„A povedal: Nejaký človek mal dvoch synov. A mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi pripádajúci diel imania! A on im rozdelil majetok. A po nie mnohých dňových shromaždil všetko ten mladší syn a odcestoval do ďalekej krajiny. A tak rozmrhal svoje imanie žijúc prostopašne. Keď potom všetko strovil, nastal veliký hlad v tej krajine, a on začal trpieť núdzou. A išiel a pripojil sa ktorémusi z občanov tej krajiny, a ten ho poslal na svoje polia pásť svine. A žiadal si môcť naplniť svoje brucho mlátom, ktoré žraly svine, ale mu ho nikto nedával. No, potom vstúpil do seba a povedal: Koľko nájomníkov mojeho otca má hojnosť chleba, a ja tu hyniem hladom! Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou, takže už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom; učiň ma jako jedného zo svojich nájomníkov. A vstal a prišiel k svojmu otcovi. A ešte keď bol ďaleko, uvidel ho jeho otec a bol pohnutý milosrdenstvom. A bežal a padol mu okolo krku a bozkával ho.“ ( Luk. 15, 11-20)

Otec Dwighta Moodyho zomrel, keď mal Dwight štyri roky. Mesiac po otcovej smrti sa jeho mame narodili dvojčatá. Najbližších deväť mesiacov sa musela postarať o rodinu bez akéhokoľvek príjmu. Veritelia boli nemilosrdní. Akoby všetkých problémov nebolo dosť, najstarší syn utiekol z domu. Pani Moodyová bola presvedčená, že syn sa určite vráti, mali na malého Dwighta veľký vplyv. Napísal: „Dobre si pamätám, ako nedočkavo čakala na správy od svojho syna, ako nás vždy posielala na poštu, aby sme sa spýtali, či od neho neprišiel list. Neraz býval v noci prudký vietor a pri ostrých nárazoch sa otriasal takmer celý dom, ale napriek tomu sme počuli, ako sa matkin hlas povznáša v modlitbe za nášho brata.“ Boh vypočul matkine modlitby. Márnotratný syn sa napokon po rokoch vrátil domov. Dwight spomína: „Mama práve sedela pri dverách, keď k nášmu domu prichádzal akýsi cudzinec. Pred dverami sa zastavil. Mama nespoznala svojho syna. Stál tam so skríženými rukami, bradou dlhou až po prsia a po tvári mu stekali slzy. Keď mama zbadala, že muž plače, zvolala: „Ach, veď to je môj stratený syn!“ Pozvala ho dnu. Ale on zostal stáť bez pohnutia. „Nie, mama,“ povedal, „nepôjdem dnu, kým mi nepovieš, že si mi odpustila.“ Pani Moodyová ho s radosťou uistila, že mu odpustila. Rýchlo vykročila k nemu a objala ho. Stratený syn našiel odpustenie a pokoj.

„Tvoja bezmocnosť je najlepšou modlitbou; vychádza zo srdca a má väčší účinok ako všetky tvoje vyslovené prosby.“ (O. Hallesby)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15