Owens nový svetový rekord v skoku do diaľky a získal zlatú medailu. Ako prvý mu zablahoželal Luz Long, a to pred očami Adolfa Hitlera, ktorý sa osobne prišiel pozrieť na súťaž.

Obaja športovci ostali priateľmi do roku 1943, keď Luz Long zomrel. Owens sa neskôr verejne vyznal: „Žiadna medaila, žiadny pohár,  ktorý sa kedy vyhral, sa nevyrovnajú 24-karátovému priateľstvu, ktorým ma poctil Luz Long.“

Ako spoznať pravé priateľstvo? Jesse Owens a Luz Long si vzájomne pomáhali, podporovali sa a povzbudzovali. A práve také je skutočné priateľstvo.

Tvojmu najlepšiemu priateľovi – Ježišovi Kristovi – na tebe veľmi záleží. Dovoľ mu, aby ťa povzbudzoval, podporoval a pomáhal ti.

„Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vinnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne… Bezo mňa nič nemôžete urobiť.“ (Ján 15, 4.5)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

 

 

 

 

Zmierenie

„No vám, čo ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia.“ (Lukáš 6, 27)

V roku 1910 Japonci obsadili Kóreu a okupovali ju až do konca druhej svetovej vojny. Počas okupácie spáchali na kórejskom obyvateľstve množstvo zločinov. Proti japonskej nadvláde sa v Kórei konalo mnoho protestov. Na najväčšej celoštátnej manifestácie za získanie samostatnosti sa odhadom záčastnili dva milióny ľudí. Protesty však boli japonskou vládou tvrdo potlačené.

Okupanti zaobchádzali neľudsky so všetkými Kórejčanmi, no zvlášť kruto sa správali ku kresťanom. Keď im bolo zakázané navštevovať kostoly a modlitebne, rozhodol sa istý kórejský duchovný usporiadať poslednú bohoslužbu na rozlúčku. Požiadal teda okupačnú správu, aby mu dovolili otvoriť kostol. Po dlhom diskutovaní s tým japonský dôstojník súhlasil.

V dohodnutý čs sa v kostole zhromaždilo veľa rodín, aby naposledy spoločne chválili Boha. Keď veriaci začali hlasno spievať: „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…“, japonskí vojaci zatarasili všetky vchody a drevený kostol zapálili. Ľudia pred kostolom bezmocne počúvali a sledovali, ako besniace plamene pomaly prehlušujú spev a zúfalý krik detí vnútri kostola. Požiar dohorel, ale plamene nenávsti tleli hlboko v srdiach Kórejčanov, Japonci boli nakoniec porazení a z Kórey musesi odísť. Nenávisť Kórejčanov k okupantom  však každým rokom rástla. Tragédiu pripomínal pamätník, ktorý postavili na mieste spáleného kostola.

V roku 1971 pamätník náhodne objavila skupina japonských turistov. Keď si prečítali mená tých, ktorí vtedy v kostole zhoreli, a keď sa dozvedeli všetky podrobnosti, pocítili veľkú hanbu a hlbokú ľútosť. Po návrate domov sa rozhodli, že sa pokúsia túto starú krivdu nejako napraviť. Dali dohromady 10 miliónov jenov (približne 80 000 eur) a rozhodli sa postaviť na mieste tragédie malú kaplnku.

Na jej slávnostné otvorenie vyslali delegáciu. Počas slávnosti zazneli prejavy, účastníci si pripomenuli podrobnosti tragédie, uctili si všetky obete, ale napriek tomu bolo v kaplne cítiť nenávisť, ktorá po celé tie roky rástla. Keď však na konci programu začali kórejskí a japonskí kresťania spoločne spievať pieseň „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…“, stalo sa niečo zvláštne. Po tvárach inak stoických Japoncov začali stekať slzy. Otočili sa k svojim kórejským spoluveriacim a prosili o odpustenie. Keď potom spievali slová refrénu: „Len pri kríži Ježišovom pokoj stály nachádzam, Pán ma teší svojim Slovom, večný život dá mi sám,“ stalo sa niečo s Kórejčanmi.

Jeden kórejský veriaci sa obrátil k Japoncovi, potom druhý, potom tretí… a príval emócií už nebolo možné zadržať. Bolo to niečo nečakané a neslýchané. Tu, v kaplnke postavenej na mieste nepredstaviteľnej tragédie, plačú od dojatia ľudia vychovávaní k tomu, aby na verejnosti nikdy neprejavili svoje city. Slzy ľútosti a odpustenia zmáčali pamätné miesto horkosti a nenávisti. Prišlo zmierenie, nastala láska a mier.

Odpustenie má premieňajúcu moc. Odstraňuje tvrdú škrupinu ľahostajnosti, oživuje citlivosť našich sŕdc a napľňa nás láskou a súcitom.

„A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité.“ (Ez. 36, 26)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

Dlhy za priateľa

„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok, a hriech prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu a jeho duchu nieto ľsti!“ (Žalm 32, 1.2)

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“ (Ján 3, 16)

Sir Walter Scott pochádzal z bohatej právnickej rodiny. Krátko potom, čo vyštudoval právo na Edinburskej univerzite, získal povesť vynikajúceho právnika a bol vymenovaný za vrchného sudcu v grófstve Selkirkshire. To mu zaručovalo nielen dostatočný príjem, ale hlavne voľný čas, ktorý mohol venovať svojej záľube – písanie poézie.

Keď sa mu bývalý spolužiak a priateľ z detstva James Ballantyne zveril, že nemá dosť zákaziek pre svou tlačiareň, Scott si u nakladateľa vymohol tlačenie svojich kníh výlučne u Jamesa. Onedlho ho oveľa viac ľudí poznalo ako úspešného básnika než právnika. Svoje autorské honoráre často investoval do tlačiarne svojho priateľa.

Od poézie prešiel Walter Scott k písaniu prózy. Naplnil kníhkupectvá, knižnice i domovy Angličanov a Škótov knihami dávnych povestí a príbehmi historických postáv. Jeho romantické básne a historické romány sa stali bestsellermi. Získal obrovský majetok, ktorý si však neužil. Väčšina z neho skončila v bezodnej priepasti Ballantynových podnikateľských dobrodružstiev.

A potom prišlo, čo prísť muselo. Ballantyne bol nútený vyhlásiť bankrot. Walter Scott zostal bez akýchkoľvek prostriedkov a s dlhom vo výške 117 000 libier. V tom čase to bola astronomická suma.

Jeho priatelia mu radili, aby tiež vyhlásil bankrot a nemusel tak platiť dlhy za svojho priateľa. Scott vedel, že v jeho situácií by to bolo celkom opodstatnené. No hrdosť a snaha očistiť priateľovo meno mu to nedovolilo.

Pustil sa do písania. Pracoval tak usilovne, že si čoskoro podlomil zdravie. Keď nebol schopný udržať pero v ruke, ľahol si do postele a diktoval pisárovi. Za krátky čas splatil štvrtinu dlhu. Horúčkovito písal ďalšie a ďalšie básne, romány a životopisy. Po zaplatení polovice dlžnej sumy sa vybičoval k ešte intenzívnejšej práci, aby vyrovnal všetky záväzky. Po tom, čo splatil trištvrtiny dlhu, mu jeho mozog a telo vypovedali službu. No kedykoľvek mal svetlú chvíľku, okamžite začal znovu písať a plánovať ďalšie diela.

Aby si oddýchol, priatelia mu zaplatili plavbu po Stredozemnom mori. V Kajute začal znovu intenzívne pracovať na dvoch nových románoch. „Kým zomriem, musím ešte niečo vykonať,“ opakoval. Cestu loďou prerušil. Cítil, že mu už neostáva veľa času. Do milovaného Abbotsfordu sa dostal v júli 1832. Aj keď už nebol schopný chodiť, stále si vytrvalo pýtal pero a papier. O dva mesiace neskôr zomrel. Svedkovia vravia, že vyzeral vyrovnane. Niet divu, autorské honoráre za jeho ďalšie diela spoľahlivo pokryli všetky pohľadávky. Svoje dlhy splatil do posledného centa.

