„Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ (1. Kor. 10, 13)

Táto veta celkom mení pohľad na niektoré príbehy z dávnych dôb.

Charles Spurgeon rád rozprával o kapitánovi jednej vojnovej plachetnice, ktorý občas brával so sebou na cesty po mori svojho syna. Chlapec mal malú opičku a obaja sa s obľubou šplhali hore a dolu po lanách obrovskej lode.

Raz sa schyľovalo k búrke. Opička liezla po povrazoch hore a chlapec rýchlo za ňou. Liezli stále vyššie, až sa vyšplhali na guľatú plošinu na vrchole stožiara.

Vyliezť hore na plošinu nebolo také ťažké, ale zliezť dolu, to už bolo zložitejšie. Loď sa divoko kolísala a nakláňala z jednej strany na druhú. Keď sa chlapec pokúšal dostať späť, zistil, že má príliš krátke nohy a nedočiahne na výstupok stožiara pod sebou. Kŕčovito objímal stožiar. Bol v pasci. Výstup ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Dlho sa už neudrží. Každý výkyv lode mohol znamenať smrť. Keby spadol na tvrdú drevenú palubu, bol by namieste mŕtvy.

Otec sa pozrel hore a s hrôzou zistil, v akej situácii je jeho syn. Ostávala už len jediná nádej. Chlapec musí počkať, km sa loď nakloní, pustiť sa stožiara a skončiť do spenených vĺn oceánu, kde ho námorníci môžu zachrániť. Inak dopadne na palubu a zabije sa.

Kapitán si rýchlo nechal priniesť hlásnu trúbu a kričal na chlapca: „Synku, až sa loď nachýli na pravú stranu, skoč do vody.“

Chlapec stuhol. Díval sa z výšky dolu a vlny mora sa mu zdali byť hrozne ďaleko. Nemohol sa odhodlať skočiť a zachrániť si život. Vedel však, že hore sa už tiež dlho neudrží.

Zúfalý kapitán si poslal po pušku. Zamieril na syna a vykríkol: „Chlapče, keď sa loď teraz nakloní, skoč do vody, lebo ťa zastrelím.“

Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne, a preto sa vrhol do rozbúrených vĺn. Svalnaté ruky jedného z námorníkov ho vytiahli späť do bezpečia. Bol zachránený.

Skoč do mora, lebo ťa zastrelím! „Všetok ľud spozoroval hrmenie, blesky, zvuk trúby a dymiaci vrch; keď to ľud videl, zachvel sa od strachu a zostal stáť opodiaľ.“ (2. Moj. 20, 18)

Niekedy sa na našej púti životom stáva, že hromy, blesky, zemetrasenia a oheň sú jediným prostriedkom, ktorý nás môže zachrániť. Prichádzajú aj také chvíle, keď nás k skoku do bezpečia – do života – prinúti len niečo kruté.

Ak ste v takej situácii práve teraz, nevzdávajte sa. Uprostred búrky je totiť Otec, ktorý zúfalo túži po vašej pozornosti. „Skoč do mora, lebo ťa zastrelím!“ To je len posledná naliehavá výzva, aby ste hľadali záchranu v jeho silnej láskyplnej náruči.

Na vrchu Sínaj na nás Boh mieri svoje hromy a blesky a volá: „Skoč a zachráň si život!“ Na vrchu Golgota sú hromy a blesky namierené na neho a on volá: „Ja som tvoj život!“ A hromy a blesky dopadajú na neho.

Znamená to teda, že nech už sa dnes vyšplháte na prvý alebo druhý vrch, na ich vrcholoch vás vždy bude čakať láska. Priateľstvo s milujúcim Bohom je najväčšou skúsenosťou, akú človek môže prežiť.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. Ale nezvládali, ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi. A svrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; svrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli svrhnutí s ním.“ (Zj 12, 7-9)

Náš príbeh sa vlastne začína na treťom vrchu, ktorému sa kedysi hovorilo „Boží vrch“. Tam niekde za čiernym dierami a bielymi hviezdami je na temene tohto žiarivého vrchu jedna zem a jedno kráľovstvo. Je to Božia pevnosť, na ktorej kedysi v dávnych dobách stála vedľa Kráľa Stvoriteľa ušľachtilá bytosť. Svojou krásou a vznešenosťou sa odlišovala od všetkých ostatných stvorených bytostí a stála v ich čele. Otec Stvoriteľ jej dal meno Syn rannej hviezdy, Lucifer. Bolo to jeho milované dieťa a zveril mu najvyššie postavenie medzi anjelmi. Nad ním stál už len on sám.

