„Z ovocia svojich úst sa každý nasýti dobrého, a zásluha rúk človeka sa mu vráti.“ (Prísl. 12, 14)

V roku 1944 deportovali Gisellu Perlovú s celou jej rodinou do koncentračného tábora Osvienčim. Vďaka svojej gynekologickej praxi dostala milosť. Hoci to bolo v rozpore s jej vierou, začala vykonávať potraty. Ženy, ktoré neboli tehotné mali totiž šancu prežiť. „Nikto sa nikdy nedozvie, čo to pre mňa znamenalo zahubiť toľko detí. Ale keby som to neurobila, matka aj dieťa by boli zavraždení,“ povedala po rokoch. Potraty vykonávala pod rúškom noci. Nemala žiadne nástroje ani lieky. Po vojne podľahla neopísateľnej depresii a pokúsila sa otráviť. Zlomovým bodom v jej živote bolo stretnutie s Eleanor Rooseveltovou, ktorá jej povedala: „Prestaňte sa mučiť a staňte sa znova lekárkou.“ Vtedy si dala nový cieľ – priviesť na svet čo najviac detí. Vždy, keď vošla do pôrodnej sály, pomodlila sa: „Bože, dlhuješ mi život. Dlhuješ mi živé dieťa.“ Gisella priviedla na svet tisícky detí a stala sa expertkou na liečbu neplodnosti.

„Človek nie je nikdy natoľko starý, aby nemohol začať nový život.“ (Neznámy autor)

Zdroj: Kurzy pre život 2025

„Poslúchaj svojho otca, on ťa splodil, a nepohŕdaj svojou matkou, keď zostarla.“ (Prísl. 23, 22)

Tehotná žena čaká na zastávke na autobus, vedľa nej sedí starší muž a začne sa jej pýtať bežné otázky.

„V ktorom mesiaci ste?“ spýta sa jej starček.

„V utorok budem v 21. týždni,“ odpovedala mu.

„To už nemáte veľa,“ hovorí jej s úsmevom.

Ona sa zapozerá do diaľky a so zvesenými ramenami povie: „To sa vám ľahko hovorí.“ Na otázku, či je to náročné, len prikývne hlavou a na vetu, že sa musí na bábätko veľmi tešiť, nahodí len jemný úsmev. „Bojím sa. Všetkého,“ priznala tehotná žena starčekovi, ktorý ju uistil, že všetko bude v poriadku.

„Ľudia to hovoria, ale čo ak nie? Čo potom?“ posťažovala sa, no starček ju opäť uistil, že všetko bude v poriadku, veď má vedľa seba určite manžela a rodinu. „Je to komplikované. Mám len môjho otca, ktorý je chorý. Takže…“ povedala a nahrnuli sa jej slzy do očí.

„Bude to v poriadku,“ povedal jej znovu starček.

Žena sa rozplakala, no snažila sa odvrátiť tvár, aby muž vedľa nej nevidel jej smútok. Po chvíli ticha príde autobus, žena sa postaví a starčekovi povie: „Ten je náš, poď oci.“

Dcéra s otcom, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou, nastúpia do autobusu a tým sa končí krátky film s názvom „The Wait“ (Čakanie). Film režiséra Jasona McColgana získal množstvo ocenení. „Ten otec síce zabudol, kým je, ale nezabudol, ako byť dobrým človekom,“ odkázal jeden z komentujúcich.

„Ohľaduplnosť je taká vlastnosť srdca, ktorá prehliada rozbitú bránu a pozornosť venuje kvetinám na dvore za bránou.“ (H. C. Risner)

Zdroj: Dobré ránko

„Vráť sa do svojho domu a rozprávaj, aké veľké veci ti učinil Boh. A odišiel a hlásal po celom meste, jaké veľké veci mu učinil Ježiš.“ (Luk. 8, 39)

17. máj 2003, dve hodiny ráno. K vrcholu najvyššej hory sveta Mount Everest mieri z tretieho výškového táboru 25 horolezcov. Miroslav Caban je jediný bez kyslíkového prístroja. Musia prekonať výšku 550 metrov. „Robím desať krokov na jedno nadýchnutie. Počítanie krokov je na horách dôležitá vec, aby sa človek nedostal do stavu maximálneho vyčerpania.“ O pol dvanástej už stojí na vrchole a kochá sa nádherným výhľadom v nádhernom počasí. „Horolezci zostávajú zvyčajne na vrchole 5-10 minút. Ja som si ho vychutnával celú hodinu. Z oblakov podo mnou vyčnievali len vrcholy ostatných osemtisícoviek – Makalu, Kančendženga,, Lhoce, Čho Oju, Šiša Pangma. O opl jednej nastal čas odísť. V tej chvíli som mal v hlave jedinú myšlienku – dostať sa zdravý domov k rodine.“ Človek si v živote vytýči rôzne vrcholy, ale vrátiť sa domov je vždy azda to najdôležitejšie. Platí to aj v duchovnom živote.

„Rodina by mala byť miestom, kam sa vraciate s víťazstvom alebo porážkou a viete, že ste milovaní.“

Zdroj: Kurzy pre život 2025

“A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.”(Žalmy 90,12)

Mladé dievča nastúpilo do autobusu a posadilo sa. Na ďalšej zastávke nastúpila ušomraná, mrzutá staršia pani. Vtisla sa na sedadlo vedľa nej a zavalila ju svojimi taškami. Muž sediaci vedľa dievčaťa sa rozčúlil a spýtal sa, prečo sa nebráni.
Dievča mu s úsmevom odpovedalo: „Nie je nevyhnutné hádať sa kvôli niečomu bezvýznamnému, veď naša spoločná cesta je taká krátka. Na ďalšej zastávke vystupujem.“
Krásna odpoveď. Netreba sa hádať kvôli niečomu bezvýznamnému, niečomu, čo nie je až natoľko dôležité, veď naša spoločná cesta je taká krátka. Kiežby každý z nás pochopil, aký pominuteľný je náš čas. Nekazme si ho hádkami, zbytočnými argumentmi a dokazovaním svojej pravdy, neodpustením, prejavovaním nespokojnosti. To všetko je zbytočná strata času a energie. Písmo nám radí: „Vaša prívetivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko.“ (Filipanom 4,5) Rozčúlil vás niekto? Upokojte sa, pretože vaša spoločná cesta je taká krátka. Niekto vás zradil, urazil alebo ponížil? Buďte pokojní a odpustite, pretože vaša spoločná cesta je taká krátka. Nech budeme mať akékoľvek ťažkosti, nezabudnime, že naša spoločná cesta je krátka. Nikto nepozná dĺžku tejto cesty, nikto nevie, kedy sa zastaví.
Rešpektujme sa, odpúšťajme si, chráňme sa navzájom. Buďme plní vďačnosti a radosti.
Veď naša spoločná cesta je taká krátka.

„Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet. Ledva ho vietor oveje, už ho niet, nezostane po ňom ani stopa.“ (Žalmy 103,15.16)