V posledných 25 rokoch sa obnovilo chápanie človeka ako celku. Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá od roku 1948 označila zdravie ako stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody, dnes rozpoznáva dôležitosť štvrtého prvku, ktorý prispieva k zdraviu, a tým je spiritualita. Od roku 2010 vzniklo viac ako 2 000 štúdií zameraných na vzťah náboženstva a zdravia. Veda čoraz viac potvrdzuje prenosť biblického učenia o zdraví. Stúpa počet degeneratívnych chorôb, ktoré vyplývajú z nesprávnych životných návykov. Ochorenie srdca, mozgové porážky a rakovina sú na čele zoznamu chorôb, ktoré zabíjajú predčasne. Čo ukazuje väčšina vedeckých štúdií? Kam mieri výskum? Predstavujem vám tri oblasti, v ktorých viera posilní zdravie:

1. Viera vedie k lepšiemu prístupu ku zdraviu
2. Viera vedie k optimizmu a dobrej nálade
3. Viera vedie človeka medzi veriacich ľudí. Vzájomná podpora a spoločenstvo prispievajú k väčšej životnej pohode.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

Choroba neoslabuje len telo, ale pustoší aj myseľ. Choroba vedie k zlej nálade a skľúčenosti. Ak ste boli aspoň týždeň alebo dva chorí, viete to potvrdiť. Počas pandémie COVID-19 hlásili nakazení množstvo nepríjemných telesných príznakov vrátane vysokej horúčky, únavy, zimnice, bolesti svalov, kašľa, dýchacích ťažkostí, bolesti hrdla a hlavy. Jeden z nakazených povedal: „Pripadalo mi, že sa topím.“ Iný dodal: „Noci boli príšerné. Stúpala mi teplota a telo sa zmietalo v horúčke. Potom sa dostavila zimnica. Najhoršia však bola izolácia.“ Nepríjemným dôsledkom pandémie je samota, ktorú treba pretrpieť pre vysokú nákazlivosť choroby. Rodinní príslušníci žijúci v jednej domácnosti to pri poskytovaní pomoci nakazeným nemali jednoduché. Žiaľ, niektorí pacienti zomreli v nemocničných izbách sami, bez rodiny. Je nepríjemné prežívať nákazu týždeň či dva ale čo ak ste chorí už dvanásť rokov? Viete si predstaviť, že roky trpíte odlúčení od rodiny? Evanjelium podľa Marka zaznamenáva príbeh ženy, ktorá trpela dlhých dvanásť rokov. „Bola tam istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok.“ (Mar. 5,25) Nepretržite krvácala. Šaty mala poškrvnené od krvi. Trpela únavou. Vyzerala zničená, vyziabnutá a slabá. Nikdy sa neradovala z detského objatia, nikdy nedržala dieťa v náručí. Cítila znechutenie, skľúčenosť a zúfalstvo. Priala si ozdravieť. Túžila po vyliečení. Skúšala rôzne liečebné metódy, ale nič nevychádzalo. Marek pokračuje v rozprávaní príbehu smutnými slovami: „Veľa vytrpela od mnohých lekárov.“ (verš 26) Ľudia, ktorí mali pomáhať, jej spôsobovali ešte viac bolesti. „Veľa vytrpela od mnohých lekárov.“ Liečba všetko len zhoršila. Za šarlatánske lekárske rady utratila ťažko zarobené úspory. Pociťovala hrôzu aj beznádej. Znechutenie aj zúfalstvo . Dušu jej  naplnila temnota. Minula na samozvaných lekárov posledné peniaze, no všetko sa ešte zhoršilo. Potom však stretla Lekára lekárov – Ježiša. Spasiteľa obklopoval obrovský zástup. Keď kráčal po úzkej kamenistej ceste, zástupy sa na neho tlačili zo všetkých strán. Táto úbohá žena sa strachovala, či sa dostane k Ježišovi dostatočne blízko, aby ho poprosila o uzdravenie. Mnohým už pomohol. Uzdraví aj ju? Marek v evanjeliu poukazuje na jej zúfalstvo nasledovne: „Ak sa dotknem čo len jeho rúcha, budem uzdravená!“ (verš 28) Spomínaný príbeh zaznamenáva aj evanjelium podľa Lukáša. Autor bol lekár a pridáva zaujímavé podrobnosti. Rozpráva príbeh o tejto chudobnej trpiacej žene a hovorí, že „vyliečiť ju nevedel ani jeden“ lekár (Luk. 8,34). Výraz „vyliečiť“ má základ v slove „liečba“. Nedokázali nájsť vhodnú liečbu. Nič z toho, čo táto žena vyskúšala, nefungovalo. Ježiš pre ňu znamenal poslednú a jedinú nádej na uzdravenie. Ak nezakroči, ostane odsúdená na život plný choroby a ustavičnej bolesti. Pretláčala sa davom vo viere, že ak sa dotkne Kristovho odevu, uzdraví sa. Priala si vyliečenie. Vyskúšala už všetko a pri hľadaní zázračnej liečby utratila celoživotné úspory. Správala sa podobne ako ľudia v súčastnosti vystavení vysiľujúcej chorobe. Zúfalo sa snažia nájsť niečo, čo ich vylieči. Každý pacient si praje niečo, čo ho zbaví choroby a priniesie úľavu. Pacienti nevyhnutne potrebujú liek, či už tabletku alebo čokoľvek, čo ich uzdraví. Moderná medicína sa zameriava na diagnostiku a liečbu choroby. Kristus sa sústreďuje na niečo viac. Žene sa nakoniec podarilo prejsť pomedzi ľudí stojacich blízko Ježiša a zľahka sa dotkla okraja jeho plášťa. V tom dotyku sa sústredila životná viera. Majster rozlíšil dotyk viery od dotykov natlačeného zástupu. Zrazu do nej vstúpila uzdravujúca sila. Choroba zmizla. Žena sa zázračne uzdravila. Ježiš povedal žene pozoruhodný výrok: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (verš 48) Uzdravená žena nie je len neznámou tvárou v dave alebo štatistickou veličinou. Je to Božie dieťa. Kristus ženu nazval dcérou a povzbudil ju slovami: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (verš 48) Slovo „uzdraviť“ sa v Novom zákone vyskytuje viac ako stokrát a väčšinou sa prekladá ako „záchrana“. Ježiš ženu vyhlásil za úplne uzdravenú. Jej viera pochopila skutočnosť Kristovho božstva. Zúfalej, beznádejnej žene zjavil svoju milosť a opäť sa cítila zdravá. Kristovým zásahom sa uzdravila telesne, duševne, citovo a duchovne. Ježišovi záleží na našom celostnom zdraví, pretože mu záleží na nás. Túži, aby sme vo svete, kde sú choroby, trápenie a smrť, žili život naplno.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

Návod, ako zastaviť strach s poukázaním na dôležitosť viery, je uvedený v príbehu o rozbúrenom Galilejskom mori, ktoré je približne 20 km dlhé a 13 km široké. Z času na čas tu fúka urputný vietor, ktorý náhle premení pokojnú hladinu na rozbúrené a divoké vlnobitie. Keď Ježišovi učeníci plávali po mori pokrytom žiarou hviezd, vial mierny vietor. Zrazu sa na oblohe objavili siročierne mraky. Vietor postupne vytváral rozbúrené vlny, ktoré začali narážať do lode. Matúšovo evanjelium to opisuje nasledovne: „Loď bola vzdialená od brehu už mnoho stadií a zmietali ňou vlny, pretože vietor fúkal proti nim. Počas štvrtej nočnej stráže prišiek k nim Ježiš, kráčajúc po mori.“ (Mat. 14, 24. 25) Štvrtá nočná stráž je medzi treťou a šiestou ráno. Odplavili sa v podvečer. More by preplávali za dve alebo tri hodiny, ale s vetrom a vlnami bojovali dlhých osem hodín. Vietor zjavne fúkal proti nim a nedokázali sa pohnúť z miesta. Unavení, uťahaní a vyčerpaní si začali myslieť, že už dlhšie nevydržia. Opustili ich sily. Občas v živote nastanú chvíle, keď úporne zápasíme. Naokolo zúria búrky a boj nás vyčerpáva natoľko, že začneme pochybovať o tom, či má zmysel zápasiť ďalej. Je tu však dobrá správa. Kde bol Ježiš počas tejto udalosti? Čo robil v čase ich nepríjemného zápasu? Modlil sa za nich. Prosil Otca, aby im dal viac viery, sily na prekonanie búrky a odvahy pokračovať ďalej v ceste. Ježiš vedel niečo, čo učeníci nevedeli: blížil sa čas ukrižovania a búrka, ktorou prechádzali, im posilní vieru pred udalosťami veľkonočného týždňa. V búrkach života, ktorým každodenne čelíme, nás Ježiš pripravuje na závažnejšie krízy v budúcnosti.

Učeníci videli búrku. Ježiš videl učeníkov. Oči učeníkov sa upreli na vlny, Ježišove oči hľadeli na mužov v člne. Učeníkom pripadalo, že sa všetko vymklo kontrole, ale zabudli, že Ježiš mal všetko pod kontrolou. Uprostred búrok života sa Kristove oči upierajú na nás. Aj keď buráca hrom a blížia sa vysoké vlny, má moc nás zachrániť. V temnote je svetlom života. Vo veršoch 25 a 26 Písmo hovorí: „Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim Ježiš, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: To je prízrak! A od strachu kričali.“ Grécke slovo vo verši 26 je významovo nesmierne silné. Presnejšie sa dá preložiť ako „vydesení, zdesení“. A v tom je problém. Učeníci sa báli toho, čo nepoznali. Videli niečo, čo považovali za prízrak. Viera v zlých duchov bola v Palestíne prvého storočia bežná. Predstavy o duchoch, démonoch a prízrakoch boli veľmi rozšírené. Učeníci s Ježišom strávili niekoľko rokov, ale počas búrky im obavy obmedzili schopnosť myslieť racionálne. To, čo nepoznáme, často vyvoláva strach a problém je, že niekedy sa najhoršie obavy stanú skutočnosťou. Niekto povie: „Nič si z toho nerob. Všetko bude v poriadku.“ No vieme, že nie vždy sa všetko stane tak, ako si prajeme a začneme sa pýtať „čo ak“: Čo ak mám rakovinu? Ako si poradím s tým, keď mi lekár povie, že musím okamžite začas s liečbou? Manžel neprišiel o piatej večer na večeru, už je sedem hodín a stále nezavolal. Čo ak mal nehodu? Podnik v ktorom pracujem, začal húfne prepúšťať zamestnancov. Čo ak ma vyhodia a nebudem mať na účty? Môj dospievajúci syn je na táborovom výlete. Už tri dni nezavolal. Čo ak sa stratil v horách?

Otázky „čo ak“ musia ustúpiť Kristovmu hlasu, ktorý uprostred rozbúreného mora, silného vetra a úplnej tmy volá: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ (verš 27) Všimli ste si, ako často Ježiš v evanjeliách hovorí „vzmužte sa“ alebo „nebojte sa“?

Ježiš je riešením veľkých obáv, ktoré nám odoberajú sily, radosť a zdravie. Keď zmeníme stredobod záujmu, viera nahradí strach. Strach je pocit a my svoje pocity nevieme vždy ovládať. Emócie prichádzajú a odchádzajú. Často nami výrazne zamávajú. Viera je postoj. Viera je dôvera v Boha ako v najlepšieho priateľa, ale aj presvedčenie, že nás miluje a nikdy nám neublíži.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

 

Mnohí sa pýtajú: Ako sa mám odovzdať Bohu? Ty sa mu chceš odovzdať, no uvedomuješ si, že si mravne slabý, v zajatí pochybností a zlozvykov hriešneho života. Tvoje sľuby a rozhodnutia sú ako povrazy z piesku. Neovládaš vlastné myšlienky, pohnútky ani city. Vedomie nedodržaných sľubov a nesplenných záväzkov ti oslabuje dôveru vo vlastnú úprimnosť, takže si uvedomuješ, že Boh ťa nemôže prijať. Nemusíš však zúfať. Musíš pochopiť skutočnú silu vôle. Vôľa je vedúca sila v človekovi, moc rozhodovania a voľby. Boh dal ľuďom možnosť voľby (schopnosť rozhodovať sa) a je na nich, aby ju uplatnili. Nemôžeš si zmeniť srdce, sám nemôžeš odovzdať Bohu svoje city, môžeš sa však rozhodnúť slúžiť mu. Môžeš mu odovzdať svoju vôľu (schopnosť voľby). On potom bude pôsobiť na tvoje chcenie i skutočné konanie podľa svojej dobrej vôle (pozri Fil. 2,13). Takto sa celá tvoja prirodzenosť dostane pod moc Kristovho ducha. Tvoje city sa sústredia na neho, tvoje myšlienky budú v súlade s ním…

Mnohí zahynú napriek svojej nádeji a túžbe byť kresťanmi. Nespejú k tomu, aby sa odovzdali Božej vôli. Nevedia sa práve teraz rozhodnúť byť kresťanmi. Správnym uplatnením vôle (schopnosť voľby) môže v tvojom živote nastať úplná zmena. Podriadením vlastnej vôle (schopnosti voľby) vôli Krista sa spájaš s mocou, ktorá prevyšuje všetky vládne mocnosti. Získaš silu zhora, aby si zostal neochvejný a stála odovzdanosť Bohu ti pomôže žiť novým životom, životom viery.

Zdroj: Ellen G. Whiteová, Cesta ku Kristovi, Advent-Orion, Vrútky 1999, kapitola Odovzdanosť, str. 66

Pravá poslušnosť vychádza zo srdca. Aj u Krista to bola záležitosť srdca. Ak mu dovolíme, aby vstúpil do našich myšlienok a zámerov, potom naše srdce a myseľ natoľko splynú s jeho vôľou, že poslušnosť bude pre nás úplnou samozrejmosťou. Očistená a posvätená vôľa mu bude ochotne a radostne slúžiť. Ak poznáme Boha tak, ako sa nám dáva prednostne poznať, potom náš život bude životom stálej poslušnosti. Čím viac budeme poznávať Kristovu povahu a spoločenstvo s Bohom, tým odpornejší nám bude hriech.

Zdroj: Ellen G. Whiteová, Cesta láska, Advent-Orion, Vrútky 2005, str. 433

Jedna z najkrajších biblických pasáží na tému príhovornej modlitby sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša 11,5-8: „A potom im povedal: Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť. A on zvnútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá mu preto, ze je jeho priateľom, vstane a dá mu, čo potrebuje, pre jeho neodbytnosť.“

A potom nasleduje dobre známy Ježišov výrok: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“ (Luk. 11,9) Ježišovo zasľúbenie treba chápať v kontexte citovaného podobenstva o dôležitosti modlitby za druhých. Skúste do príbehu vložiť sami seba. Máte priateľa, ktorý rád cestuje. Neskoro večer neohlásene dorazí k vám domov a je hladný. Lenže vaša domácnosť je úplne vyjedená. Chladnička je prázdna, komora je prázdna. Ráno ste plánovali veľký nákup, ale váš priateľ je hladný práve teraz. Je polnoc, večierku na rohu pred hodinou zatvorili. Čo robiť? Treba si uvedomiť, že nejde o otázku života a smrti. Váš priateľ určite nezomrie od hladu. Prinajhoršom pôjde spať so škvŕkaním v žalúdku. Nejde o jeho život, ale o to, aby sa u vás cítil dobre. Zabehnete teda ku kazateľovi, ktorý býva vo vedľajšom dome, a zaklopete. Kazateľ spí. Zaklopete znova, tentoraz hlasnejšie a nástojčivejšie. O chvíľu sa zobudí a vykloní sa z okna svojej spálne. Je očividne rozmrzený a z vašej návštevy nemá radosť. „Neotravuj. Spíme. Je zatvorené. Príď zajtra.“ Ale vy sa nedáte odbiť. „Mám priateľa, ktorý odo mňa potrebuje pomoc, a ja mu nemám čo dať. Musíš mi pomôcť.“ A vytrvalo naliehate. Dokázali by ste niečo také? Odradilo by vás, že inému človeku spôsobujete starosti? Alebo by ste navzdory počiatočnému odmietnutiu bojovali, aby ste získali niečo pre priateľa, ktorý je v núdzi?

Všimnite si tri faktory, ktoré pomáhajú bojovať naprike prekážkam.

Po prvé, máte priateľa, ktorý je v núdzi. Neprosíte za seba, ale za druhého človeka. Vďaka tomu máte o kúsok viac odvahy, než keby ste žiadali niečo pre seba.

Po druhé, ten, na ktorého dvere klopete, má to, čo potrebujete. Vopred viete, že práve z tohto zdroja môžete získať, čo hľadáte. Odpoveď neznie: „Ja tiež nemám žiadne jedlo, bež domov.“ ale „Neotravuj!“

A do tretice, vy a váš kazateľ ste priatelia. V tejto chvíli nie je najústretovejší, ale niekedy je práve úprimnosť a absencia zdvorilosti známkou priateľstva. Keby ste boli cudzím človekom, možno by kazateľ rýchlo nasadil svoju profesionálnu tvár a pomohol vám hneď. Ale pretože pred dverami stojíte vy, jeho priateľ, dovolí si vás poslať, odkiaľ ste prišli. Zažili ste niekedy niečo podobné? Stojíte medzi dvomi priateľmi. Od jedného sa usilujete získať bochník chleba pre druhého. Všimnite si, ako polnočný prosebník formuloval svoju žiadosť: „Priateľ, požičaj mi tri chleby…“ Medzi nimi existuje vzťah a prosebník sa naň spolieha. Počuli ste už niekedy bonmot: „Skúškou priateľstva nie je, ako sa vyrovnáte so slovami svojho priateľa, ale ako sa vyrovnáte s jeho mlčaním“? Priatelia nemusia neustále debatovať, aby bolo jasné, že sú priateľmi. Dobrými priateľmi zostávajú, aj keď mlčia. Platí to aj o vašom priateľstve s Bohom? Je vám spolu dobre, aj keď mlčí? Poznáte ho natoľko dobre, aby ste zniesli aj jeho mlčanie?

Ježiš hovorí toto podobenstvo ako kontrast, nie ako prirovnanie. Sú chvíle, keď Boh mlčí, aby vyskúšal úprimnosť našej viery a našich prosieb. Aj napriek tomu je ochotný dávať a dáva rád. Polnočný prosebník má tri dôvody, pre ktoré prichádza k jasnému záveru. Hovorí: „Mám priateľa v núdzi. Ty máš, čo môj priateľ potrebuje. My dvaja sme priatelia a ja neodídem, kým mi nepomôžeš. Máte priateľa v núdzi? Uvedomujete si svoju bezmocnosť, pri naplnení jeho skutočných potrieb? Poznáte iného priateľa, ktorý ma k dispozícii všetko na nebi aj na zemi? Ježišovo podobenstvo prináša uistenie v tom, že môžeme ísť za nebeským Otcom a byť si istí pomocou, ktorú potrebujeme. Podobenstvo sa končí víťazstvom. Ten, kto o polnoci hľadal pomoc, dostal všetko, čo potreboval. „Nikto nikdy nebude počuť: Nemôžem ti pomôcť. Tí, čo prosia, aj keby prišli žiadať o chlieb pre hladných hoci o polnoci, dostanú, o čo prosia.“

Andrew Murray v knihe ministry of Intercession (Príhovorná služba) napísal: „Ak veríme v Boha a jeho vernosť, potom je príhovorná modlitba miestom, ku ktorému sa budeme utiekať, keď potrebujeme pomôcť druhým. Bude prvou vecou, na ktorú si urobíme čas.“

Zdroj: Zázrak obrátenia Morris L. Venden /Z knihy Morrisa Vendena The Answer Is Prayer (Odpoveďou je modlitba) (Nampa, Idaho: Pacific Press 1988)./