„Radostné srdce je výborným liekom, ale zronený duch suší kosti.“ (Prísl. 17, 22)

„Lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som ťa pojal za tvoju pravicu, ktorý ti hovorím: Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz. 41, 13)

 

Ktosi kedysi povedal, že strach, obavy a úzkosť sú našimi najväčšími nepriateľmi. Nedávno som čítal zaujímavý príbeh o roľníkovi, ktorý sa jedného dňa vydal do Carihradu. Na ceste ho zastavila stará žena a poprosila o zvezenie. Posadil ju vedľa seba a ako tak išli, pozrel sa na ňu a spýtal sa: „Kto si?“ Starena odpovedala: „Som chorela.“ Vystrašený roľník prikázal starej žene vystúpiť a ísť pešo, ale ona ho sľubom, že v Carihrade nezabije viac ako päť ľudí, presvedčila, aby s ním mohla cestovať ďalej. Na potvrdenie sľubu mu podala dýku a povedala, že ide o jedinú zbraň, ktorá ju dokáže zabiť. Potom dodala: „Stretneme sa o dva dni. Ak poruším sľub, môžeš ma prebodnúť.“ V Carihrade na chorelu zomrelo 120 ľudí. Rozzúrený roľník preto začal starenu hľadať. Keď ju našiel, vytiahol darovanú dýku a chystal sa ju zabiť. Kričal: „Sľúbila si, že nazabiješ viac ako päť ľudí a zomrelo 120!“ Žena ho prerušila a povedala: „Ja som dohodu dodržala. Zabila som len päť ľudí. Ostatných zabil strach.“

Táto legenda je pravdivým podobenstvom o živote. Choroba zabije tisíce ľudí, ale tisícky ďalších zomierajú preto, že ich premôže strach. Keď sa pozeráme do budúcnosti s obavami a očakávame to najhoršie namiesto toho, aby sme hľadeli do budúcnosti s dôverou v to najlepšie, ochromí nás úzkosť a nepokoj. Od chvíle, keď sa narodíme až po deň smrti, strach často vrhá na náš život ponuré tiene. Strach drví dušu, rozkladá imunitný systém, oslabuje vôľu a v boji proti nepriateľovi z nás robí bezmocných. Dusí radosť a ničí sny.

Strach je silný pocit, ktorý je tesne spojený s úzkosťou a obavami. Vzniká ako reakcia na hrozbu, ťažkosti alebo nebezpečenstvo, ktoré sa zjavne nedajú odvrátiť. Jedna z vecí, ktorú odkryl COVID-19, je rýchlosť, s akou pandémia dokáže vyvolať strach v populácií. Ľudia sa začali báť, že každý, koho stretnú, má koronavírus a nakazí ich. Každé zakašlanie vyvolalo obavu, po každom kýchnutí sa im rozbúšilo srdce. Kládli si otázku: „Nemám vírus? Ak áno znamená to, že zomriem?“

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

„Preto ty prepáš svoje bedrá a vstanúc budeš im hovoriť všetko, čo ti ja prikážem. Nedes sa ich, aby som ťa nepredesil pred nimi. A ja, hľa, dal som ťa dnes za ohradené mesto a za železný stĺp a za medené múry proti celej zemi, proti kráľom Judska, proti jeho kniežatám, proti jeho kňazom a proti ľudu zeme. A budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, hovorí Hospodin, aby som ťa vytrhol.“ (Jer. 1,17-19)

Johan Hendrik Weidner sa v roku 1940 ocitol na začiatku obdobia strachu a smrti. Keď krátko po príchode do Lyonu uvidel bezmocných Židov v internačných táboroch, svedomie mu hovorilo, že by mal týmto ľuďom pomôcť. Že bude kvôli tomu musieť riskovať vlastný život, v jeho rozhodovaní nehralo žiadnu úlohu. Vytvoril tajnú cestu, ktorou prepašoval stovky Židov cez hranice okupovaného územia do bezpečia. Štyri roky trvajúca nočná mora, v ktorej Johan žil od roku 1940 do roku 1944, sa mnohých môže zdať ako príliš vysoká cena. V Cruseilles ho brutálne bili, v Lyone mučili, v Toulou ho dokonca chceli popraviť. Všetky strasti súvisiace s pomocou blížnym v ohrození života prijímal ako súčasť svojho údelu.

„Dobro musí vždy prekonávať prekážky. Len veľmi málo ľudí na svete, ktorí vykonali pre druhých niečo veľké, nemali problémy. Väčšinou museli prekonávať množstvo útrap,“ povedal.

Láska je ľudská odvaha byť pri tom druhom, aj keby to malo bolieť. (Anonym)

Zdroj: Kurzy pre život

„Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky.“ (Prísl. 3,6)

„Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte! Verte jeho prorokom a šťastne sa vám povedie.“ (2. Kráľ. 20,20)

Bohatý sedliak mal syna, ktorého poslal na univerzitu, aby študoval poľnohospodárstvo. Po rokoch sa syn vráti domov plný nápadov, ktoré túžil vyskúšať na rodinnom hospodárstve. Jeho nadšenie nepoznalo hraníc, keď sa dozvedel, že otec mu chce prenechať grunt. „S mamkou máme niečo našetrené a radi by sme si odpočinuli,“ začal debatu so synom otec. „Vždy sme chceli cestovať, vidieť svet, a tak sme si kúpili lístok na ročnú plavbu okolo sveta. Odchádzame zajtra a statok budeš mať na starosti ty.“ Keď syn v škole premýšľal, ako bude zavádzať svoje znalosti do praxe, dúfal, že by mu otec mohol vyčleniť políčko alebo dve – ale že dostane k dispozícii celý statok, o tom sa mu ani nesnívalo. Otec mal len jednu podmienku: „Bol by som rád, keby si sa po celý ten rok držal mojich pokynov. Pokojne si rob pôdne testy, študuj terén a ostatné veci, ktoré si sa naučil na univerzite. Ale tento jeden rok chcem, aby si statok spravoval podľa pokynov, ktoré ti zanechám. Ak urobíš všetko, ako si želám, o rok statok prepíšem na teba a ty na ňom budeš môcť hospodáriť podľa svojej vôle.“ Syn súhlasil. Rodičia odišli a on začal pracovať na poliach podľa otcových pokynov. Popritom robil pôdne testy a analyzoval celé hospodárstvo podľa postupov, ktoré sa naučil na univerzite. Výsledky naňho spravili dojem. Otec hospodáril veľmi dobre aj bez vzdelania. Tam, kde analýza odporúčala miesto na kukuricu, otec zasial kukuricu. Testy potvrdzovali aj správne umiestnenie ďateliny. Obrábanie polí, kyprenie, hnojenie, podľa otcových odporúčaní – všetko bolo v súlade s najnovšími poznatkami poľnohospodárskej vedy. S výnimkou jediného hektára. Otec v pokynoch určil, že na ňom by mal syn zasadiť sójové bôby. Pôdna analýza však silne vyznievala v prospech pšenice – na sóju bola pôda nevhodná. V jej blízkosti tiekol potok a nepotrebovala osobitné zavlažovanie. Nakoniec sa syn rozhodol zasiať tam pšenicu. Mesiace ubiehali, rok sa stretol s rokom a rodičia sa vrátili domov. Otec prechádzal so synom celý statok a ten mu s hrdosťou ukazoval výsledky žatvy.

„Dodržal si moje pokyny?“ spýtal sa otec.

„Dodržal,“ odpovedal syn. „Presne, ako si napísal.“

Lenže keď prišli k poľu pri potoku, otec zarazil: „Zdá sa mi, že som napísal, aby si tu vysial sójové bôby.“

„To je pravda,“ odpovedal syn, „ale sójové bôby by tu vôbec nerástli. Analyzoval som pôdne vzorky a ideálne sa sem hodila pšenica. A úroda bola vynikajúca. Sójové bôby by tu splesniveli. Vo všetkom ostatnom som však bodky dodržal tvoje pokyny.“

„Moje pokyny si nedodržal vôbec,“ smutne poznamenal otec na synove slová. „O statok si sa staral od začiatku do konca podľa svojej vôle. Stalo sa len, že tvoje rozhodnutia boli väčšinou v súlade s mojimi pokynmi. Okrem tohto hektára. Sójové bôby mi mali ukázať, či si ochotný uprednostniť moju vôľu pred svojím názorom. Ako vidím, nie si.“ A syn rodinný statok nezdedil.

Zdroj: Moderné podobenstvá Morris L. Venden

„Bezbožník si nadobúda falošného zárobku, ale ten, kto seje spravedlivosť, vernej mzdy istej.“ (Prísl. 11,18)

Nazlostený zamestnanec kráča smerom k pokladničnému okienku a ukazuje pokladníkovi obálku s výplatou. Vyberie peniaze a pomaly prepočítava celú sumu. Potom sa pozrie pokladníkovi do očí a povie: „Je tu o 200 korún menej!“ Pokladník vezme obálku a odíde kúsok ďalej. Z obálky vyberie výplatnú pásku, aby skontroloval uvedenú sumu. So širokým úsmevom na tvári sa vracia späť k okienku a vysvetľuje: „Minulý týždeň sme vám omylom vyplatili o 200 korún viac. Nemáte dôvod sťažovať sa.“ „Chápem, že každý sa môže sem-tam zmýliť. Jeden omyl viem prepáčiť,“ odpovedá nahnevaný zamestnanec, „ale dva razy za sebou, to je priveľa, nezdá sa vám!?“ Keď sa pomýli niekto v náš prospech, potom sa nám to nezdá až taká chyba. Horšie je to naopak….

„Človek musí byť dosť odvážny, aby si priznal chybu, dosť šikovný, aby sa z nej poučil, a dosť silný, aby ju napravil.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

„Teda hľaďte, jako by ste sa správne chovali, nie ako nemúdri, ale jako múdri, vykupujúc si čas, lebo dni sú zlé.“ ( Ef. 5,15-16)

Môj otec pracoval vo veľkej továrni – oceliarni, kde sa vyrábali oceľové potrubia. Občas ma vzal so sebou do práce. Pamätám si, že som celé hodiny vydržal stáť pri jednom z obrovských strojov a sledovať, ako pracuje. Najprv stroj odsekol kus žeravého kovu, vtiahol ho dnu a začal krútiť ako v obrovskej odstredivke. Odstredivá sila tlačila na mäkký kov po stenách formy. Vďaka nej sa sformovala krásna oceľová rúra, ktorá nemusela byť nikde spájaná a nemala na sebe nijaký kaz. Neraz som sa muža, ktorý pri tomto stroji pracoval, spýtal: „Čo je pri tomto postupe najdôležitejšie?“ Viem, že mi odpovedal vždy to isté: „Teplota kovu. Keby bol kov príliš horúci, pri odstreďovaní by sa roztrhol na kusy; keby bol príliš studený, neroztiahol by sa tak, ako sa má. Veľmi dôležité je vystihnúť správny okamih. Ak sa ti to nepodarí, nevyrobíš dobrú rúru.“ Robiť správne veci v správny čas je veľmi dôležité. Každá príležitosť urobiť práve teraz niečo dobré je jedinečná a nikdy sa nevráti. Dôležité rozhodnutia, ktoré urobíš v istom okamihu, môžu úplne zmeniť celý tvoj život. Ak však nevystihneš pravý okamih, môžeš si to na celý život pobabrať!

„Každá sekunda má pre teba cenu večnosti. Neplztvaj svojím časom. (O. F. Babler)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13