„Lebo tak, ako máme v jednom tele mnohé údy, ale jako údy nemajú všetky toho istého úkonu, tak aj my mnohí sme jedným telom v Kristovi, ale jednotlive jedni druhých údami.“ (Rim. 12, 4. 5)
Na stretnutí psychológov prezentovali dvaja odborníci svoje poznatky o tom, ako sa navzájom vnímajú muzikanti. Ich závery vyplývajú z pozorovania jedenástich veľkých symfonických orchestrov.
Hudobníkov na bicie nástroje považovali ostatní hudobníci za necitlivých, málo inteligentných a nahluchlých ľudí, ktorí však majú zmysel pre humor.
Hráčov na sláčikové nástroje vnímajú ostatní ako namyslených a nudných ľudí, ktorí nemajú vzťah k športu.
Prevažná väčšina členov týchto orchestrov označila hudobníkov hrajúcich na plechové dychové nástroje, za „najhlučnejších“ ľudí.
S najväčšou úctou sa vyjadrovali ostatní o hráčoch na drevené dychové nástroje, pretože ich považovali za tichých a puntičkárských ľudí, aj keď trochu egoistických.
Zaujímavé zistenia. Otázkou však je, ako sa taká široká škála odlišných jednotlivcov s rozmanitým pohľadom na svet môže spolu zladiť a vytvoriť takú nádhernú hudbu. Odpoveď je celkom jednoduchá. Beh ohľadu na to, čo si títo muzikanti o sebe navzájom myslia, podriadila svoje pocity, záľuby a sklony príkazom dirigenta. Pod jeho vedením spolu vytvoria krásnu melódiu.
„Hudobník, ktorý chce, aby jeho nástroj bolo najviac počuť, je záhubou každého orchestra.“ (Mickievicz)
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10