„A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva.“ (1. Kor. 13, 3)

Jedného dňa prechádzali krajinou dvaja mnísi. Mali namierené do susednej dediny pomôcť jej obyvateľom pri žatve. Ako tak šli, zazreli na brehu rieky sedieť starú ženu. Bola strašne nahnevaná, pretože tam nebol most a ona sa nemohla dostať na druhú stranu. Prvý mních sa jej láskavo prihovoril: „Prenesieme vás cez rieku, ak dovolíte.“ „Ďakujem,“ povedala a vďačne ich pomoc prijala. Dvaja mnísi sa chytili za ruky, zdvihli ženu medzi seba a preniesli ju cez vodu. Keď vyšli na breh, zložili ju a ona šla svojou cestou. Asi po dvoch kilometroch sa jeden z mníchov začal sťažovať: „Pozri, ako som si zašpinil šaty. Aj chrbát ma akosi rozbolel. Vieš, že mám problém s chrbticou.“ Prvý mních sa len usmial a pokýval hlavou. Po nejakej chvíli začal ten druhý mních opäť šomrať. „Strašne ma bolí chrbát. To kvôli tej hlúpej žene, ktorú sme museli preniesť cez rieku! Od bolesti nemôžem ani chodiť.“ Prvý mních pozrel na svojho kamaráta, ktorý si medzitým ľahol na zem a stonal. „Ani sa nedivím, že ťa bolí chrbát,“ povedal. „Nariekaš, akoby si tú ženu ešte stále niesol. Ja už idem štyri kilometre sám.“

„Priveľmi myslieť na seba škodí.“ (Maurois)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„a povedal: Srdečne ťa milujem, ó, Hospodine, moja silo! Hospodin je mojou skalou a mojím hradom, mojím vysloboditeľom, mojím silným Bohom, mojím bralom, ku ktorému sa utiekam, mojím štítom a rohom môjho spasenia, mojou vysokou pevnosťou.“ (Žalm 18, 2.3)

Brat a sestra sa pri návšteve Spojených štátov rozhodli navštíviť Niagarské vodopády. Vidiac nádheru padajúcej vody chceli zakúsiť trocha dobrodružstva a pod mohutnými vodopádmi preplávať na lodi cez zradné prúdy z jednej strany na druhú. Silný prúd začal loďku knísať a hádzať ju sem-tam. Mladá žena sa začala báť. Brat ju pevne objal. Otočil sa k jednému z dvoch prievozníkov a spýtal sa ho: „Koľkokrát ste už takto plávali na druhú stranu?“

„Robíme to nepretržite už dvanásť rokov, pane.“

„Mali ste niekedy nehodu?“

„Nikdy, pane.“

„Nikdy sa s vami loď neprevrátila a nikto sa neutopil?“

„Nič také sa nám ešte nestalo,pane.“

Obrátil sa k sestre. Aby ju upokojil, povedal jej: „Počula si, čo prievozník povedal. Ak si myslíš, že budeš veslovať lepšie ako on, vymeň sa s ním. Ak si to nemyslíš, spokojne seď a dôveruj mu aspoň tak, ako ja.“

„Nikdy sa nebojte dôverovať budúcnosti, ktorú nepoznáte, s Bohom, ktorého poznáte.“ (Corrie Ten Boomová)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„Oslavovať ťa budem preto, že som hrozne a predivne utvorený. Predivné sú tvoje skutky, a moja duša to zná veľmi dobre.“ (Žalm 139, 14)

Kazateľ v jednom zbore urobil chybu, keď deň pred bohoslužbou prezradil dvom chlapcom, ktorú časť Biblie bude čítať ráno na bohoslužbe. Keď na chvíľu odišiel z miestnosti, chlapci zlepili dve stránky v jeho Biblii. Na druhé ráno čítal kazateľ záznam o stavbe korábu. Začal čítať na prvej stránke dolu toto: „A keď mal Noach 120 rokov, vzal si manželku, ktorá bola…“ – obrátil stránku a pokračoval: „300 lakťov dlhá, 50 lakťov široká a 30 lakťov vysoká. Bola z góferového dreva, zvonku i zvnútra pokrytá smolou…“ Zrazu sa zháčil a chvíľu bolo ticho. Potom začal čítať stať ešte raz. Ale na tomto mieste sa znovu celý zmätený zastavil. Keď si text prešiel ešte raz, povedal: „Milovaní, Bibliu som prečítal už mnoho, mnohokrát, ale toto je prvýkrát, čo som sa dočítal niečo také. Verím však, že Biblia na každej svojej stránke hovorí pravdu. Preto nám aj toto posolstvo môže poslúžiť ako dôkaz o tom, že sme strašne a predivne utvorení!“

„Čím je človek múdrejší, tým pokornejším sa stáva.“ (O. F. Babler)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ (Fil. 2, 5 – 8)

Bruce uháňal na svojej motorke po širokej diaľnici. Bol horúci letný deň. Košeľu mal rozopnutú a vietor mu vytrvalo vrážal do obnažených ramien a tváre. Jedno auto šlo tesne za ním, ďalšie pred ním a malá dodávka ho predbiehala zľava. Práve vtedy mu pod rozopnutú košeľu vletela osa a pichla žihadlo do jemnej kože v podpazuší. Chcela sa dostať von, ale silný vietor trepotajúci košeľou jej to nedovolil. A tak ho pichla ešte do chrbta a potom do brucha. Zastaviť nemôžem, pomyslel si Bruce. Som v kolóne. Musím si zachovať chladnú hlavu a ísť ďalej, ak nechcem spôsobiť dopravnú nehodu. Osa opäť zaútočila. Možno by som mohol držať motorku jednou rukou a druhou osu zabiť. Bruce sa snažil niečo vymyslieť. Nie, to sa mi nepodarí. Keby som sa ju snažil chytiť, vyzeral by som veľmi smiešne. Ľudia by sa mi smiali a ja bol by som v rozpakoch. Nie, lepšie bude, keď sa budem tváriť, že sa nič nedeje. Bruce uháňal po štvorprúdovke a usmieval sa, akoby sa naplno vyžíval v rýchlej jazde. V skutočnosti sa však cítil biedne. Napokon sa mu podarilo zísť z diaľnice na vedľajšiu cestu. Nadvihol košeľu a osa odletela. Napočítal šesť pichnutí na hrudi a chrbte. Ako často sa ty i ja podobáme Brucemu s osou pod košeľou. Do zboru prichádzame v najkrajších šatách, no naše vnútro je plné rán. Možno zápasíme s nejakým zlozvykom alebo rodinným problémom. Možno sme dyslektici alebo trpíme nejakou inou poruchou, ale nechceme, aby to niekto vedel. Pýcha nás núti držať to v sebe. Bojíme sa byť sami sebou, pretože si myslíme, že musíme byť perfektní, nadpriemerní alebo aspoň trochu lepší než ostatní. Ak sa rozhodneme byť Božími služovníkmi, pýcha musí ustúpiť. Aby sme sa mohli doktnúť iných, musíme zaujať rovnaký postoj ako Kristus a stať sa zraniteľnými. Byť zraniteľný znamená otvoriť sa druhým aj za cenu toho, že sa nám môžu vysmiať alebo nás zraniť, znamená to odhodiť pýchu a prestať predstierať, že som niečím, čím nie som. Ježiš mohol zostať v nebi, mať postavenie, moc a dištancovať sa od ľudského trápenia – ale neurobil to. Rozhodol sa, že sa stane zraniteľným. Prišiel na Zem, narodil sa ako dieťa v chudobnej rodine. Trápil ho rovnako ako nás hlad, smäd, bolesť, únava či osamelosť. Na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť odmietnutý priateľmi a nepochopený tými, ktorým chcel tak veľmi pomôcť. Nebeskej slávy sa vzdal len preto, že nás veľmi miloval a tak veľmi túžil pomôcť nám. Preto sa stal služobníkom, ba až otrokom. Keď sa Kristus kvôli nám vzdal toľkého, nemôžeme sa my vzdať sebectva a pýchy, stať sa jeho služobníkmi a robiť to, čo robil on, keď tu bol?

„Každý život je odhaľovaním toho, čím sme.“ (L. Jouvet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza jako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, že vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia.“ (1. Pet. 5,8-9)

Stará indiánska legenda hovorí, že pred mnohými rokmi indiánski chlapci odchádzali na určitý čas do samoty, aby sa tam pripravili na dospelosť. Jeden z nich zašiel do nádherného údolia plného krásnych zelených stromov a farebných kvetov. Nič tam nejedol. Na tretí deň, keď sa pozrel na okolité hory, všimol si jeden vysoký vrch, na ktorom už nič nerástlo a ktorého vrchol bol pokrytý jagajúcim sa snehom. Pomyslel si: „Skúsim, či dokážem vyliesť na ten vrch.“ Obliekol si košeľu ušitú z kože, cez ramená si prehodil plášť a vydal sa na cestu hore. Keď zastal úplne na vrchole, stál vlastne na kraji sveta. Videl všetko a jeho srdce sa naplnilo pýchou. Zrazu začul pri nohách nejaký šuchot. Pozrel sa dolu. Bol to had. Skôr než sa dokázal pohnúť, had povedal: „Asi zomieram. Je mi tu veľmi zima. Mrznem. Nemám tu čo jesť, a preto hladujem. Skry ma pod svoju košeľu a vezmi ma dolu do údolia.“

„Nie,“ odpovedal chlapec, „upozornili ma na teba. Viem, čo si zač. Si štrkáč. Keby som ťa vzal so sebou, poštípal by si ma a ja by som musel zomrieť.“

„Nie, nie,“ povedal had, „k tebe sa tak správať nebudem. Ak to pre mňa urobíš, neublížim ti.“

Mládenec ešte chvíľu odporoval, ale had hovoril veľmi presvedčivo. Mal krásne sfarbenie. Nakoniec si ho chlapec predsa len dal pod košeľu a niesol ho dolu údolím. Keď prišli dolu, jemne ho položil do trávy. Had sa však náhle zvinul, švihol chvostom, vyskočil a uštipol chlapca do nohy.

„Ale ty si mi sľúbil…“ vykríkol mládenec.

„Nevyhováraj sa. Vedel si, čo som zač, keď si ma bral pod košeľu,“ povedal had a odplazil sa preč.

• 2 Pet. 2,9
• 1 Pet. 5,8-9
• Mat. 4,1-11
• Jak. 1,1-15
• Žid. 2,14-18
• Júda 24.25

Zdroj: Život bez obáv – Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku