„Zďaleka sa mi ukázal Hospodin. A milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“ (Jer. 31,3)

Jakub musel opustiť svoju budúcu nevestu. Ako vojak bol odvelený na miesto, ktoré bolo vzdialené tisíce kilometrov od jeho domova. Nezostávalo mu nič iné, len aby to, čo cítil v srdci, dal na papier. Písal všetko, čo by svojej milovanej Sali povedal, keby stála vedľa neho. Listy, ktoré si písali, boli jedinou vecou, ktorá ich teraz spájala. Pošta vtedy nechodila pravidelne, a tak sa stávalo, že Sali sa občas trápila, na čo asi Jakub práve myslí a čo robí. Boli dokonca aj také chvíle, keď rozmýšľala, či ju ešte vôbec má rád. Jakub písal pravidelne, ale listy sa niekedy stratili, niekedy zablúdili a niekedy prišli na nesprávnu adresu. V jednom liste jej veľmi vrúcne vyznával svoju lásku a vernosť. Ale práve tento list, ktorý ju mal uistiť o hĺbke jeho lásky a posilniť tak ich vzájomný vzťah, sa niekde na pošte v San Franciscu zapatrošil. Slová plné lásky skončili zapadnuté na niektorej polici tejto veľkej pošty.

Po čase sa Jakub vrátil domov a oženil sa so Sali. Keď spolu oslavovali päťdesiate výročie sobáša, spomínali práve na roky, keď boli od seba veľmi vzdialení. Ako nedočkavo každý z nich vtedy čakal na list! Akí boli sklamaní, keď sa ten druhý neozýval!

Medzitým sa stará budova pošty rekonštruovala a jeden z pracovníkov pošty objavil list napísaný pred viac než päťdesiatimi rokmi. Pátral po novej adrese starého adresáta. Napokon bol predsa len päťdesiat rokov starý list doručený. Keď ho Sali otvorila a začala čítať, po tvári jej stekali slzy radosti. Skontrolovala dátum a uvedomila si, že dokonca aj vtedy, keď si myslela, že Jakub mlčí, vyznával jej svoju lásku.

Božie slovo, Písmo sväté, je list, ktorý nám – ľuďom – napísal Boh. Vyznáva sa v ňom zo svojej lásky k nám a uisťuje nás, že nás má stále rád – aj keď nám sa možno niekedy zdá, že mlčí.

„Biblia je nielen kniha, ktorej môžem ja porozumieť; je to aj kniha, ktorá rozumie mne.“ (Emile Caillet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„Veď zpytujete písma, lebo vy sa domnievate, že v nich máte večný život, a ony sú to, ktoré svedčia o mne.“ (Ján 5,39)

Mnohí z nás nemajú k Biblii správny postoj. Z toho, čo často počujeme, sa nám zdá, akoby čítanie Biblie malo na čitateľa akýsi magický účinok. No v mechanickom, bezmyšlienkovitom čítaní Biblie nie je nič magické. Biblia, písané Božie slovo, nás vedie k živému Slovu a hovorí nám: „Choď k Ježišovi.“ Ak nás čítanie Biblie neprivádza bližšie k Ježišovi, na ktorého upriamuje našu pozornosť, minulo sa cieľa.

Kresťania nie sú a nemali by sa stať znalcami Biblie v tom zmysle, aby Bibliu uctievali. Neuctievame samotnú Bibliu, ale Ježiša Krista, ku ktorému nás Biblia chce priviesť a zoznámiť nás s ním. Predstavte si zamilovaného mladého muža. Má svoje dievča, na ktoré stále myslí. V peňaženke nosí jej fotografiu, ktorá mu ju pripomína, keď nie sú spolu. Občas, keď sa nikto nepozerá, vyberie fotografiu a ukradomky ju pobozká. Ale bozkávanie fotografie je chabá náhrada za skutočný bozk. A tak je to aj s Bibliou. Milujeme ju len preto, že milujeme toho, o kom hovorí a ku komu nás chce priviesť.

„Biblia je taká hlboká, že teológovia sa nikdy nedostanú na jej dno, a napriek tomu taká plytká, že deti sa v nej neutopia.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

V starovekom Grécku prešibaný filozof Aristipus zistil, ako ľahko sa dá dostať na kráľovský dvor – stačí zalichotiť tyranskému vládcovi Denysovi. Aristipus hľadel povýšenecky na niektorých svojich menej prosperujúcich kolegov filozofov a múdrych mužov, ktorí sa k tomu neponížili.

Jedného dňa uvidel svojho kolegu Diogena, ako si pripravuje jedlo. Pohŕdavo sa mu prihovoril: „Keby si sa aspoň trochu naučil lichotiť kráľovi, nemusel by si teraz umývať šošovicu.“

Diogenes pomaly zdvihol hlavu a rovnakým tónom mu odpovedal: „A ty, keby si sa naučil žiť na šošovici, nemusel by si lichotiť kráľovi.“

„Lož je útočiskom pre slabých. Odvážny človek sa pravdy nebojí.“

Zdroj: Život je zaujímavý