„Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.“ (Gal. 6, 2)

Pri dverách sa ozval zvonček. Pani Neumannová šla otvoriť. Vonku stála zdravotná sestra. Bolo vidno, že má naponáhlo. Bojazlivo povedala:„Pani Neumannová, poďte rýchlo, váš syn leží v nemocnici a volá vás. Priviezli ho túto noc a necíti sa dobre.“

Stará pani sa nechápavo pozerá na sestru.„Môj syn? Ale ten už nežije. Pred rokom padol niekde v Rusku a tam je aj pochovaný.“Tvár starej ženy zosmutnela. Ale po chvíli sa spamätala. Čo keď tento odkaz patrí rodine, ktorá žije neďaleko a tiež sa volá Neumannova? Aj oni majú syna na vojne. Potom si uvedomila, že tí Neumannovci sa odsťahovali.

„Hovoríte, že sa má zle?“

„Veľmi zle,“ potvrdilo dievča.

„A volá svoju matku?“ spýtala sa pani Neumannová.

„Áno, veľmi často. Lekár si myslí, že matka mu môže pomôcť.“

„Dobre, hneď idem,“ hovorí pani Neumannová.

Obliekla si plášť a spolu so sestrou odišla do nemocnice. Tam si sadla k posteli cudzieho vojaka. Keď k nej obrátil svoju tvár, jeho oči sa ligotali v horúčke.

„Mama!“ povedal ticho.

Ona ticho odvetila: „Áno, som pri tebe. Musíš pokojne ležať, celkom pokojne.“ Ruka chorého hladkala jej ruku. Vzala jeho ruku a pevne ju držala. Druhou hladkala jeho tvár. Pritom mu hovorila: „Všetko bude v poriadku. Som pri tebe.“

Zdalo sa jej, ako keby sedela pri posteli svojho syna, ktorý niekde zomrel sám. Slzy jej vyhŕkli z očí. Sestra, ktorá potichu prišla k posteli, uvidela plačúcu ženu. Nevedela, čo má robiť. Mladý vojak zaspal a zo spánku ešte zvolal: „Mami!“

Potom začal rovnomerne dýchať. Pani Neumannová potichu vstala a odišla z izby. Lekár jej poďakoval: „Pani Neumannová, bola to od vás veľká obeť. Váš syn už nežije a vy ste bdeli pri posteli cudzieho vojaka, akoby ste boli jeho matkou.“

„Obeť? Prečo?“

 

Život dostáva zmysel jedine láskou. Čím viac sme schopní milovať a dávať sa, tým väčší zmysel má náš život. (Hermann Hesse)

Zdroj: O kráse človeka – Bieliková Marcela

„Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Luk. 15, 20)

Spomínam si na čiernobielu fotografiu, ktorá v roku 1973 získala zvláštne ocenenie. Vznikla v deň, keď sa z Vietnamu vrátili prví vojnoví zajatci. Bojujúce strany podpísali prímerie a Severný Vietnam prepúšťal amerických zajatcov. Obrovské dopravné lietadlo Hercules C-140 pristálo na leteckej základni na západnom pobreží USA. Šedivý obor sa po pristávacej dráhe priblížil k vybavovacej plošine a z jeho zadnej časti sa vysunuli schody. Objavili sa prví prepustení vojnoví zajatci. Jeden za druhým zostupovali dolu, prechádzali po ploche letiska a blížili sa k svojim rodinám a priateľom, ktorí ich čakali za zátarasami.

Moju pozornosť upútal zvlášť jeden vojak. Mal na sebe dokonale upravenú uniformu a spod starostlivo nasadenej čiapky hľadela vychudnutá, ale hrdá tvár. Vracal sa domov.

Nejaké dieťa v zástupe sa už nemohlo dočkať. Keď vojak zostupoval po spustených schodoch, jeho dcérka sa pretisla cez dav, ktorý sa držal za natiahnutým povrazom. Rozbehla sa po štartovacej dráhe letiska ako o preteky. Tvár jej žiarila radosťou a vlasy viali vo vetre. Otec určite počul, ako ho volá. Všimol si ju už prv. Mimovoľne odhodil vojenský vak, kľakol si na kolená a roztiahol ruky, aby mohol svoje dieťa chytiť. Keď cvakla spúšť fotoaparátu, malo dievčatko nohy na zemi a ruky natiahnuté k otcovi. Cvak. Čiernobiela momentka, nadčasová snímka, obrázok opätovného zvítania otca s dieťaťom.

Ježiš kedysi rozprával príbeh o otvorenej náruči nášho nebeského Otca. Chcel, aby sme na ňu nikdy nezabudli. Zvestuje radostnú a slávnu pravdu, že Bohu vždy najviac záležalo na tom, aby mladší bratia a staršie sestry prišli k nemu a nechali sa objať.

Nevidím jediný dôvod, prečo by sme to nemali urobiť aj my.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„Priateľ preukazuje lásku v každom čase, v čase súženia sa z neho rodí brat.“ (Prísl. 17, 17)

V auguste 1936 svet obletela fotografia, ktorá sa zapísala medzi najslávnejšie spravodajské fotografie všetkých čias. Na víťaznom stupienku počas ceremoniálu olympijských hier v Berlíne stojí černošský atlét a vedľa neho na striebornej pozícií hajluje nemecký pretekár. Snímka sa stala symbolom pokorenia nacistických ideálov o nadradení árijskej rasy. bol to však práve nemecký športovec, ktorý pomohol Jessemu Owensovi získať olympijské zlato.

Vtedy dvadsaťtriročný černoch Jesse Owens patril medzi najväčšie nádeje amerického tímu. Pre Spojené štáty americké vybojoval štyri zlaté medaily. Najtvrdší súboj podstúpil v skoku do diaľky.

Veľmi dobre vedel, čo si myslia diváci na štadióne. Od začiatku olympijských hier sa nacisti Američanom vysmievali, že sa spoliehajú na atlétov podradnej rasy. Hitler, vodca Nemecka, sa vtedy snažil všetkých presvedčiť o nadradenosti árijskej rasy. Každý, kto nebol modrooký blondiak, bol menejcenný. Zvlášť to podľa neho platilo v prípade černoch a Židov.

Presne na to myslel Jesse Owens, keď sa ešte v teplákovej súprave pripravoval na prvý cvičný skok do diaľky. Bola to jeho najsilnejšia disciplína. Porota jeho skok ohodnotila ako prvý pokus v pretekoch o kvalifikáciu. Vystresovaný Jesse pokazil aj druhý skok. Zostal mu už len jeden, posledný pokus. Ak sa mu nepodarí, nekvalifikuje sa do samotnej súťaže. „Bojoval som, bojoval som tvrdo. Ale v jednej chvíli sa ma začala zmocňovať panika,“ spomínal si po rokoch na okamih, keď beznádejne sedel na trávniku.

Práve vtedy za ním prišiel vysoký modrooký nemecký športovec a predstavil sa ako Luz Long. Jesse nevedel, čo od neho má a môže čakať. Pozdravil ho teda, podal mu ruku a zdvorilo sa opýtal: „Ako sa máš?“ „Ja celkom dobre, Viac by ma však zaujímalo, ako si na tom ty.“ odpovedal Long.

„Čo tým myslíš?“ pokračoval Jesse Owens.

„Niečo ťa musí trápiť, veď inak by si sa kvalifikoval hneď na prvýkrát a so zavretými očami.“

A tak tu spolu hovorili súperi a spolubojovníci – syn černošského nájomného roľníka a vzor nacistickej mužnosti. Long nesúhlasil s teóriou o nadradenosti árijskej rasy. Ponúkol Owensovi svoje priateľstvo a poradil mu, ako má zmeniť rozbeh, aby sa kvalifikoval.

Popoludní dosiahol Jesse Owens nový svetový rekord v skoku do diaľky a získal zlatú medailu. Ako prvý mu zablahoželal Luz Long, a to pred očami Adolfa Hitlera, ktorý sa osobne prišiel pozrieť na súťaž.

Obaja športovci ostali priateľmi do roku 1943, keď Luz Long zomrel. Owens sa neskôr verejne vyznal: „Žiadna medaila, žiadny pohár,  ktorý sa kedy vyhral, sa nevyrovnajú 24-karátovému priateľstvu, ktorým ma poctil Luz Long.“

Ako spoznať pravé priateľstvo? Jesse Owens a Luz Long si vzájomne pomáhali, podporovali sa a povzbudzovali. A práve také je skutočné priateľstvo.

Tvojmu najlepšiemu priateľovi – Ježišovi Kristovi – na tebe veľmi záleží. Dovoľ mu, aby ťa povzbudzoval, podporoval a pomáhal ti.

„Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vinnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne… Bezo mňa nič nemôžete urobiť.“ (Ján 15, 4.5)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

 

 

 

 

„No vám, čo ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia.“ (Lukáš 6, 27)

V roku 1910 Japonci obsadili Kóreu a okupovali ju až do konca druhej svetovej vojny. Počas okupácie spáchali na kórejskom obyvateľstve množstvo zločinov. Proti japonskej nadvláde sa v Kórei konalo mnoho protestov. Na najväčšej celoštátnej manifestácie za získanie samostatnosti sa odhadom záčastnili dva milióny ľudí. Protesty však boli japonskou vládou tvrdo potlačené.

Okupanti zaobchádzali neľudsky so všetkými Kórejčanmi, no zvlášť kruto sa správali ku kresťanom. Keď im bolo zakázané navštevovať kostoly a modlitebne, rozhodol sa istý kórejský duchovný usporiadať poslednú bohoslužbu na rozlúčku. Požiadal teda okupačnú správu, aby mu dovolili otvoriť kostol. Po dlhom diskutovaní s tým japonský dôstojník súhlasil.

V dohodnutý čs sa v kostole zhromaždilo veľa rodín, aby naposledy spoločne chválili Boha. Keď veriaci začali hlasno spievať: „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…“, japonskí vojaci zatarasili všetky vchody a drevený kostol zapálili. Ľudia pred kostolom bezmocne počúvali a sledovali, ako besniace plamene pomaly prehlušujú spev a zúfalý krik detí vnútri kostola. Požiar dohorel, ale plamene nenávsti tleli hlboko v srdiach Kórejčanov, Japonci boli nakoniec porazení a z Kórey musesi odísť. Nenávisť Kórejčanov k okupantom  však každým rokom rástla. Tragédiu pripomínal pamätník, ktorý postavili na mieste spáleného kostola.

V roku 1971 pamätník náhodne objavila skupina japonských turistov. Keď si prečítali mená tých, ktorí vtedy v kostole zhoreli, a keď sa dozvedeli všetky podrobnosti, pocítili veľkú hanbu a hlbokú ľútosť. Po návrate domov sa rozhodli, že sa pokúsia túto starú krivdu nejako napraviť. Dali dohromady 10 miliónov jenov (približne 80 000 eur) a rozhodli sa postaviť na mieste tragédie malú kaplnku.

Na jej slávnostné otvorenie vyslali delegáciu. Počas slávnosti zazneli prejavy, účastníci si pripomenuli podrobnosti tragédie, uctili si všetky obete, ale napriek tomu bolo v kaplne cítiť nenávisť, ktorá po celé tie roky rástla. Keď však na konci programu začali kórejskí a japonskí kresťania spoločne spievať pieseň „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…“, stalo sa niečo zvláštne. Po tvárach inak stoických Japoncov začali stekať slzy. Otočili sa k svojim kórejským spoluveriacim a prosili o odpustenie. Keď potom spievali slová refrénu: „Len pri kríži Ježišovom pokoj stály nachádzam, Pán ma teší svojim Slovom, večný život dá mi sám,“ stalo sa niečo s Kórejčanmi.

Jeden kórejský veriaci sa obrátil k Japoncovi, potom druhý, potom tretí… a príval emócií už nebolo možné zadržať. Bolo to niečo nečakané a neslýchané. Tu, v kaplnke postavenej na mieste nepredstaviteľnej tragédie, plačú od dojatia ľudia vychovávaní k tomu, aby na verejnosti nikdy neprejavili svoje city. Slzy ľútosti a odpustenia zmáčali pamätné miesto horkosti a nenávisti. Prišlo zmierenie, nastala láska a mier.

