„Zďaleka sa mi ukázal Hospodin. A milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“ (Jer. 31,3)

Jakub musel opustiť svoju budúcu nevestu. Ako vojak bol odvelený na miesto, ktoré bolo vzdialené tisíce kilometrov od jeho domova. Nezostávalo mu nič iné, len aby to, čo cítil v srdci, dal na papier. Písal všetko, čo by svojej milovanej Sali povedal, keby stála vedľa neho. Listy, ktoré si písali, boli jedinou vecou, ktorá ich teraz spájala. Pošta vtedy nechodila pravidelne, a tak sa stávalo, že Sali sa občas trápila, na čo asi Jakub práve myslí a čo robí. Boli dokonca aj také chvíle, keď rozmýšľala, či ju ešte vôbec má rád. Jakub písal pravidelne, ale listy sa niekedy stratili, niekedy zablúdili a niekedy prišli na nesprávnu adresu. V jednom liste jej veľmi vrúcne vyznával svoju lásku a vernosť. Ale práve tento list, ktorý ju mal uistiť o hĺbke jeho lásky a posilniť tak ich vzájomný vzťah, sa niekde na pošte v San Franciscu zapatrošil. Slová plné lásky skončili zapadnuté na niektorej polici tejto veľkej pošty.

Po čase sa Jakub vrátil domov a oženil sa so Sali. Keď spolu oslavovali päťdesiate výročie sobáša, spomínali práve na roky, keď boli od seba veľmi vzdialení. Ako nedočkavo každý z nich vtedy čakal na list! Akí boli sklamaní, keď sa ten druhý neozýval!

Medzitým sa stará budova pošty rekonštruovala a jeden z pracovníkov pošty objavil list napísaný pred viac než päťdesiatimi rokmi. Pátral po novej adrese starého adresáta. Napokon bol predsa len päťdesiat rokov starý list doručený. Keď ho Sali otvorila a začala čítať, po tvári jej stekali slzy radosti. Skontrolovala dátum a uvedomila si, že dokonca aj vtedy, keď si myslela, že Jakub mlčí, vyznával jej svoju lásku.

Božie slovo, Písmo sväté, je list, ktorý nám – ľuďom – napísal Boh. Vyznáva sa v ňom zo svojej lásky k nám a uisťuje nás, že nás má stále rád – aj keď nám sa možno niekedy zdá, že mlčí.

„Biblia je nielen kniha, ktorej môžem ja porozumieť; je to aj kniha, ktorá rozumie mne.“ (Emile Caillet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„Veď zpytujete písma, lebo vy sa domnievate, že v nich máte večný život, a ony sú to, ktoré svedčia o mne.“ (Ján 5,39)

Mnohí z nás nemajú k Biblii správny postoj. Z toho, čo často počujeme, sa nám zdá, akoby čítanie Biblie malo na čitateľa akýsi magický účinok. No v mechanickom, bezmyšlienkovitom čítaní Biblie nie je nič magické. Biblia, písané Božie slovo, nás vedie k živému Slovu a hovorí nám: „Choď k Ježišovi.“ Ak nás čítanie Biblie neprivádza bližšie k Ježišovi, na ktorého upriamuje našu pozornosť, minulo sa cieľa.

Kresťania nie sú a nemali by sa stať znalcami Biblie v tom zmysle, aby Bibliu uctievali. Neuctievame samotnú Bibliu, ale Ježiša Krista, ku ktorému nás Biblia chce priviesť a zoznámiť nás s ním. Predstavte si zamilovaného mladého muža. Má svoje dievča, na ktoré stále myslí. V peňaženke nosí jej fotografiu, ktorá mu ju pripomína, keď nie sú spolu. Občas, keď sa nikto nepozerá, vyberie fotografiu a ukradomky ju pobozká. Ale bozkávanie fotografie je chabá náhrada za skutočný bozk. A tak je to aj s Bibliou. Milujeme ju len preto, že milujeme toho, o kom hovorí a ku komu nás chce priviesť.

