Návod, ako zastaviť strach s poukázaním na dôležitosť viery, je uvedený v príbehu o rozbúrenom Galilejskom mori, ktoré je približne 20 km dlhé a 13 km široké. Z času na čas tu fúka urputný vietor, ktorý náhle premení pokojnú hladinu na rozbúrené a divoké vlnobitie. Keď Ježišovi učeníci plávali po mori pokrytom žiarou hviezd, vial mierny vietor. Zrazu sa na oblohe objavili siročierne mraky. Vietor postupne vytváral rozbúrené vlny, ktoré začali narážať do lode. Matúšovo evanjelium to opisuje nasledovne: „Loď bola vzdialená od brehu už mnoho stadií a zmietali ňou vlny, pretože vietor fúkal proti nim. Počas štvrtej nočnej stráže prišiek k nim Ježiš, kráčajúc po mori.“ (Mat. 14, 24. 25) Štvrtá nočná stráž je medzi treťou a šiestou ráno. Odplavili sa v podvečer. More by preplávali za dve alebo tri hodiny, ale s vetrom a vlnami bojovali dlhých osem hodín. Vietor zjavne fúkal proti nim a nedokázali sa pohnúť z miesta. Unavení, uťahaní a vyčerpaní si začali myslieť, že už dlhšie nevydržia. Opustili ich sily. Občas v živote nastanú chvíle, keď úporne zápasíme. Naokolo zúria búrky a boj nás vyčerpáva natoľko, že začneme pochybovať o tom, či má zmysel zápasiť ďalej. Je tu však dobrá správa. Kde bol Ježiš počas tejto udalosti? Čo robil v čase ich nepríjemného zápasu? Modlil sa za nich. Prosil Otca, aby im dal viac viery, sily na prekonanie búrky a odvahy pokračovať ďalej v ceste. Ježiš vedel niečo, čo učeníci nevedeli: blížil sa čas ukrižovania a búrka, ktorou prechádzali, im posilní vieru pred udalosťami veľkonočného týždňa. V búrkach života, ktorým každodenne čelíme, nás Ježiš pripravuje na závažnejšie krízy v budúcnosti.
Učeníci videli búrku. Ježiš videl učeníkov. Oči učeníkov sa upreli na vlny, Ježišove oči hľadeli na mužov v člne. Učeníkom pripadalo, že sa všetko vymklo kontrole, ale zabudli, že Ježiš mal všetko pod kontrolou. Uprostred búrok života sa Kristove oči upierajú na nás. Aj keď buráca hrom a blížia sa vysoké vlny, má moc nás zachrániť. V temnote je svetlom života. Vo veršoch 25 a 26 Písmo hovorí: „Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim Ježiš, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: To je prízrak! A od strachu kričali.“ Grécke slovo vo verši 26 je významovo nesmierne silné. Presnejšie sa dá preložiť ako „vydesení, zdesení“. A v tom je problém. Učeníci sa báli toho, čo nepoznali. Videli niečo, čo považovali za prízrak. Viera v zlých duchov bola v Palestíne prvého storočia bežná. Predstavy o duchoch, démonoch a prízrakoch boli veľmi rozšírené. Učeníci s Ježišom strávili niekoľko rokov, ale počas búrky im obavy obmedzili schopnosť myslieť racionálne. To, čo nepoznáme, často vyvoláva strach a problém je, že niekedy sa najhoršie obavy stanú skutočnosťou. Niekto povie: „Nič si z toho nerob. Všetko bude v poriadku.“ No vieme, že nie vždy sa všetko stane tak, ako si prajeme a začneme sa pýtať „čo ak“: Čo ak mám rakovinu? Ako si poradím s tým, keď mi lekár povie, že musím okamžite začas s liečbou? Manžel neprišiel o piatej večer na večeru, už je sedem hodín a stále nezavolal. Čo ak mal nehodu? Podnik v ktorom pracujem, začal húfne prepúšťať zamestnancov. Čo ak ma vyhodia a nebudem mať na účty? Môj dospievajúci syn je na táborovom výlete. Už tri dni nezavolal. Čo ak sa stratil v horách?
Otázky „čo ak“ musia ustúpiť Kristovmu hlasu, ktorý uprostred rozbúreného mora, silného vetra a úplnej tmy volá: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ (verš 27) Všimli ste si, ako často Ježiš v evanjeliách hovorí „vzmužte sa“ alebo „nebojte sa“?
Ježiš je riešením veľkých obáv, ktoré nám odoberajú sily, radosť a zdravie. Keď zmeníme stredobod záujmu, viera nahradí strach. Strach je pocit a my svoje pocity nevieme vždy ovládať. Emócie prichádzajú a odchádzajú. Často nami výrazne zamávajú. Viera je postoj. Viera je dôvera v Boha ako v najlepšieho priateľa, ale aj presvedčenie, že nás miluje a nikdy nám neublíži.
Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley
Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.
