„Ale Hospodin je Boh pravdy, je živý Boh a večný Kráľ; pred jeho hnevom sa trasie zem, a národy neznesú jeho zúrivého hnevu. Ty, ktorý činíš zem svojou silou, ktorý pevne staviaš okruh sveta svojou múdrosťou a svojím umom si roztiahol nebesia.“ (Jer. 10, 10. 12)

Predstavte si, že za vami príde človek a prezradí vám, že preskúmal množstvo dôkazov pre a proti existencií Boha. Stále sa však zmieta v pochybnostiach a nevie sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa má prikloniť.

Blaise Pascal (1623-1662) francúzsky matematik, fyzik, teológ a filozof navrhol pre ľudí, ktorí sú v otázkach viery nerozhodní, trochu neštandardné riešenie. Vyjadril to takto: „Ak Boh neexistuje, nestratím nič, ak v neho budem veriť. No ak existuje, stratím všetko, ak v neho nebudem veriť.“

„Pravdu poznávame nielen rozumom, ale aj srdcom. Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná.“ (Blaise Pascal)

Keď sa muž vrátil z práce, ich tri deti sa ešte v pyžame hrali vonku v blate. Prázdne obaly z jedla boli rozhádzané po celom dvore.

Manželkino auto bolo pootvárané, rovnako aj vchodové dvere boli otvorené. Po psovi ani stopy. Keď vošiel dnu, našiel… ešte väčší neporiadok.

Lampa bola prevrátená a koberec bol pokrčený pri jednej stene. V prednej izbe bol nahlas pustený televízor, v ktorom šli kreslené rozprávky. V obývačke boli porozhadzované hračky a rôzne kusy oblečenia.

V kuchyni našiel plný drez špinavého riadu. Na linke zostali zvyšky jedla od raňajok. Dvere chladničky boli otvorené dokorán. Na podlahe bolo vysypané jedlo pre psa. Pod stolom uvidel rozbitý pohár. Pri zadných dverách bol porozsýpaný piesok.

Rýchlo zamieril ku schodom. Prekračoval hračky a ďalšie kusy oblečenia a hľadal svoju ženu. Obával sa, že je chorá alebo sa stalo niečo vážne. Narazil na malý pramienok vody, ktorý si razil cestu dverami z kúpeľne. Keď nazrel dovnútra, našiel mokré uteráky, mydlo a ďalšie hračky rozhádzané po podlahe. Vedľa záchodovej misy boli kilometre toaletného papiera. Zubná pasta bola rozmazaná po zrkadle a stenách. Ponáhľal sa do spálne. Keď otvoril dvere, uvidel svoju ženu v pyžame v posteli, ako si číta román…

Pozrela sa naňho, usmiala sa a spýtala sa, aký mal deň. Zmätene sa na ňu pozrel a spýtal sa: „Čo sa tu dnes stalo?“

Opäť sa usmiala a odpovedala: „Vieš, každý deň, keď sa vrátiš z práce, spýtaš sa ma, čo som prepánajána celý deň robila.“

„No a…,“ znela jeho nedôverčivá odpoveď.

„No a dnes som to nerobila,“ odpovedala.

„Ak sedí na pohovke muž, regeneruje sa. Ak sedí na pohovke žena, zanedbáva domácnosť.“ (Murphyho zákon)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„Ak nebudeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, ani zachovávať a uskutočňovať všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam, doľahnú na teba všetky tieto kliatby a budú ťa prenasledovať.“ (5. Moj. 28, 15)

Chlapci – bratia vo veku 3 a 5 rokov – sa hrali na dvore. Trošku na piesku…, ale keďže bolo mokro, tak ich lákalo aj blato. Hra s blatom bola čoraz zaujímavejšia. Popri hre sa stalo, že blato z rúk skončilo aj v ústach.

Keď to videl ich ocko, napomenul ich: „Chlapci, nejedzte blato!“ Chlapci sa chvíľu snažili, ale potom sa blato „akosi“ opäť dostalo do úst.