V dokonalom srdci Lucifera však začalo klíčiť tajomné zlo. Vyrástlo z malej rastliny a zmenilo sa na burinu, ktorá zatemnila Luciferovu jasnú myseľ. Zaplavila jeho nevinné srdce smrtonosných šialenstvom sebazbožňujúcej pýchy. Tajomstvo vzbury, zla – kto je schopný ho pochopiť? Ja nie. Všetko, čo o ňom dnes vieme, je smutný starý príbeh o zhubnej vzbure, ktorý premenila dokonalého syna zorničky na diabla temnoty, satana, na onoho dávneho hada, ako o ňom čítame v Zj. 12, 7-9.

Ako vysvetlíme tajomstvo vzbury? Môžeme z neho viniť Boha? Raz popoludní som bol na pastoračnej návšteve u starších manželov. Boli to veľmi milí ľudia. Vyzeralo to u nich podobne ako v domácnostiach iných pyšných babičiek a dedkov. Na stenách viseli fotografie ich siedmich detí a mnohých vnúčat i pravnúčat. Spomínali. Rozprávali príbehy všetkých svojich siedmich potomkov, zastavili sa pri fotografii zo školských rokov každého z nich, rozprávali o ich životoch, čo robia teraz. Boli to krásne príbehy o službe a vernosti.

Potom však, keď sa zastavili pred fotografiou najmladšieho syna, hlas starej ženy zosmutnel. Vyrastal v rovnakých podmienkach ako ostatní. Tá istá rodina, rovnaký životný štýl a hodnoty. Nikto nevedel, prečo sa k tomu všetkému otočil chrbtom. Odmietol ich. Vzbúril sa.

V Deň vďakyvzdania sa rodina zišla pri slávnostnej večeri. Šesť detí prišlo domov za svojimi rodičmi. Otec sa postavil a začal v modlitbe ďakovať Bohu. Čo to však steká z matkiných očí? Slzy? Milá mamička, veď šesť z tvojich siedmich detí prišlo domov, nie je to azda dostatočný dôvod na radosť? Všetci vieme, že matka nemôže byť šťastná a spokojná, keď jedno z jej detí chýba.

Rovnako to bolo kedysi dávno aj s inou rodinou. Jedno z Otcových detí sa vzbúrilo proti všetkému, čo rodina uznávala, pre čo žila. Kde sa stala chyba? Čo sa zmenilo? Ten istý otec, ten istý domov. Ale tak žalostne iný výsledok. Boh a Lucifer, starí rodičia a statený syn. Len láska môže pochopiť hĺbku ich bolesti.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat. 5,16)

Veľa rokov sme s manželkou bývali v Anglicku. Nedeľné popoludnie sme často využívali prehliadkami historických pamiatok. Londýn je so svojími nádherným Parlamentom, Westminsterským opatstsvom, vežou s hodinami Big Ben i Londýnskym mostom jedným z najatraktívnejších miest na zemi.

Hovorí sa, že práve na konci Londýnskeho mostu pred rokmi sedával chudobný žobrák a falošne vŕzgal na starých husliach. Márne sa snažil vyžobrať si niekoľko drobných od okoloidúcich. Zdalo sa, že jeho hranie nikoho nezaujíma. Beznádejný výraz tváre prezrádzal smútok v jeho srdci.

Jedného dňa však okolo neho prechádzal dobu oblečený cudzinec. Zastavil sa a zaposlúchal sa do hry starého muža, ktorý unaveným zrakom hľadal v jeho tvári náznak súcitu. Namiesto toho aby žobrákovi hodil túžobne očakávanú mincu, chcel tento cudzinec, aby mu starec na chvíľu požičal svoje husle. Ponúkol mu, že ich naladí.

Žobrák chvíľu váhal, ale potom stuhnutými prstami podal starý nástroj cudzincovi. Muž ich zručnými rukami opatrne naladil a potom začal hrať prekrásnu melódiu. Okoloidúci ľudia sa zastavovali a počúvali. Malý zástup sa rýchlo zväčšoval. Hudba bola neodolateľná.

Zástup ľudí na konci Londýnskeho mosta sa natoľko rozrástol, že zastavil premávku. Do otvoreného obalu na husle padala jedna minca za druhou. Sladká a príjemná hudba nahradila únavné vŕzganie.