Odpustenie má premieňajúcu moc. Odstraňuje tvrdú škrupinu ľahostajnosti, oživuje citlivosť našich sŕdc a napľňa nás láskou a súcitom.

„A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité.“ (Ez. 36, 26)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok, a hriech prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu a jeho duchu nieto ľsti!“ (Žalm 32, 1.2)

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“ (Ján 3, 16)

Sir Walter Scott pochádzal z bohatej právnickej rodiny. Krátko potom, čo vyštudoval právo na Edinburskej univerzite, získal povesť vynikajúceho právnika a bol vymenovaný za vrchného sudcu v grófstve Selkirkshire. To mu zaručovalo nielen dostatočný príjem, ale hlavne voľný čas, ktorý mohol venovať svojej záľube – písanie poézie.

Keď sa mu bývalý spolužiak a priateľ z detstva James Ballantyne zveril, že nemá dosť zákaziek pre svou tlačiareň, Scott si u nakladateľa vymohol tlačenie svojich kníh výlučne u Jamesa. Onedlho ho oveľa viac ľudí poznalo ako úspešného básnika než právnika. Svoje autorské honoráre často investoval do tlačiarne svojho priateľa.

Od poézie prešiel Walter Scott k písaniu prózy. Naplnil kníhkupectvá, knižnice i domovy Angličanov a Škótov knihami dávnych povestí a príbehmi historických postáv. Jeho romantické básne a historické romány sa stali bestsellermi. Získal obrovský majetok, ktorý si však neužil. Väčšina z neho skončila v bezodnej priepasti Ballantynových podnikateľských dobrodružstiev.

A potom prišlo, čo prísť muselo. Ballantyne bol nútený vyhlásiť bankrot. Walter Scott zostal bez akýchkoľvek prostriedkov a s dlhom vo výške 117 000 libier. V tom čase to bola astronomická suma.

Jeho priatelia mu radili, aby tiež vyhlásil bankrot a nemusel tak platiť dlhy za svojho priateľa. Scott vedel, že v jeho situácií by to bolo celkom opodstatnené. No hrdosť a snaha očistiť priateľovo meno mu to nedovolilo.

Pustil sa do písania. Pracoval tak usilovne, že si čoskoro podlomil zdravie. Keď nebol schopný udržať pero v ruke, ľahol si do postele a diktoval pisárovi. Za krátky čas splatil štvrtinu dlhu. Horúčkovito písal ďalšie a ďalšie básne, romány a životopisy. Po zaplatení polovice dlžnej sumy sa vybičoval k ešte intenzívnejšej práci, aby vyrovnal všetky záväzky. Po tom, čo splatil trištvrtiny dlhu, mu jeho mozog a telo vypovedali službu. No kedykoľvek mal svetlú chvíľku, okamžite začal znovu písať a plánovať ďalšie diela.

Aby si oddýchol, priatelia mu zaplatili plavbu po Stredozemnom mori. V Kajute začal znovu intenzívne pracovať na dvoch nových románoch. „Kým zomriem, musím ešte niečo vykonať,“ opakoval. Cestu loďou prerušil. Cítil, že mu už neostáva veľa času. Do milovaného Abbotsfordu sa dostal v júli 1832. Aj keď už nebol schopný chodiť, stále si vytrvalo pýtal pero a papier. O dva mesiace neskôr zomrel. Svedkovia vravia, že vyzeral vyrovnane. Niet divu, autorské honoráre za jeho ďalšie diela spoľahlivo pokryli všetky pohľadávky. Svoje dlhy splatil do posledného centa.

Je naozaj nepochopiteľné, keď sa niekto upracuje na smrť, len aby očistil meno dlžníka. Ťažko sa zmierujeme s tým, že by mal ktokoľvek položiť život pre to, aby splatil dlhy, ktoré iný urobil vlastnou hlúposťou a neschopnosťou. A presne to vykonal Ježiš pre nás.

„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili… On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz. 53, 4.5)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová