Prehliadka mesta

„Prijde pýcha, prijde i hanba; ale u skromných je múdrosť.“ (Prísl.11, 2)

Vyhliadkový autobus premával po meste Washington. Turistický sprievodca upozorňoval návštevníkov na rôzne zaujímavosti. Keď prechádzali okolo Pentagonu, zmienil sa o tom, že túto budovu stavali rok a pol a daňových poplatníkov stála milióny dolárov. Všetci turisti si so záujmom prezerali budovu, len jedna drobná staršia dáma zapišťala: „U nás v Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Ďalšia pamätihodnosť, na ktorú sprievodca turistov upozornil, bola budova súdu. Keď sa opäť zmienil o tom, že ju stavali takmer dva roky a stála veľa miliónov dolárov, žena opäť zopakovala. „V Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Keď na svojej vyhliadkovej ceste prišli k slávnemu monumentu, vodič spomalil a pomaly prechádzal okolo. Sprievodca sa akosi odmlčal. Stará dáma bola veľmi zvedavá. „Hej,“ vykríkla na sprievodcu, „čo je táto vysoká biela budova za nami?“

Sprievodca sa pozrel von oknom, chvíľu akoby nechápavo hľadel a potom povedal: „Netuším pani. Včera tu ešte nestála.“

„Pohotová odpoveď je to, čo nás napadne zajtra.“ (M. Twain)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Na diaľnici

„Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl.“ (Zj. 3, 17 – 18)

30. novembra 1991 zasiahol oblasť Kalifornie, ktorou prechádzala medzištátna diaľnica, zúrivý vietor spojený so silnou prachovou búrkou. Vietor s rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu rozvíril vrchnú vrstvu ornice. Zvírený prach spôsobil, že viditeľnosť na diaľnici bola takmer nulová. Každý rozumný človek by očakával, že vodiči zastavia alebo aspoň spomalia. Ale väčšina z nich uvažovala práve opačne. Aj keď takmer nevideli na cestu ani pred seba, slepo sa hnali do nešťastia.

V ten deň došlo k hromadnej reťazovej nehode, pri ktorej zahynulo najmenej 14 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. Po tomto masakre  zostal na ceste vyše päťkilometrový úsek nabúraných a horiacich vozidiel. Niektoré boli nakope, niektoré aj niekoľko stoviek metrov vedľa cesty.

Hnať sa naslepo do búrky s pocitom, že čím viac pridám, tým skôr sa z toho dostanem, sa niekedy naozaj môže stať osudným. Radšej spomaľte a zvoľte „rýchlosť pre život“!

„Každý priestupok sám prináša vždy krutejší, ale rozumnejší trest ako ten, ktorý vymyslia ľudia.“ (L. N. Tolstoj)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Hrdinský čin

„Jake mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania. Všetko to tvorstvo očakáva na teba, aby si im dal pokrm, keď tomu čas.“ (Žalm 104, 24. 27)

„Kedy tam už budeme?“

„Už sa to pýtaš desiatykrát,“ povedala moja staršia sestra z predného sedadla.

Mama sa obzrela spoza volantu. Práve sme šli po prašnej ceste. „O chvíľu sme tam.“

„Konečne,“ povedala som. „Už je načase.“ Bolo mi horúco a bol som smädný. Môj mladší brat a náš pes sedeli vedľa mňa. Mali sme za sebou dlhú cestu. Šli sme na spoločný piknik so známymi.

Aj našej Akse bolo horúco. Hlavu si položila na moje nohy a dychčala s vyplazeným jazykom. Hladkal som ju po hlave. „Už to nebude dlho trvať,“ zašepkal som jej. Vedel som, že aj jej sa už chce vyskočiť z auta a vystrieť si nohy. Keď sme konečne prišli do nášho kempu, boli tam už zaparkované tri alebo štyri autá. Niektorí si práve chystali veci na opekanie. Bratranec sa hral s loptou. Len čo som vystúpila z auta, volal ma k sebe. Aksa behala popri nás.

Kamarátka mojej mamy tam bola s malým dieťaťom. Keď uvidela našu Aksu, rýchlo zdvihla dieťa na ruky.

„Našej Aksy sa vôbec nemusíte báť. Ona má rada deti. Niektoré si dokonca sadli na jej chrbát, keď ležala. Naozaj mu neublíži,“ povedala som. Položila dieťa na zem a ono sa začalo hrať s jej srsťou a hladkať ju. Mama stála pri ňom a dávala pozor. Ale potom spokojne nechala svoje dieťa hrať sa s Aksou.

„Aksa, ku mne!“ Zakričal som a rozbehol sa za loptou. Po chvíli som si však uvedomil, že za mnou nebeží. Stále stála pri tom dieťati. „Aksa! Ku mne!“ zakričal som znovu. Namiesto toho, aby bežala za mnou, sadla si a ostražito vetrila. Ale pretože som sa veľmi chcel hrať, nechal som ju tak. Dospelí chystali jedlo a my sme sa hrali, keď zrazu každý strnul od ľaku – štrkáč! Keď som sa pozrel smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, vyrazilo mi to dych. Pri krovinách sa spokojne hralo to malé dieťa a vôbec netušilo, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Aksa bola stále pri ňom.

Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Zdesená matka dieťaťa vykríkla. Jeho otec ozlomkrky uháňal k nemu. Ďalší muž schmatol lopatu. Ale všetko bolo už neskoro. Had sa vymrštil smerom k dieťaťu. V tom istom okamihu Aksa skočila na dieťa a zvalila ho na zem. Jedovaný zub štrkáča sa zaboril do Aksinho krku.

Otec schytil dieťa a druhý muž udrel hada po hlave. Ja som sa rozbehol k Akse, ktorá ležala na boku v špine. Krk jej viditeľne opúchal. Zakričal som na strýka, aby ju rýchlo odniesol do nášho auta.

„Deti, ihneď nastúpte do auta!“ volala mama. Priložila jej na krk kocku ľadu a prikázala nám, aby sme ich držali na mieste, kde ju had pohrýzol. Potom naštartovala.

Nikdy som nevidel mamu ísť tak rýchlo. Ale aj keď sme šli najrýchlejšie ako sme mohli, cesta do mesta trvala pomerne dlho. Mama naštastie presne vedela, kde sa nachádza veterinárna stanica. Ja som sa celou cestou modli: „Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela. Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela.“

Keď sme tam prišli, mama ju niesla dnu a ja som jej otváral dvere. V ordinácii ležala na chladnom stole ako handrová bábika. Mala také napuchnuté hrdlo, že sotva mohla dýchať. Oči mala zavreté. Veterinár jej pichol do opuchnutého miesta injekčnú ihlu a vytiahol odtiaľ veľa tekutiny. „Dúfam, že to zmierni tlak v prieduškách,“ povedal. „Najnebezpečnejšie je teraz pre ňu práve to, že nemôže dýchať.“

Viac pre ňu urobiť nemohol. Všetci sme dúfali, že štrkáč jej nevstrekol príliš veľa jedu do tela a že Aksa bude žiť. Povedal, že šanca na prežitie je 50:50.

Vzali sme ju domov. Celú noc sa nič nezmenilo. Boli sme stále pri nej. Núkali sme jej piť, ale za 9 dní vypila sotva dúšok vody. Až na desiaty deň, keď som sa vracal zo školy, čakali ma pri bránke. Bola opäť v poriadku!

Naša Aksa žila potom ešte dlho. Odvtedy sa už nestalo, aby ma neposlúchla. Prečo ma v ten deň neposlúchla? Keby ma poslúchla, štrkáč ju nemusel uhryznúť. Ale to dieťa by už možno nežilo. Verím, že dobre vedela, prečo ma neposlúchla.

„Ak máš lásku v srdci, vždy máš čo dať.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

 

Naše zmysli

„Lebo veď moja je všetka lesná zver i hovädá na tisícich vrchoch. Znám všetko vtáctvo všetkých vrchov, a poľné zvieratá sú vo vedomí u mňa.“ (Žalm 50, 10 – 11)

Zvieratá potrebujú čuch, sluch a zrak pre život oveľa viac ako človek. Napríklad čuch poskytuje človeku len asi jedno percento údajov z okolia, zvieratám často až 99 percent informácií. Pre zvieratá sú pachy ich kráľovstvom, ich dorozumievacím jazykom. Čuch majú v niektorých prípadoch – napríklad pes – až stotisícnásobne dokonalejší ako človek.

Človeku sa najlepšie podarilo preskúmať čuch psa. Psy majú doslova zázračný čuch. Pes zacíti kvapku krvi v 5 litroch vody a odtlačky prstov aj po 6 týždňoch. Naozaj ho môžeme nazvať čuchovým rekordérom. Tento jeho zázračný zmyslový orgán človek využíva už dávno – pri hľadaní rozličných nerastov, chemických prvkov, unikajúceho plynu, na colniciach pri hľadaní pašovaného tovaru, v záchrannej službe, aj v úlohe pátračov a detektívov.

Pes má aj obdivuhodný sluch. Zvuk, ktorý človek ledva zachytí na vzdialenosť 4 m, pes bezpečne zaregistruje na 25 m. Dôkazom bude aj ďalší príbeh.

„Sláva stvorenia je v jeho nekonečnej rozmanitosti.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

Neloviť!

„Zase sa zľutuje nad nami; zdeptá naše neprávosti. A zahodíš všetky ich hriechy do hlbín mora. (Mich. 7, 19)

Chlapec s mamou boli spolu na nákupe vo veľkom supermarkete. Nedopadlo to však dobre, pretože chlapec bol veľmi nespokojný. Raz chcel, aby mu mama kúpila toto, o chvíľu už chcel tamto, vždy od nej niekam odbiehal…. Mamu jeho správanie veľmi znervózňovalo.

Keď už sedeli v aute vracali sa domov, chlapec vycítil mamino rozhorčenie. Nesmelo sa jej preto spýtať: „Keď poprosíme Boha, aby nám odpustil, že sme boli zlí, odpustí nám, však?“

„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.

Chlapec pokračoval: „A keď nám odpustí, pochová naše hriechy na dno mora, však mami?“

„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.

Chlapec bol chvíľu ticho a potom povedal: „Poprosil som Boha, aby mi odpustil a pochoval to na dno mora. Ale stavím sa, že keď prídeme domov, ty tie hriechy budeš loviť, však mami?“

Príliš často „lovíme“ z morského dna hriechy iných ľudí, ktoré Boh už dávno pochoval.

„Žiadny človek nie je taký múdry, aby vedel o všetkom zle, ktoré koná.“ (R. de la Rochefoucauld)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16