„Chlapci nejedzte blato!“ pripomenul ocko.

Opäť to chvíľu vydržali, ale blato bolo veľmi lákavé. Keď ich ocko upozornil tretíkrát, pridal hrozbu: „Ak neposlúchnete, dostanete blato na obed.“

Ale ako to pri deťoch býva, buď dobre nepočujú, alebo si myslia, že rodičia to nemyslia vážne. Blato bolo nielen na rukách, ale opäť aj v ústach.

Keď hra skončila a chlapci prišli hladní do kuchyne, na stole ich čakal obed – každý mal na tanieri kôpku blata.

Aj keď bolo ockovi ľúto, keď videl smutný výraz v očiach chlapcov, to, čo povedal, musel splniť. Aj Bohu bude ľúto, keď okrem pekných sľubov bude musieť splniť aj svoje hrozby.

„Od detí sa môžete veľa naučiť. Napríklad, koľko trpezlivosti máte.“ (Franklin P. Jones)

Zdroj: Dobré ránko

„Múdry bojovník je mocnejší než silák, učený prevyšuje toho, čo sa robí silným, lebo pod múdrym vedením budeš viesť svoj boj a v množstve poradcov spočíva záchrana.“ (Prísl. 24, 5 – 6)

1. júna 1940 Charles Lightoller so svojím synom Rogerom a mladým skautom Geraldom Ashcroftom vyplávali na svojej 17,5 m dlhej plachetnici smerom k Dunkerque, kde zostali na pobreží uväznené státisíce ustupujúcich spojeneckých vojakov. Britské námorníctvo totiž vydalo rozkaz, že všetci majitelia motorových plavidiel dlhých 9-30 metrov, majú poskytnúť svoje plavidlá námorníctvu za účelom záchrany týchto vojakov.

Na ich plachetnici mohlo byť oficiálne 21 osôb. Lightoller na ňu nalodil 127 britských vojakov. Pasažieri boli na sebe natlačení ako sardinky. Aj keď to bolo na takú malú loď príliš veľké množstvo ľudí, Lightoller by si neodpustil, keby na more vyplávali čo len s jedným prázdnym miestom na palube lode.

Nemci začali lietadlami záchranné člny ostreľovať, ale im sa pomocou šikovných manévrov podarilo všetkých zachrániť. Keď sa už blížili k prístavu, vojaci sa začali zhromažďovať na jednu stranu lode a takmer ju prevrátili. Vtedy im Roger prikázal, aby si ľahli na palubu a ani sa nehli, kým im to nepovolí. Napokon šťastne pristáli a nikomu sa nič nestalo.

„Všetci máme dva životy. Druhý sa začína, keď si uvedomíte, že máte iba jeden.“ (Tom Hiddleston)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.“ (1. Kor. 13, 4-7)

Stalo sa to dávno. Mnohé veci si už presne nepamätám. Len viem, že sme sa s manželkou pohádali. Problém bol v tom, že hneď na to som musel odísť na pracovnú poradu a potom na služobnú cestu. Keď som sa neskoro večer vrátil z pracovnej porady, manželka už spala. Všimol som si však, že v chladničke mám nachystaný balíček s jedlom na cestu a v obývačke oblek s čistou košeľou a kravatou.
Ani som nešiel spať, pretože o pol druhej v noci mi odchádzal vlak, ktorým som musel ísť, aby som stihol školenie. Plánoval som, že sa vyspím až v rýchliku, ktorým pôjdem do Prahy.
Na školení som mal trochu problém, aby som nezaspal. Keď som siahol do vrecka, zacítil som, že je v ňom akási kartička. Vytiahol som a čítal odkaz: „Mám ťa veľmi rada.“

„Každý manžel by si mal pri hádke položiť zásadnú otázku, či chce mať pravdu alebo pokoj.“ 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková