Keď nemáš odvahu vziať Boha za slovo – Slepí zjazdári

„Ale majúc toho istého ducha viery, podľa toho, čo je napísané: Uveril som a preto som hovoril, aj my teda veríme a preto aj hovoríme vediac, že ten, ktorý vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a s vami postaví pred seba….keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci, ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné.“ (2. Kor. 4, 13.14.18)

Jedna televízna stanica, zameraná na športové udalosti, vysielala v roku 1988 prenos zo Zimných olympijských hier. Aj keď sa vám to bude zdať nemožné, sledovali sme tréning nevidiacich lyžiarov na slalomovej trati. Nevidiaci šiel vo dvojici so svojím vidiacim partnerom, ktorý ho na trati navigoval, kedy zabočiť doľava a kedy doprava. Najprv sa to spolu naučili na provizórnej trati. Keď túto prípravu zvládli, spolu so svojím vidiacim partnerom šli priamo na slalomovú trať, kde ich vidiaci partneri lyžovali vedľa nich a kričali im: „Doľava!“ a „Doprava!“ Keď príkaz bezprostredne poslúchli, celú trať zvládli bez problémov a spolu so svojím vidiacim partnerom došli šťastne do cieľa. V tejto disciplíne existujú len dve možnosti: Buď stopercentná dôvera a cieľ, alebo katastrofa. To je vlastne živý obraz kresťanského života. V tomto svete sme ako nevidiaci na trati. Nevidíme za najbližšiu zákrutu nášho života, nevieme čo nám prinesie zajtrajšok. Preto sa musíme úplne spoľahnúť na to, čo nám vráti náš vidiaci partner – Boh. V jeho slove máme rady ako úspešne dôjsť do cieľa.

  • Žid. 11
  • Mat. 15, 21-28
  • Luk. 7, 1-10
  • 2. Kor. 4, 13-18
  • Ján 21, 1-14

Zdroj: Život bez obáv, Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku

Ako byť zdravý v nezdravom svete

Choroba neoslabuje len telo, ale pustoší aj myseľ. Choroba vedie k zlej nálade a skľúčenosti. Ak ste boli aspoň týždeň alebo dva chorí, viete to potvrdiť. Počas pandémie COVID-19 hlásili nakazení množstvo nepríjemných telesných príznakov vrátane vysokej horúčky, únavy, zimnice, bolesti svalov, kašľa, dýchacích ťažkostí, bolesti hrdla a hlavy. Jeden z nakazených povedal: „Pripadalo mi, že sa topím.“ Iný dodal: „Noci boli príšerné. Stúpala mi teplota a telo sa zmietalo v horúčke. Potom sa dostavila zimnica. Najhoršia však bola izolácia.“ Nepríjemným dôsledkom pandémie je samota, ktorú treba pretrpieť pre vysokú nákazlivosť choroby. Rodinní príslušníci žijúci v jednej domácnosti to pri poskytovaní pomoci nakazeným nemali jednoduché. Žiaľ, niektorí pacienti zomreli v nemocničných izbách sami, bez rodiny. Je nepríjemné prežívať nákazu týždeň či dva ale čo ak ste chorí už dvanásť rokov? Viete si predstaviť, že roky trpíte odlúčení od rodiny? Evanjelium podľa Marka zaznamenáva príbeh ženy, ktorá trpela dlhých dvanásť rokov. „Bola tam istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok.“ (Mar. 5,25) Nepretržite krvácala. Šaty mala poškrvnené od krvi. Trpela únavou. Vyzerala zničená, vyziabnutá a slabá. Nikdy sa neradovala z detského objatia, nikdy nedržala dieťa v náručí. Cítila znechutenie, skľúčenosť a zúfalstvo. Priala si ozdravieť. Túžila po vyliečení. Skúšala rôzne liečebné metódy, ale nič nevychádzalo. Marek pokračuje v rozprávaní príbehu smutnými slovami: „Veľa vytrpela od mnohých lekárov.“ (verš 26) Ľudia, ktorí mali pomáhať, jej spôsobovali ešte viac bolesti. „Veľa vytrpela od mnohých lekárov.“ Liečba všetko len zhoršila. Za šarlatánske lekárske rady utratila ťažko zarobené úspory. Pociťovala hrôzu aj beznádej. Znechutenie aj zúfalstvo . Dušu jej  naplnila temnota. Minula na samozvaných lekárov posledné peniaze, no všetko sa ešte zhoršilo. Potom však stretla Lekára lekárov – Ježiša. Spasiteľa obklopoval obrovský zástup. Keď kráčal po úzkej kamenistej ceste, zástupy sa na neho tlačili zo všetkých strán. Táto úbohá žena sa strachovala, či sa dostane k Ježišovi dostatočne blízko, aby ho poprosila o uzdravenie. Mnohým už pomohol. Uzdraví aj ju? Marek v evanjeliu poukazuje na jej zúfalstvo nasledovne: „Ak sa dotknem čo len jeho rúcha, budem uzdravená!“ (verš 28) Spomínaný príbeh zaznamenáva aj evanjelium podľa Lukáša. Autor bol lekár a pridáva zaujímavé podrobnosti. Rozpráva príbeh o tejto chudobnej trpiacej žene a hovorí, že „vyliečiť ju nevedel ani jeden“ lekár (Luk. 8,34). Výraz „vyliečiť“ má základ v slove „liečba“. Nedokázali nájsť vhodnú liečbu. Nič z toho, čo táto žena vyskúšala, nefungovalo. Ježiš pre ňu znamenal poslednú a jedinú nádej na uzdravenie. Ak nezakroči, ostane odsúdená na život plný choroby a ustavičnej bolesti. Pretláčala sa davom vo viere, že ak sa dotkne Kristovho odevu, uzdraví sa. Priala si vyliečenie. Vyskúšala už všetko a pri hľadaní zázračnej liečby utratila celoživotné úspory. Správala sa podobne ako ľudia v súčastnosti vystavení vysiľujúcej chorobe. Zúfalo sa snažia nájsť niečo, čo ich vylieči. Každý pacient si praje niečo, čo ho zbaví choroby a priniesie úľavu. Pacienti nevyhnutne potrebujú liek, či už tabletku alebo čokoľvek, čo ich uzdraví. Moderná medicína sa zameriava na diagnostiku a liečbu choroby. Kristus sa sústreďuje na niečo viac. Žene sa nakoniec podarilo prejsť pomedzi ľudí stojacich blízko Ježiša a zľahka sa dotkla okraja jeho plášťa. V tom dotyku sa sústredila životná viera. Majster rozlíšil dotyk viery od dotykov natlačeného zástupu. Zrazu do nej vstúpila uzdravujúca sila. Choroba zmizla. Žena sa zázračne uzdravila. Ježiš povedal žene pozoruhodný výrok: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (verš 48) Uzdravená žena nie je len neznámou tvárou v dave alebo štatistickou veličinou. Je to Božie dieťa. Kristus ženu nazval dcérou a povzbudil ju slovami: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (verš 48) Slovo „uzdraviť“ sa v Novom zákone vyskytuje viac ako stokrát a väčšinou sa prekladá ako „záchrana“. Ježiš ženu vyhlásil za úplne uzdravenú. Jej viera pochopila skutočnosť Kristovho božstva. Zúfalej, beznádejnej žene zjavil svoju milosť a opäť sa cítila zdravá. Kristovým zásahom sa uzdravila telesne, duševne, citovo a duchovne. Ježišovi záleží na našom celostnom zdraví, pretože mu záleží na nás. Túži, aby sme vo svete, kde sú choroby, trápenie a smrť, žili život naplno.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

Viera verzus strach

Návod, ako zastaviť strach s poukázaním na dôležitosť viery, je uvedený v príbehu o rozbúrenom Galilejskom mori, ktoré je približne 20 km dlhé a 13 km široké. Z času na čas tu fúka urputný vietor, ktorý náhle premení pokojnú hladinu na rozbúrené a divoké vlnobitie. Keď Ježišovi učeníci plávali po mori pokrytom žiarou hviezd, vial mierny vietor. Zrazu sa na oblohe objavili siročierne mraky. Vietor postupne vytváral rozbúrené vlny, ktoré začali narážať do lode. Matúšovo evanjelium to opisuje nasledovne: „Loď bola vzdialená od brehu už mnoho stadií a zmietali ňou vlny, pretože vietor fúkal proti nim. Počas štvrtej nočnej stráže prišiek k nim Ježiš, kráčajúc po mori.“ (Mat. 14, 24. 25) Štvrtá nočná stráž je medzi treťou a šiestou ráno. Odplavili sa v podvečer. More by preplávali za dve alebo tri hodiny, ale s vetrom a vlnami bojovali dlhých osem hodín. Vietor zjavne fúkal proti nim a nedokázali sa pohnúť z miesta. Unavení, uťahaní a vyčerpaní si začali myslieť, že už dlhšie nevydržia. Opustili ich sily. Občas v živote nastanú chvíle, keď úporne zápasíme. Naokolo zúria búrky a boj nás vyčerpáva natoľko, že začneme pochybovať o tom, či má zmysel zápasiť ďalej. Je tu však dobrá správa. Kde bol Ježiš počas tejto udalosti? Čo robil v čase ich nepríjemného zápasu? Modlil sa za nich. Prosil Otca, aby im dal viac viery, sily na prekonanie búrky a odvahy pokračovať ďalej v ceste. Ježiš vedel niečo, čo učeníci nevedeli: blížil sa čas ukrižovania a búrka, ktorou prechádzali, im posilní vieru pred udalosťami veľkonočného týždňa. V búrkach života, ktorým každodenne čelíme, nás Ježiš pripravuje na závažnejšie krízy v budúcnosti.

Učeníci videli búrku. Ježiš videl učeníkov. Oči učeníkov sa upreli na vlny, Ježišove oči hľadeli na mužov v člne. Učeníkom pripadalo, že sa všetko vymklo kontrole, ale zabudli, že Ježiš mal všetko pod kontrolou. Uprostred búrok života sa Kristove oči upierajú na nás. Aj keď buráca hrom a blížia sa vysoké vlny, má moc nás zachrániť. V temnote je svetlom života. Vo veršoch 25 a 26 Písmo hovorí: „Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim Ježiš, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: To je prízrak! A od strachu kričali.“ Grécke slovo vo verši 26 je významovo nesmierne silné. Presnejšie sa dá preložiť ako „vydesení, zdesení“. A v tom je problém. Učeníci sa báli toho, čo nepoznali. Videli niečo, čo považovali za prízrak. Viera v zlých duchov bola v Palestíne prvého storočia bežná. Predstavy o duchoch, démonoch a prízrakoch boli veľmi rozšírené. Učeníci s Ježišom strávili niekoľko rokov, ale počas búrky im obavy obmedzili schopnosť myslieť racionálne. To, čo nepoznáme, často vyvoláva strach a problém je, že niekedy sa najhoršie obavy stanú skutočnosťou. Niekto povie: „Nič si z toho nerob. Všetko bude v poriadku.“ No vieme, že nie vždy sa všetko stane tak, ako si prajeme a začneme sa pýtať „čo ak“: Čo ak mám rakovinu? Ako si poradím s tým, keď mi lekár povie, že musím okamžite začas s liečbou? Manžel neprišiel o piatej večer na večeru, už je sedem hodín a stále nezavolal. Čo ak mal nehodu? Podnik v ktorom pracujem, začal húfne prepúšťať zamestnancov. Čo ak ma vyhodia a nebudem mať na účty? Môj dospievajúci syn je na táborovom výlete. Už tri dni nezavolal. Čo ak sa stratil v horách?

Otázky „čo ak“ musia ustúpiť Kristovmu hlasu, ktorý uprostred rozbúreného mora, silného vetra a úplnej tmy volá: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ (verš 27) Všimli ste si, ako často Ježiš v evanjeliách hovorí „vzmužte sa“ alebo „nebojte sa“?

Ježiš je riešením veľkých obáv, ktoré nám odoberajú sily, radosť a zdravie. Keď zmeníme stredobod záujmu, viera nahradí strach. Strach je pocit a my svoje pocity nevieme vždy ovládať. Emócie prichádzajú a odchádzajú. Často nami výrazne zamávajú. Viera je postoj. Viera je dôvera v Boha ako v najlepšieho priateľa, ale aj presvedčenie, že nás miluje a nikdy nám neublíži.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

 

Dvaja sluhovia

„Pokušenie, ktoré na vás doľahlo, je len ľudské. Boh je však verný, On nedopustí, aby ste boli pokúšaný nad svoje sily, ale s pokušením dá aj východisko, aby ste ho vládali zniesť.“ (1. Kor. 10,13)

Boli dvaja sluhovia, ktorým ich pán dal za úlohu, aby sa na druhý deň skoro ráno dostavili na určené miesto a vyniesli každý z nich vrece ryže na neďaleký kopec pre istého kupca. Keď tam ráno prišli, jednému z nich pán hovorí: „Ty
ponesieš iba pol vreca ryže, lebo kupec sa tu včera večer zastavil a pol vreca si už sám zobral.“ Tak sa obaja sluhovia vydali na cestu. Ten, ktorý niesol iba pol vreca, dorazil na kopec prvý, sadol si a netrpezlivo čakal na svojho kolegu. Keď ten dorazil, sotva vrece položil, už mu jeho spolusluha s nadšením hovorí: „Vieš čo, je to fantastické, ako Boh
vypočul moju modlitbu! Celú noc som sa modlil, aby som nemusel niesť celé vrece a videl si, čo sa ráno stalo. Pán vypočul moju modlitbu!“ Po chvíľke mlčania prehovorí ten druhý sluha a hovorí: „Aj ja som sa celú noc modlil. Pán vypočul aj moju modlitbu. Modlil som sa, aby mi dal silu uniesť celé vrece. A On mi ju dal!“

Možno i ty si myslíš, tak ako ja, že by náš Nebeský Pán mal odobrať či umenšiť niektoré pokušenia či skúšky, ktoré na mňa doliehajú. Čo keď je ale pre mňa lepšie, keď mi ich ponechá, no dá mi silu ich uniesť? Skúsme nechať na ŇOM, aby On rozhodol, čo je pre nás to najlepšie. On nedopustí viac, ako k čomu dá silu i uniesť. Nie je to úžasné? Prečo to robí? Lebo je verný. On dáva východisko z každej situácie, z každej skúšky či pokušenia.

Zdroj: Daniel Márföldi

Ako prekonať strach, obavy a úzkosť

„Radostné srdce je výborným liekom, ale zronený duch suší kosti.“ (Prísl. 17, 22)

„Lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som ťa pojal za tvoju pravicu, ktorý ti hovorím: Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz. 41, 13)

 

Ktosi kedysi povedal, že strach, obavy a úzkosť sú našimi najväčšími nepriateľmi. Nedávno som čítal zaujímavý príbeh o roľníkovi, ktorý sa jedného dňa vydal do Carihradu. Na ceste ho zastavila stará žena a poprosila o zvezenie. Posadil ju vedľa seba a ako tak išli, pozrel sa na ňu a spýtal sa: „Kto si?“ Starena odpovedala: „Som chorela.“ Vystrašený roľník prikázal starej žene vystúpiť a ísť pešo, ale ona ho sľubom, že v Carihrade nezabije viac ako päť ľudí, presvedčila, aby s ním mohla cestovať ďalej. Na potvrdenie sľubu mu podala dýku a povedala, že ide o jedinú zbraň, ktorá ju dokáže zabiť. Potom dodala: „Stretneme sa o dva dni. Ak poruším sľub, môžeš ma prebodnúť.“ V Carihrade na chorelu zomrelo 120 ľudí. Rozzúrený roľník preto začal starenu hľadať. Keď ju našiel, vytiahol darovanú dýku a chystal sa ju zabiť. Kričal: „Sľúbila si, že nazabiješ viac ako päť ľudí a zomrelo 120!“ Žena ho prerušila a povedala: „Ja som dohodu dodržala. Zabila som len päť ľudí. Ostatných zabil strach.“

Táto legenda je pravdivým podobenstvom o živote. Choroba zabije tisíce ľudí, ale tisícky ďalších zomierajú preto, že ich premôže strach. Keď sa pozeráme do budúcnosti s obavami a očakávame to najhoršie namiesto toho, aby sme hľadeli do budúcnosti s dôverou v to najlepšie, ochromí nás úzkosť a nepokoj. Od chvíle, keď sa narodíme až po deň smrti, strach často vrhá na náš život ponuré tiene. Strach drví dušu, rozkladá imunitný systém, oslabuje vôľu a v boji proti nepriateľovi z nás robí bezmocných. Dusí radosť a ničí sny.

Strach je silný pocit, ktorý je tesne spojený s úzkosťou a obavami. Vzniká ako reakcia na hrozbu, ťažkosti alebo nebezpečenstvo, ktoré sa zjavne nedajú odvrátiť. Jedna z vecí, ktorú odkryl COVID-19, je rýchlosť, s akou pandémia dokáže vyvolať strach v populácií. Ľudia sa začali báť, že každý, koho stretnú, má koronavírus a nakazí ich. Každé zakašlanie vyvolalo obavu, po každom kýchnutí sa im rozbúšilo srdce. Kládli si otázku: „Nemám vírus? Ak áno znamená to, že zomriem?“

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.