Potom sa ozvalo: „To je majstrova ruka. Majster Paganini hrá na žobrákove staré husle.“

Boh túži, aby sme boli ako tie staré husle v rukách majstra. Naše životy naplní nebeská hudba. Ak dovolíme, aby sa nás zmocnil Duch Svätý, bude činiť úžasné veci. V našom živote urobí viac, ako si vôbec dokážeme predstaviť.

 

Zdroj: Oživ nás, Pane – Mark A. Finley

 

Pravdepodobne ste už videli alebo robili test na zisťovanie farbosleposti. Ten, ktorý som videl ja, bol vo Vedeckom pacifickom centre v Seatli. Test pozostával z tridsiatich listov pokrytých rôznofarebnými tvarmi a vzorcami. Na každom liste sa nachádza číslo. Trik spočíva v tom, že farboslepý človek čísla nevidí, aj keby sa veľmi snažil.

Prezeral som si test a zaujalo ma, že na jedenástom obrázku číslo nevidím. Sprievodný text ma informoval, že som farboslepý na červenú farbu. Nikdy som nemal pocit, že by som červenú nevidel. Zavolal som teda dcéru a spýtal som sa jej, aké číslo vidí na obrázku číslo jedenásť. „To je predsa trinástka, ocko,“ odpovedala okamžite.

O chvíľu išiel okolo náš syn, a tak som sa vyskúšal obrázok aj na ňom „Čo vidíš?“ oslovil som ho a ukazoval na list papiera.

„Trinástku,“ odpovedal aj on pohotovo.

Poprosil som ho teda, aby mi ukázal, kde presne je tá trinástka. Pozrel sa na mňa a s povzdychom opísal na papieri tvar čísla trinásť. „Tu je to, ocko.“ povedal. Ale aj keď som sledoval pohyb jeho prsta, číslo som stále nevidel.

Vtedy som si spomenul na jednu príhodu: Boli sme s rodinou na výlete a ja som si nevšimol kvety, ktoré rástli popri ceste. Keď som sa zahľadel tým smerom, ktroý mi ukazovali, jasne som spoznal margaréty a slnečnice, ale vlčie maky som nevidel. Až keď sme vystúpili z auta a prišli bližšie, uvidel som tie červené kvety. Uvedomil som si, že červenú farbu síce vidím, ale nie vtedy, ak je v kombinácii s množstvom iných farieb.

Tridsaťšesť rokov som netušil, že mám takýto problém. Vedel som, čo som mal vidieť. Prečítal som si, čo si mám všímať. Ľudia, ktorých poznám, ktorých milujem a ktorým dôverujem, ma ubezpečovali, že oni to videli. Pokúšali sa mi pomôcť, aby som videl tiež. Presviedčami ma, že to tam je. Prstom prešli po čísle – ale ja som ho nevidel. Problém bol v mojich očiach. Možno keby ich niekto zázračne uzdravil, mohol by som červenú trinástku uvidieť.

Tento príbeh dokonale ilustruje problém, ktorý máme s neobráteným srdcom. Nie je našou chybou, že nevidíme červnú trinástku na obrázku číslo jedenásť. Nemusíme sa trýzniť a trápiť, že číslo nevidíme. Ako slepec, ktorý poprosil Ježiša, aby mu otvoril oči, aj my sme sa narodili slepí. Zrak je zázrak z nebies.

„A hľa, pri ceste sedeli dvaja slepci. Keď počuli, že tade ide Ježiš, zvolali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Zástup ich okríkal, aby mlčali. Oni tým hlasnejšie kričali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Ježiš zastal, zavolal ich a opýtal sa: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali mu: Pane, nech sa nám otvoria oči! Ježiš sa zľutoval nad nami a dotkol sa ich očí. Hneď začali vidieť a nasledovali ho.“ (Mat. 20, 30-34)

 

Zdroj: Zázrak obrátenia – Morris L. Venden

Raz v piatok popoludní, bolo to v apríli, som sa vracal domov a prechádzal som okolo Woolworthu. Rozhodol som sa zastaviť, keďže som potreboval ešte dokúpil nejaké veci. Keď som sa vrátil k autu, napadlo mi, že som si mohol ešte niečo zariadiť v papierníctve. Ortuť na teplomeri v popoludňajšej páľave rýchlo stúpala… Na chvíľu som zastavil auto a stiahol okno, aby som sa trochu osviežil. O niekoľko minút prišiel yelený mercedes a zaparkoval o dve miesta ďalej odo mňa. V zrkadle som zazrel dvoch ľudí v strednom veku, zrejme manželov. Pani sedela za volantom.

„Mary, musíš ešte raz zapnúť zapaľovanie, aby som mohol zatvoriť okno,“ povedal ten muž. „Ty si ale hlúpy! Už som ti stokrát povedala, že ho môžeš zatvoriť, aj keď motor už nebeží… Kedy si to konečne zapamätáš?“

Muž otvoril ústa, z ktorých sa rinul prúd sprostých slov a nadávok. Bol stále agresívnejší a vyhrážal sa jej, že ju zmláti, ak si hneď nezavrie hubu… „Aký sprostý muž,“ pomyslel som si.

Hneď som sa začal modliť: „Ježišu, prosím ťa, odpusť mu a mocnou silou tvojho Svätého Ducha odožeň tie démonské sily, ktoré napĺňajú jeho vnútro. Požehnaj jeho život pokojom, ktorý dáva tvoja láska.“

V nasledujúcom okamihu nastalo ticho. Asi dvadsať sekúnd nepovedal ani slovo. Potom polohlasne riekol: „Mary, je mi ľúto, že som bol na teba taký hrubý.Cítim sa vinný, že som sa s tebou rozprával takým spôsobom. Skutočne neviem, prečo som bol taký zlý. Často ma schytí hnev aj voči tým ľuďom, ktorých mám naozaj rád. Prosím, odpusť mi to. Sľubujem ti, že sa budem snažiť, abz sa moje návaly zlosti neopakovali.“

Potom som počul, ako aj žena priznáva, že nesie na tom časť viny, lebo používa slová, ktoré druhého vyprovokujú. Pani dala manželovi niekoľko bozkov na zmierenie, zatvorili okno na aute a išli nakupovať.

Potom ona sledovala hodiny na parkovisku, kým jej muž hľadal drobné na zaplatenie parkovného. Nemohol ich rýchlo nájsť, preto povedal manželke: „Miláčik, bola by si taká dobrá a pozrela sa do peňaženky, či nemáš desať centov drobných?“

„Ako by som to neurobila, keď si ma tak pekne oslovil? Vieš, že si mi tak pekne nepovedal odvtedy, čo boli deti ešte malé?“ Muž hodil peniaze do automatu, vzal ženu za ruku a ako novomanželia sa vydali nakupovať.

Keď som si sadol do auta, bol som prekvapený tou radikálnou zmenou, ktorá sa udiala v ich správaní. Táto skúsenosť v porovnaní s inými obsahovala novú dimenziu: ešte nikdy som sa nemodlil za odpustenie hriechov pre iných ľudí. Vlastne až pohoršenie nad ich správaním ma viedlo k takým modlitbám.

Keď ten muž začal nadávať svojej žene, pomyslel som si, že pravdepodobne ešte nikdy v živote neprosil o odpustenie hriechov. Uvedomil som si, že hriechy oddeľujú ľudí od Boha, preto som prosil v tomto zmysle, aby Pán vypočul moju prosbu hneď a poskytol zvláštnu pomoc tým, za ktorých som prosil. Mohol som vidieť, ako rýchlo sa zmenilo správanie toho páru, keď na nich zapôsobil Duch Svätý. Moja príhovorná modlitba sa vlastne stala nástrojom na otvorenie cesty.

Hlbšie som pochopil, ako Ježiš riešil tento problém počas svojej služby na zemi.

Ochrnutému, ktorý dúfal v telesné uzdravenie, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Najprv sňal z neho bremeno hriechu, aby mu potom dal aj zdravie, ktoré mu chýbalo. Podobne povedal aj žene v Šimonovom dome: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!

„To je podstatné,“ povedal som si. Moja prvá úloha týkajúca sa modlitieb za neveriacich je prosiť Ježiša, aby vzal bremená ich hriechov na seba. Veď on je ten skutočný „odborník“ na záchranu aj „beznádejných“ prípadov.

Ďakoval som mu za to cestou domov a prosil, ak to bude Božia vôľa o ďalšiu skúsenosť, v ktorej by bolo zjavné, ako mocne môže požehnať Svätý Duch, keď je odstránené bremeno hriechu.

 

Zdroj: Neuveriteľné vypočutie modlitieb, Ako Boh zasahuje, keď sa jeden muž modlí – Roger J. Morneau