Je naozaj nepochopiteľné, keď sa niekto upracuje na smrť, len aby očistil meno dlžníka. Ťažko sa zmierujeme s tým, že by mal ktokoľvek položiť život pre to, aby splatil dlhy, ktoré iný urobil vlastnou hlúposťou a neschopnosťou. A presne to vykonal Ježiš pre nás.

„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili… On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz. 53, 4.5)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

 

Ako nadvihnúť loď

„Lebo v ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol. 2,3)

“ Boh videl, že všetko čo utvoril , bolo veľmi dobré. Bol večer a bolo ráno, šiesty deň.“ (1. Moj. 1, 31)

V našej histórii, ktorú ovplyvnili námorné objavy spojené s privlastovaním si prírodného bohatstva, zohrala veľkú úlohu lodná doprava. Keďže však voda a hurikány dokážu byť tiež nespútané, život ohrozujúce živly, na dne oceánov, mori a riek ležia zhruba tri milióny vrakov. Niektoré z nich dodnes ukrývajú predstaviteľné bohatsvo.

Na prelome stredoveku a novoveku koráby všetkých vtedajších euróskych veľmocí mierili plné zlatých pokladov do Nového sveta. Necelá polovica z  nich sa však do svojej krajiny už nevrátila – niektoré boli prepadnuté pirátmi, iné sa pri hurikáne rozbili o skaly. Mnohé z nich voda stiahla pod hladinu.

Tieto lode doteraz lákajú lovcov pokladov. Ale ani s modernou technikou nie je jednoduché sa k nim dostať. Vraky lodí často nachádzame aj na dne riek, kde môžu brániť prirodzenému toku a vytvárať nebezpečné prekážky. Dôvodom na ich odstránenie býva aj stavebná činnosť. A práve do takejto situácie sa dostali stavbári istej zahraničnej spoločnosti.

Predstavte si, že na dne rieky leží potopená loď, naplnená štrkom a kamením a vašou úlohou je odstrániť ju. Aký postup by ste zvolili, aby ste ju dostali na hladinu? S dnešnými technickými možnosťami sa zdá táto úloha ľahká. No napriek tomu bolo jej riešenie nečakané.

Skupina inžinierov mala postaviť nový most cez rieku neďaleko jej ústia do mora. Nemilo ich prekvapilo, keď zistili, že práve na mieste, kde má stáť hlavný pilier mosta, leží na dne stará rybárska bárka. Kedysi ju naplnili štrkom a kamením a nechali klesnúť na dno. Technici vyskúšali všetky dostupné metódy a prostriedky, dali priviezť najvýkonnejšie žeriavy, aby starú bárku z dna odstránili. Bez úspechu.

Nakoniec prišiel jeden z najmladších členov tímus neobvyklým nápadom. Navrhol, aby pritiahli dve veľké prázdne nákladné lode a pri odlive, keď je hladina najnižšia, ich lanami čo najtesnejšie priviazali k potopenej bárke. Keď morský príliv zdvihne hladinu, možno zároveň zdvihne prázdne nákladné lode a s nimi aj potopenú bárku. Pretože vedúci projektu už nemali na výber, súhlasili, že vyskúšajú aj túto možnosť.

Pri odlive vykonali všetky prípravné práce a potom už len s napätím sledovali stúpanie hladiny. Prázdne nákladné lode sa čoraz hlbšie vnárali do vĺn, laná pripevnené k bárke boli napnuté na prasknutie. Ako príliv stúpal vyššie a vyššie, odrazu robotníci zbadali, že lode sa dali do pohybu. Akcia sa podarila. To, čo nezvládli ani najsilnešie žeriavy, dokázala voda pôsobením gravitačnej sily Mesiaca.

Niekedy sa nám môže zdať, že sme vyskúšali všetko a už neexistuje žiadna možnosť, ako náš problém vyriešiť. Ale Boh môže pomôcť každému z nás. Dokáže aj to, na čo ľudské sily nestačia. Chce nás pozdvihnúť z bahna zla, hriechu a bezcieľnosti pravým a konečným domovom. Veď Božia moc dokáže aj to, na čo sú všetky ľudské prostriedky nedostačujúce.

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová