Pád

„Preto mám záľubu v slabostiach, v pohaneniach, v tiesňach, v prenasledovaniach, v úzkostiach za Krista; lebo keď som slabý, vtedy som mocný.“(2. Kor. 12, 10)

Denisa končila posledný ročník na gymnáziu. V jedno ráno sa potkla o schod, keď s niekoľkými spolužiačkami utekala do triedy. Kamarátky jej pomohli pozbierať knihy a oprášiť šaty. „Neviem, čo sa stalo.“ povedala Denisa. „Cítim v nohách akúsi slabosť.“ „Možno je to z tej diéty na chudnutie,“ poznamenalo jedno z dievčať. Po príchode zo školy si ľahla do postele. Keď chcela vstať a navečerať sa, nohy mala úplne ochrnuté. Zakrátko jej ochrnuli aj ruky a nakoniec oslepla. Stala sa obeťou neobyčajne rýchlo postupujúcej sklerózy multiplex. Nehybne ležala v posteli v nemocnici a vedele, že čoskoro zomrie. Mama za ňou prišla každý večer a čítala jej z Biblie. Denisa nikdy nenariekala. Napriek ťažkým okolnostiam mala v srdci pokoj. Mala nevládne nohy, ruky, bola slepá a veľmi ťažko sa jej rozprávalo, napriek tomu svedčila o Bohu – svojím životom a postojom k utrpeniu. Vnímali to všetci, ktorí ju prišli navštíviť.

„Človek padá preto, aby sa naučil stáť.“

Zdroj: Kurzy na každý deň 2025

Na zástavke

„Poslúchaj svojho otca, on ťa splodil, a nepohŕdaj svojou matkou, keď zostarla.“ (Prísl. 23, 22)

Tehotná žena čaká na zastávke na autobus, vedľa nej sedí starší muž a začne sa jej pýtať bežné otázky.

„V ktorom mesiaci ste?“ spýta sa jej starček.

„V utorok budem v 21. týždni,“ odpovedala mu.

„To už nemáte veľa,“ hovorí jej s úsmevom.

Ona sa zapozerá do diaľky a so zvesenými ramenami povie: „To sa vám ľahko hovorí.“ Na otázku, či je to náročné, len prikývne hlavou a na vetu, že sa musí na bábätko veľmi tešiť, nahodí len jemný úsmev. „Bojím sa. Všetkého,“ priznala tehotná žena starčekovi, ktorý ju uistil, že všetko bude v poriadku.

„Ľudia to hovoria, ale čo ak nie? Čo potom?“ posťažovala sa, no starček ju opäť uistil, že všetko bude v poriadku, veď má vedľa seba určite manžela a rodinu. „Je to komplikované. Mám len môjho otca, ktorý je chorý. Takže…“ povedala a nahrnuli sa jej slzy do očí.

„Bude to v poriadku,“ povedal jej znovu starček.

Žena sa rozplakala, no snažila sa odvrátiť tvár, aby muž vedľa nej nevidel jej smútok. Po chvíli ticha príde autobus, žena sa postaví a starčekovi povie: „Ten je náš, poď oci.“

Dcéra s otcom, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou, nastúpia do autobusu a tým sa končí krátky film s názvom „The Wait“ (Čakanie). Film režiséra Jasona McColgana získal množstvo ocenení. „Ten otec síce zabudol, kým je, ale nezabudol, ako byť dobrým človekom,“ odkázal jeden z komentujúcich.

„Ohľaduplnosť je taká vlastnosť srdca, ktorá prehliada rozbitú bránu a pozornosť venuje kvetinám na dvore za bránou.“ (H. C. Risner)

Zdroj: Dobré ránko

Prosba

„Zoberte sa a vstúpte so seba, národe, ktorý nemá studu. Hľadajte Hospodina, všetci pokorní zeme, ktorí konáte jeho súd! Hľadajte spravedlivosť, hľadajte pokoru, snáď sa nejako ukryjete v deň hnevu Hospodinovho.“ (Sof. 2, 1.3)

Mladý 16-ročný muž prežil na vojne otrasnú skúsenosť. Keď ako prvý vyšiel po bombardovaní z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny z granátu. Chcel mu pomôcť. On však povedal: „Zomieram. Nemusíš mi pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Pomodlíš sa so mnou?“ Chlapec odvetil: „Ja patrím k Hitlerjugendu. Tam nás neučili modliť sa.“ Rozbehol sa za veliteľom. Veliteľ si kľakol k roztrhanému mužovi, ktorý zopakoval svoju prosbu: „Veliteľ, zomieram. Pomodlíš sa so mnou, prosím….“ „Nebesá! Ja sa neviem modliť.“ A tak zavolali nadporučíka. Stáli tam, ale ani jedeni z nich sa nevedel pomodliť. Mladý muž neskôr povedal: „Ako som tam stál, povedal som si: „Keď sa dostanem z tejto špinavej vojny, prvé, čo urobím – pôjdem niekam, kde sa naučím modliť. Nechcem zomrieť ako onen chlap.“

„Bolesť mení naše srdce. Niekedy len vďaka nej pochopíme, že je potrebné niečo zmeniť.“

Zdroj: Kurzy pre život 2025

Dve méty

„Vráť sa do svojho domu a rozprávaj, aké veľké veci ti učinil Boh. A odišiel a hlásal po celom meste, jaké veľké veci mu učinil Ježiš.“ (Luk. 8, 39)

17. máj 2003, dve hodiny ráno. K vrcholu najvyššej hory sveta Mount Everest mieri z tretieho výškového táboru 25 horolezcov. Miroslav Caban je jediný bez kyslíkového prístroja. Musia prekonať výšku 550 metrov. „Robím desať krokov na jedno nadýchnutie. Počítanie krokov je na horách dôležitá vec, aby sa človek nedostal do stavu maximálneho vyčerpania.“ O pol dvanástej už stojí na vrchole a kochá sa nádherným výhľadom v nádhernom počasí. „Horolezci zostávajú zvyčajne na vrchole 5-10 minút. Ja som si ho vychutnával celú hodinu. Z oblakov podo mnou vyčnievali len vrcholy ostatných osemtisícoviek – Makalu, Kančendženga,, Lhoce, Čho Oju, Šiša Pangma. O opl jednej nastal čas odísť. V tej chvíli som mal v hlave jedinú myšlienku – dostať sa zdravý domov k rodine.“ Človek si v živote vytýči rôzne vrcholy, ale vrátiť sa domov je vždy azda to najdôležitejšie. Platí to aj v duchovnom živote.

„Rodina by mala byť miestom, kam sa vraciate s víťazstvom alebo porážkou a viete, že ste milovaní.“

Zdroj: Kurzy pre život 2025

„Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Marek 16, 15)

11-ročný chlapec si obliekol teplé zimné šaty a povedal svojmu otcovi: Oci, som pripravený ! Jeho otec, ktorý bol kazateľom v miestnom kostole, sa ho pýta: „Pripravený na čo? “ „Oci, je čas vyjsť von a rozdávať naše kresťanské letáky. “ „Synu, vonku je veľmi zima a dáždivo. Dieťa vyzerá prekvapene reakciou svojho otca a hovorí: „Ale oci, ľudia by mali vedieť, kto je Boh, aj počas daždivých dní. „ „Synak, v tomto počasí nejdem von. “ Dieťa plné nádeje sa ho pýta: „Môžem ísť sám ? Prosím ocko! Jeho otec si myslel, že sa ďaleko nedostane, povedal:“Ok synak, môžeš ísť. Tu sú letáky, ale dávaj si pozor. „Ďakujem, oci! Dieťa je vonku a chystá sa vyraziť do ulíc svojho malého mesta. Rozdáva letáky takmer každému, koho stretne. Po dvoch hodinách prechádzky v daždi a zime si uvedomí, že mu zostáva už len jeden leták. Zastaví sa na rohu ulice, aby počkal na ďalšieho okoloidúceho, ale ulice sú už prázdne. Hlboko odhodlaný odovzdať túto poslednú brožúru, ide pred dvere prvého domu, a pred ním zvonček. Zvonček zazvoní niekoľkokrát, no nikto neotvorí dvere. Keď sa chlapec konečne rozhodne odísť, aj tak si to rozmyslí a vráti sa späť. Tentokrát nielen zazvoní na zvonček, ale začne klopať na dvere kolenami. Konečne sa dvere otvárajú. Objaví sa  dospelá žena. Jemným hlasom a smutným pohľadom sa ho pýta: »Čo pre teba môžem urobiť, drahé dieťa? So žiariacimi očami a sladkým úsmevom dieťa odpovie: »Madam, prepáčte, že vás ruším, ale chcel som vám len povedať, že Boh vás miluje a tiež vám chcem dať poslednú brožúrku, ktorá hovorí, ako veľmi vás Boh naozaj miluje. “ Chlapec jej dal brožúrku a odišiel. „Ďakujem ti synček, Boh ti žehnaj! “ Nasledujúce nedeľné ráno sa pred nedeľnou bohoslužbou kázateľ pýta. „Je v kostole niekto, kto má svedectvo a chcel by sa podeliť so všetkými zúčastnenými? “ Dáma z posledného radu vynikne. Jej hlas je jemný a milý, oči jej žiaria zvláštnou žiarou: „Nikto ma tu nepozná. Nikdy predtým som tu nebola. Do minulého týždňa som nemala záujem o Boha a nežila som ako kresťan, aj keď som sa narodila do kresťanskej rodiny. Pred nejakým časom zomrel môj manžel, nechal ma samú a beznádejnú. Minulý týždeň, v deň, keď bol taký chladný a upršaný, moje srdce bolo zlomené, v nezvratnom zúfalstve žiť ďalej som chcela spáchať samovraždu ! V ten deň som sa cítila, akoby som prišla na koniec mojej životnej cesty. Chytila som stoličku a lano a prešiela som ku stropu domu. Po tom, ako som sa postavila na stoličku, som si uviazala uzol a dala si lano okolo krku. Práve keď som sa chystala vykopnúť stoličku, počula som zvonček a potom mi na dvere búchalo silné buchnutie. Myslela som si, že chvíľku počkám, kým tento návštevník odíde. “ Čakala som a čakala, ale údery sú stále silnejšie. Vybuchovalo mi to tak nahlas v ušiach, že som to už nemohla ignorovať. Zaujímalo ma, kto by to mohol byť? Nikto sa nikdy nepriblíži k mojim dverám a nikto ma nepríde navštíviť! Uvoľnila som si šnúru okolo krku a šla som k dverám. Keď som otvorila, neverila som vlastným očiam! Malé dieťa s tvárou anjela bolo pred mojimi dverami. Jeho pohľad áno jeho pohľad oh! Neviem ťa opísať! A slová, ktoré vyšli z jeho úst, boli ako ústa anjela! Opäť dali môjmu chladnému a sklamanému srdcu nádej. S milučikím sladkým hlasom mi povedal: Madam, prišiel som vám len povedať, že Boh vás miluje. Keď bol „malý anjelik“ preč, zatvorila som dvere a prečítala som každé slovo napísanej správy. Moje srdce buchá nevysvetliteľnou radosťou! Už nepotrebujem lano a stoličku. Ako môžete vidieť… Teraz som šťastná dcéra kráľa kráľov, Pána Ježiša.
Ďakujem Pánovi, že mi poslal tohto „malého Božieho anjela“, ktorý prišiel práve včas. Vlastne nie len preto, aby som zachránila tento život, ale aby ma zachránila pred večnými problémami, ktorými by som musela prejsť v pekle. Všetci v kostole plakali. Vzlykajúci kazateľ zostúpil z pódia, šiel na prvú lavičku a vzal svojho drahého syna do náručia Nenechávajte túto správu sebeckou! Pamätajme si! Božie evanjelium môže niečo zmeniť v niekomu živote, preto sa nehanbite šíriť ho! Boh vám všetkým žehnaj.

Amen!