„Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom; budem strážiť svoje ústa, aby maly úzdu, dokiaľ bude predo mnou bezbožný.“ (Žalm 39,2)

Na prvej hodine slohu v novom školskom roku dostali žiaci za úlohu napísať slohovú prácu na tému: „Začiatok školského roka.“ Vo svojej práci Lucia napísala: „Prázdniny sú krásne a mám ich veľmi rada, ale predsa je len dobré vrátiť sa opäť do školy. Pretože nie je nič lepšie a krajšie ako získavať nové vedomosti a poznatky. Teším sa na nový školský rok, ktorý nás určite všetkých obohatí množstvom nových informácií.“ Zbytočne pripomínať, že učiteľka bola milo prekvapená a Luciu za peknú slohovú prácu pochválila. Na konci hodiny sa Lucia naklonila k spolužiačke a zašepkala jej: „Každý ťa pochváli, keď mu povieš to, čo sa mu páči.“ Pokušenie hovoriť to, čo chcú ľudia počuť – už či to je pravda, alebo nie – nám hrozí neprestajne. Keď mu podľahneme, strácame svoju česť. Keď mu odoláme, Ježiš nám môže povedať to, čo povedal Natanaelovi: „Hľa, pravý Izraelita, v ktorom nieto lesti!“ (Ján 1,47)

„Lož stojí na jednej nohe, pravda na dvoch.“ (Benjamín Franklin)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15

„A povedal: Nejaký človek mal dvoch synov. A mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi pripádajúci diel imania! A on im rozdelil majetok. A po nie mnohých dňových shromaždil všetko ten mladší syn a odcestoval do ďalekej krajiny. A tak rozmrhal svoje imanie žijúc prostopašne. Keď potom všetko strovil, nastal veliký hlad v tej krajine, a on začal trpieť núdzou. A išiel a pripojil sa ktorémusi z občanov tej krajiny, a ten ho poslal na svoje polia pásť svine. A žiadal si môcť naplniť svoje brucho mlátom, ktoré žraly svine, ale mu ho nikto nedával. No, potom vstúpil do seba a povedal: Koľko nájomníkov mojeho otca má hojnosť chleba, a ja tu hyniem hladom! Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou, takže už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom; učiň ma jako jedného zo svojich nájomníkov. A vstal a prišiel k svojmu otcovi. A ešte keď bol ďaleko, uvidel ho jeho otec a bol pohnutý milosrdenstvom. A bežal a padol mu okolo krku a bozkával ho.“ ( Luk. 15, 11-20)

Otec Dwighta Moodyho zomrel, keď mal Dwight štyri roky. Mesiac po otcovej smrti sa jeho mame narodili dvojčatá. Najbližších deväť mesiacov sa musela postarať o rodinu bez akéhokoľvek príjmu. Veritelia boli nemilosrdní. Akoby všetkých problémov nebolo dosť, najstarší syn utiekol z domu. Pani Moodyová bola presvedčená, že syn sa určite vráti, mali na malého Dwighta veľký vplyv. Napísal: „Dobre si pamätám, ako nedočkavo čakala na správy od svojho syna, ako nás vždy posielala na poštu, aby sme sa spýtali, či od neho neprišiel list. Neraz býval v noci prudký vietor a pri ostrých nárazoch sa otriasal takmer celý dom, ale napriek tomu sme počuli, ako sa matkin hlas povznáša v modlitbe za nášho brata.“ Boh vypočul matkine modlitby. Márnotratný syn sa napokon po rokoch vrátil domov. Dwight spomína: „Mama práve sedela pri dverách, keď k nášmu domu prichádzal akýsi cudzinec. Pred dverami sa zastavil. Mama nespoznala svojho syna. Stál tam so skríženými rukami, bradou dlhou až po prsia a po tvári mu stekali slzy. Keď mama zbadala, že muž plače, zvolala: „Ach, veď to je môj stratený syn!“ Pozvala ho dnu. Ale on zostal stáť bez pohnutia. „Nie, mama,“ povedal, „nepôjdem dnu, kým mi nepovieš, že si mi odpustila.“ Pani Moodyová ho s radosťou uistila, že mu odpustila. Rýchlo vykročila k nemu a objala ho. Stratený syn našiel odpustenie a pokoj.

„Tvoja bezmocnosť je najlepšou modlitbou; vychádza zo srdca a má väčší účinok ako všetky tvoje vyslovené prosby.“ (O. Hallesby)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15

„Ale nad to nado všetko oblečte si lásku, ktorá je pojivom dokonalosti.“ (Kol. 3,14)

„Janko, čo si myslíš, čo znamená slovo povinnosť?“ spýtala sa mama malého Janka, keď sa vrátili z bohoslužby. Janko sa na chvíľu zamyslel, niekoľkokrát sa poškrabal za uchom a potom povedal: „Keď si od teba poprosím chlieb s maslom a ty mi ho dáš, to je povinnosť. Vieš, mami, ale keď mi ho natrieš aj džemom, to je od teba láskavosť.“

„Ak tvoj otec a matka, tvoja sestra a brat, dokonca i mačka alebo pes nie sú vďaka tomu, že si sa stal kresťanom, šťastnejší, je otázne, či ním naozaj si.“ (James Hudson Taylor)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15

„Potom riekol Eliáš Achabovi: Iď hore, najedz sa a napi sa, lebo sa blíži hukot veľkého dažďa. A tak odišiel Achab hore, aby sa najedol a napil, a Eliáš odišiel hore na temeno Karmela, zohnul sa k zemi a položil svoju tvár medzi svoje kolená. A povedal svojmu sluhovi: Nože vyjdi hore, podívaj sa smerom k moru! A išiel a podíval sa a povedal: Iď a navráť sa, sedemkrát. A stalo sa po siedme, že povedal: Hľa, obláčik ako dlaň človeka vystupuje od mora. Vtedy mu riekol: Zapriahni do voza a sídi dolu, aby ťa nezadržal dážď. A stalo sa po malej chvíli, že sa nebesia začiernily oblakmi, a vetrom, z čoho bol veľký dážď. A Achab vysadol na voz a išiel do Jizreela.“ (1. Kráľ. 18, 41-45)

Minulá suchá zima ohrozovala úrodu obilia na ostrove Kréta. V jednej dedine kňaz na bohoslužbe vyhlásil: „Už nás nič iné nezachráni, musíme sa všetci zhromaždiť, aby sme spolu prosili Boha o dážď. Teraz choďte domov, v týždni sa postite a modlite, a v nedeľu sa opäť zídeme a budeme prosiť o dážď.“ Dedinčania sa rozišli, každý do svojho domova. V týždni sa postili a v nedeľu ráno sa opäť schádzali do kostola. Len čo ich však kňaz uvidel, veľmi sa nahneval: „Choďte preč! Nijaká bohoslužba nebude! Vy Bohu neveríte!“ kričal. „Ale, pán farár,“ protestovali dedinčania, „my sme sa postili a veríme, že Pán Boh má moc poslať dážď.“ „Vy veríte? A kde teda máte dáždniky?“

„Boh nám dá buď to, o čo prosíme, alebo ešte niečo lepšie.“ (Robert Murray McCheyne)“

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15

Citáty

Dávajte a bude dané aj vám – mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú vám dajú do lona.

Luk 6,38

Ak vo vašom srdci nie je ani kúsok dobročinnosti, trpíte najhoršou srdcovou chorobou.
Bob Hope

Lastovičky

Tri mladé lastovičky sedeli na suchom konári, ktorý vyčnieval nad jazero. Jeden rodič priletel k mláďatám a začal ich strkať na koniec konára. Strkal, strkal, strkal… až mláďa na kraji konára muselo spadnúť. Chvíľu bezmocne padalo, ale asi meter pod konárom začalo mávať krídlami a bezpečne dosadlo na zem. O chvíľu už dokázalo lietať samé. Potom prišlo na rad ďalšie.

Tretie mláďa museli trocha potrápiť. Čím bolo bližšie ku koncu, tým pevnejšie sa držalo. V jednej chvíli sa zdalo, že jeho nožičky trocha povolili a nedrží sa konára tak pevne, ale o chvíľu sa opäť držalo celou silou. Rodič však nemal zľutovanie. Začal ďobať do pazúrikov mláďaťa a ďobal dovtedy, kým to pre úbohé mláďa nebolo bolestivejšie ako neistota z lietania. V tej chvíli pazúriky povolili a neskúsené krídla začali mávať. Dospelý rodič vedel, že mláďaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, ak bude robiť to, k čomu je určené.

Vtáky majú nohy s pazúrikmi, vedia chodiť a môžu sa pevne chytiť konára. Ale ich svet je lietanie. Kým nelietajú, vlastne poriadne ani nežijú. Až pri lietaní vidíme ich ladnosť a krásu. Dávanie je niečo, v čom sme my „doma“. Je to vzduch, do ktorého sme sa narodili. Je to niečo, čo nám bolo určené ešte pred narodením… Niektorí z nás sa zúfalo snažia čím viac si toho nechať a žiť len pre seba. Keď to však robíme, sme veľmi zbedačení a úbohí. Zúfalo sa držíme suchého konára, ktorý visí nad vodou a bojíme sa zariskovať a roztiahnuť neskúsené krídla dávania. Myslíme si, že nemôžeme byť štedrí a veľkorysí, pretože sme to nikdy nevyskúšali. Čím skôr však začneme, tým lepšie, pretože napokon sa budeme musieť vzdať svojho života. Čím dlhšie čakáme, tým menej času budeme mať na to, aby sme vyleteli hore a vzniesli sa vysoko do oblakov života v Božej milosti.

Zdroj: www.dobreranko.sk