Obvykle pomáham svojej mame , ktorá je už v pokročilom veku, v chôdzi po schodoch. Niekedy sa tak pevne chytí a drží zábradlia, že sa nemôžeme ani pohnúť. Vtedy jej poviem: “ Mami, musíš sa pustiť! Inak sa nikam nedostaneme.“  Vtedy sa na mňa pozrie vystrašenými očami a povie: “ Keď ja sa bojím, že ti spadnem.“  “ Ale mami, skôr spadneš, keď sa budeš takto kŕčovito držať a stáť na jednom mieste“, poviem jej. “ Napočítam do troch a keď sa nepustíš, tak proste odchádzam!“  A tak sa mama chtiac-nechtiac  pustí, ale po dvoch schodíkoch sa zase drží zábradlia. Keby nás tak niekto pozoroval, muselo by mu to pripadať  veľmi komické.

Tak nejako  vypadá aj môj vzťah a moja denná komunikácia s Bohom.  Ja sa držím pevne “ zábradlia života“ – držím sa malých vecí, ktoré mi dávajú pocit istoty, namiesto toho, aby som sa nechala viesť v dôvere môjmu Pánovi a kráčala s ním stále -krok po kroku-vpred.Boh ma miluje viac, ako ja milujem svoju matku , a tiež nedovolí aby som si ublížila. Tiež to musí vyzerať smiešne, ako sa tak kŕčovito držím tých malých zbytočností v živote/a len stagnujem na mieste a moja sila slabne/.Boh má však so mnou trpezlivosť, on vie kam sa uberám a ako ma môže ochrániť a viesť.  “ VIERA JE AKO LÁSKA- NEDÁ SA VYNÚTIŤ.“ /A.Schopenhauer/

„Dúfajte v Hospodina po všetky veky, pretože Hospodin, len Hospodin je skala vekov.“ Iz. 26,4  „… vediem ťa po ceste, ktorou máš ísť.“ Iz.48,17 “ Hospodin  sa ti stane oporou…“ Prísl.3,26