„Ale ty, ó, Hospodine, si štítom vôkol mňa, si mojou slávou a ten, ktorý povyšuješ moju hlavu. Ja ľahnem a budem spať i prebudím sa, lebo ma Hospodin podporuje. Nebudem sa báť mnoho tisíc ľudí, ktorí sa vôkolkladú proti mne.“ (Žalm 3, 4.6.7)

Pred mnohými rokmi vzal kapitán jedného zaoceánskeho parníka na plavbu z Liverpoolu (Anglicko) do New Yorku (USA) aj svoju malú osemročnú dcérku. Raz v noci, keď všetci pasažieri spali, sa loď dostala do búrkového pásma. Silný vietor vzdúval obrovské vlny, ktoré narážali na prednú časť lode. Loď sa pri každom náraze nebezpečne nakláňala a všetky neupevnené predmey sa kĺzali sem a tam. Cestujúci sa zobudili. V strachu vyskočili z postelí, obliekli sa a vybehli zo svojich kajút, pretože si uvedomovali hroziace nebezpečenstvo. Na lodi nastal zmätok a ruch, ktorý zobudil aj dcérku kapitána. Keď si uvedomila, aká trma-vrma je na lodi, vykríkla: „Čo sa deje?“ Ľudia, ktorí stáli nablízku, jej vysvetlili, že na mori je búrka. Spýtala sa ich: „Je môj otec na lodi? Stojí pri kormidle?“ Keď ju ubezpečili o tom, že jej otec je na lodi a stojí pri kormidle, spokojne si ľahla na vankúš a napriek burácajúcemu vetru a vysokým vlnám o chvíľu tvrdo zaspala.

„Neexistuje nijaká situácia, v ktorej by nebolo bezpečné dôverovať Bohu. (J. Oswald Sanders)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„Hnevajte sa a nehrešte, slnko nech nezapáda nad vaším rozhnevaním sa, ani nedávajte miesta diablovi.“ (Efež. 4, 26.27)

Cestujúci na palube lietadla, ktoré letelo z Viedne do Paríža cez Frankfurt, poprosil letušku, aby ho pred Frankfurtom zobudila, pretože tam vystupuje. Pasažier sa však zobudil až vo chvíli, keď lietadlo pristávalo v Paríži. Doslova rozzúrený si zavolal letušku a žiadal o vysvetlenie. Letuška sa snažila na svoje ospravedlnenie niečo povedať, ale upokojiť dotyčného pána sa jej veru nepodarilo. Keď konečne vystúpil, druhá letuška sa prihovorila svojej kolegyni: „Páni, ten bol ale nazlostený!“ „Ak si myslíš, že bol nazlostený,“ povedala tá prvá, „mala by si vidieť muža, ktorého som namiesto neho vysadila vo Frankfurte!“

„Zlostiť sa znamená pomstiť chyby iných na sebe. (B. Disraeli)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„A majúc rozdielne dary, podľa milosti, ktorá nám je daná, buď proroctvo, nech je v úmere s vierou, buď službu, verný v službe, buď ten, kto učí, v učení, buď kto napomína, v napomínaní, ten, kto sa sdieľa, v prostote, kto je predstavený, v pilnosti, kto činí milosrdenstvo, nech to robí veselou tvárou, ochotne. (Rim. 12, 6-8)

Staršia žena, vdova, ktorej nohy už tak neslúžili, chcela nejakým spôsobom slúžiť Ježišovi. Nemohla chodiť a roznášať časopisy ani iným ľuďom rozprávať o Kristovi. Počas modlitby dostala nápad – rozhodla sa, že bude hrať na klavíri. Hneď na druhý deň uverejnila v miestnych novinách takýto krátky inzerát: „Klaviristka zahrá cez telefón piesne pre tých, ktorí sú chorí a zarmútení. Služba je zadarmo.“ Pridané bolo aj číslo telefónu. Keď jej niekto zavolal, opýtala sa: „Ktorú pieseň si želáte zahrať?“ Počas niekoľkých mesiacov mala príležitosť zahrať stovkám smutných a osamelých ľudí. Často sa stávalo, že jej povedali aj o svojom trápení a žiali a ona ich mohla povzbudiť a pomôcť im. Neskôr o tom povedala: „Táto služba bola najužitočnejšou a najvďačnejšou vecou, akú som v živote robila.“

„Ľuďom nechýba sila, ale vôľa.“ (Victor Hugo)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva.“ (1. Kor. 13, 3)

Jedného dňa prechádzali krajinou dvaja mnísi. Mali namierené do susednej dediny pomôcť jej obyvateľom pri žatve. Ako tak šli, zazreli na brehu rieky sedieť starú ženu. Bola strašne nahnevaná, pretože tam nebol most a ona sa nemohla dostať na druhú stranu. Prvý mních sa jej láskavo prihovoril: „Prenesieme vás cez rieku, ak dovolíte.“ „Ďakujem,“ povedala a vďačne ich pomoc prijala. Dvaja mnísi sa chytili za ruky, zdvihli ženu medzi seba a preniesli ju cez vodu. Keď vyšli na breh, zložili ju a ona šla svojou cestou. Asi po dvoch kilometroch sa jeden z mníchov začal sťažovať: „Pozri, ako som si zašpinil šaty. Aj chrbát ma akosi rozbolel. Vieš, že mám problém s chrbticou.“ Prvý mních sa len usmial a pokýval hlavou. Po nejakej chvíli začal ten druhý mních opäť šomrať. „Strašne ma bolí chrbát. To kvôli tej hlúpej žene, ktorú sme museli preniesť cez rieku! Od bolesti nemôžem ani chodiť.“ Prvý mních pozrel na svojho kamaráta, ktorý si medzitým ľahol na zem a stonal. „Ani sa nedivím, že ťa bolí chrbát,“ povedal. „Nariekaš, akoby si tú ženu ešte stále niesol. Ja už idem štyri kilometre sám.“

„Priveľmi myslieť na seba škodí.“ (Maurois)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„a povedal: Srdečne ťa milujem, ó, Hospodine, moja silo! Hospodin je mojou skalou a mojím hradom, mojím vysloboditeľom, mojím silným Bohom, mojím bralom, ku ktorému sa utiekam, mojím štítom a rohom môjho spasenia, mojou vysokou pevnosťou.“ (Žalm 18, 2.3)

Brat a sestra sa pri návšteve Spojených štátov rozhodli navštíviť Niagarské vodopády. Vidiac nádheru padajúcej vody chceli zakúsiť trocha dobrodružstva a pod mohutnými vodopádmi preplávať na lodi cez zradné prúdy z jednej strany na druhú. Silný prúd začal loďku knísať a hádzať ju sem-tam. Mladá žena sa začala báť. Brat ju pevne objal. Otočil sa k jednému z dvoch prievozníkov a spýtal sa ho: „Koľkokrát ste už takto plávali na druhú stranu?“

„Robíme to nepretržite už dvanásť rokov, pane.“

„Mali ste niekedy nehodu?“

„Nikdy, pane.“

„Nikdy sa s vami loď neprevrátila a nikto sa neutopil?“

„Nič také sa nám ešte nestalo,pane.“

Obrátil sa k sestre. Aby ju upokojil, povedal jej: „Počula si, čo prievozník povedal. Ak si myslíš, že budeš veslovať lepšie ako on, vymeň sa s ním. Ak si to nemyslíš, spokojne seď a dôveruj mu aspoň tak, ako ja.“

„Nikdy sa nebojte dôverovať budúcnosti, ktorú nepoznáte, s Bohom, ktorého poznáte.“ (Corrie Ten Boomová)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10