„Biblia je taká hlboká, že teológovia sa nikdy nedostanú na jej dno, a napriek tomu taká plytká, že deti sa v nej neutopia.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

 

V starovekom Grécku prešibaný filozof Aristipus zistil, ako ľahko sa dá dostať na kráľovský dvor – stačí zalichotiť tyranskému vládcovi Denysovi. Aristipus hľadel povýšenecky na niektorých svojich menej prosperujúcich kolegov filozofov a múdrych mužov, ktorí sa k tomu neponížili.

Jedného dňa uvidel svojho kolegu Diogena, ako si pripravuje jedlo. Pohŕdavo sa mu prihovoril: „Keby si sa aspoň trochu naučil lichotiť kráľovi, nemusel by si teraz umývať šošovicu.“

Diogenes pomaly zdvihol hlavu a rovnakým tónom mu odpovedal: „A ty, keby si sa naučil žiť na šošovici, nemusel by si lichotiť kráľovi.“

„Lož je útočiskom pre slabých. Odvážny človek sa pravdy nebojí.“

Zdroj: Život je zaujímavý

„Posmievační mužovia rozdúchavajú mesto; ale múdri odvracajú hnev.“ (Prísl. 29,8)

Jeden muž si chcel kúpiť v novinovom stánku noviny. Aj keď sa pozdravil veľmi zdvorilo, predavač mu odpovedal nevľúdne a namrzene. Noviny mu strčil drzo pred nos. Zákazník vzal noviny a predavaovi zaželal príjemný víkend. Priateľ, ktorý ho čakal vonku a celú situáciu pozoroval, sa ho potom spýtal: „Vždy sa k tebe správa tak nezdvorilo?“

„Áno, nanešťastie áno.“

„A ty si voči nemu stále taký priateľský a milý?“

„Áno.“

„Prečo si k nemu taký zdvorilý, keď on je voči tebe taký neprívetivý?“

„Pretože nechcem, aby on rozhodoval o tom, ako sa ja budem správať.“

Častokrát zvykneme ľuďom hovoriť: „Ty si ma ale nahneval…!“ Ale aká je pravda? V skutočnosti ma nemôže nahnevať nikto. Len ja sám sa rozhodnem, či sa nahnevám, alebo sa nenahnevám.

Môj hnev závisí od toho, ako sa dokážem, alebo nedokážem ovládať.

„Ten, kto drží svoj hnev na uzde, víťazí nad svojím najväčším nepriateľom.“ (Latinské príslovie)

„Ale najprv musí byť evanjelium hlásané všetkým národom.“ (Mar. 13, 10)

Anglický kazateľ Richard Baxter žil v 17. storočí. Raz povedal, že káže s veľkým nadšením a veľmi oduševnene preto, že sa na seba pozerá ako na zomierajúceho človeka, ktorý slúži zomierajúcim. Vždy hovoril tak, akoby kázal svoje posledné kázanie a akoby jeho poslucháči počúvali svoje posledné posolstvo.

Tento človek mal celých päťdesiat rokov zvláštny režim. Každý pondelok a utorok sa sedem hodín venoval deťom zo svojej farnosti. Učil ich, radil im a vychovával ich. Nevynechal ani jedno jediné dieťa! Vždy v stredu šiel z domu a zaujímal sa o to, či vdovy, starí ľudia a chorí majú všetko, čo potrebujú. Zvyšok týždňa si pripravoval kázanie a písal knihy. Napísal ich celkom 160. Aký bol výsledok jeho služby? Mesto, v ktorom pracol, sa zmenilo. Predtým bolo známe zhýralosťou a nemorálnosťou, ale potom takmer každá domácnosť ctila Boha, čítala Bibliu a modlila sa. Baxterovo nadšenie a horlivosť priniesli svoje ovocie.

„Vyjdi, a vstúpi Boh; zomri sebe, a budeš žiť pre Boha.“ (Angelus Silesius)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12