“ VĎAKA BOHU ZA PÁNA JEŽIŠA KRISTA – TEN VZÁCNY DAR NAD VŠETKY DARY.“  / 2.Korin. 9,15 /

Akýsi žobrák  smutne sedel na kraji cesty a prosil okoloidúcich o almužnu. Keď okolo neho prechádzal na koni Alexander Veľký, žobrák nemal ani len odvahu poprosiť o milodar, dokonca ani len k nemu zdvihnúť svoju ruku. Sedel tam len tak s pokorne zvesenou hlavou. Mocný panovník mu však napriek tomu hodil niekoľko zlatých mincí. Sluha, ktorý ho sprevádzal bol zarazený a čudoval sa takej kráľovej štedrosti.  “ Pane, tomu žobrákovi by úplne stačilo len zopár drobných medenákov. Prečo ste mu dali tie zlatky? poznamenal nechápavo krútiac hlavou. Alexander Veľký sa na neho pozrel a kráľovským spôsobom povedal: “ Medenák by síce  uspokojil žobrákove potreby, ale nie sú hodné kráľovského daru. Keď dáva dar kráľ Alexander Veľký, na to sa hodia len zlaté mince.“

Hodnota našich darov i spôsob akým ich dávame, veľa hovoria o tom, akí sme vo svojom srdci. Božia milosť nás  –   v dare toho najvzácnejšieho kráľovského daru-P.J.Krista – pozdvihla na kráľovských synov a dcéry. Sú aj naše dary hodné tohto postavenia – sme aj my rovnako kráľovsky štedrí?   „… nezatvrdzuj svoje srdce a nezatváraj ruku pred chudobným bratom, ale mu štedro otvor svoju ruku…“  / 5.Moj.15,7-8/ “ Nemilujme slovom ani rečou, ale skutkom a opravdivo.“  /1.Jána 3,18/

Známy misionár Afriky, David Livingstone /1813-1873/,  keď sa „predieral“ čiernym kontinentom, doprevádzala ho kolóna  prenajatých nosičov. Svojím láskavým srdcom a pekným jednaním si získal ich srdcia. Pochádzali z kmeňa Makololo a boli mu oddaní. Keď Livingstone vyčerpal pre takmer 300-člennú kolónu prostriedky na ďalšie cestovanie, podarilo sa mu výmenným obchodom zaistiť  nejaké prostriedky od istého náčelníka na rieke Zambezi.  Za  ne sa mal postarať o tých 300 domorodcov, kým sa Livingstone nevráti z Anglicka, kde chcel získať ďalšie prostriedky pre misionársku prácu v Afrike. Svojím nosičom sľúbil, že sa čo najrýchlejšie vráti a potom ich veľkou loďou zavezie späť do ich domova.

Livingstone odcestoval. Netrvalo dlho a ľudia na rieke Zambezi sa začali nosičom smiať. „To si naozaj myslíte, že sa biely muž vráti? Už ste niekedy videli, aby nejaký biely muž splnil černochom svoj sľub? Existuje vôbec nejaký biely muž, ktorý by svoje peniaze a čas venoval nám čiernym ľuďom? Či nemáte s nimi  už dosť smutných skúseností?“ – Ale ľudia z kmeňa Makololo odpovedali: “ To nepoznáte nášho otca! Určite príde a odvezie nás domov.“

Čas plynul , ubehol celý rok. Niektorí nosiči z kmeňa Makololo ochoreli, niektorí aj zomreli. Prešiel i druhý rok. Domorodci na rieke Zambezi sa vysmievali ďalej. Nosiči však trvali stále na svojom: “ On sa vráti!“  – A skutočne jedného dňa bolo počuť v diaľke na rieke zvláštny hluk, nejaké rachotenie. Všetci utekali k rieke.  Nevedeli čo sa deje, nič také dovtedy nepočuli a tak boli plní očakávania. Blížila sa veľká loď, z ktorej na všetky strany syčali oblaky pary. Bol to prvý parník, ktorý plával na rieke Zambezi. S radosťou a hlasným krikom : “ Náš otec, náš otec!“ sa  nosiči vrhali do vody, aby čo najrýchlejšie priplávali k parníku . Jeden cez druhého sa šplhali na palubu. Tam padli vernému „bielemu otcovi“ Livingstonovi okolo krku.

Nezaslúži si náš Pán Ježiš aspoň toľko dôvery ako David Livingstone? Nesplní snáď svoj sľub, ktorý nám dal: „Prídem zase?“
Myslíte, že zruší dané slovo a nesplní svoj sľub?  Jeho nasledovníci sa pevne držia výroku svojho Majstra:  “ Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú!“ /Mat.24,35/  Vedia, že vo svojom slove dal zaznamenať slová:  “ Pán neotáľa spniť  svoje zasľúbenie, ako si to niektorí vykladajú, ale má s nami trpezlivosť, pretože si nepraje, aby niekto zahynul, ale chce aby sa všetci dali na pokánie.“ / 2.Petra 3,9/   Pán Ježiš Kristus opäť príde, sám nám dal zasľúbenie: “  …prídem opäť a vezmem si vás k sebe, aby ste tam , kde som ja, boli aj vy. “ /Ján 14,3/ PRÍĎ TEDY PANE JEŽIŠU! /Zj.22,20/

Verím, že každý človek dostane pri narodení od Boha nejaký dar. Problém je však v tom, že polovica ľudí nikdy nepríde na to,že nejaký dar obdržala. Druhá polovica síce v sebe objaví dar, ale polovica z nich nie je s ním spokojná. Túžia po nejakom inom populárnejšom dare. A tak začínajú v sebe rozvíjať niečo, na čo vlastne  dar nemajú.  Tak sa dostaneme ku štvrtine ľudí. Zistíme však, že polovica z tejto štvrtiny nikdy nenájde prostriedky na to, aby dar rozvinula – a tak zostane ich dar nepoužitý. Zostalo nám ešte asi 12 percent ľudí, ktorí sa so svojím darom dostali pomerne ďaleko. Rozpoznali ho, prijali ho, našli možnosti, ako ho rozvinúť … Až na to, že polovica z nich   zostane  nepochopená spoločnosťou –  a tak vlastne aj tento dar upadne do zabudnutia.
Zostalo nám teda ešte 6 percent ľudí s darom. Tu sa však objaví ďalší problém – sebectvo. Polovica  z nich rozvinie svoj dar vlastne  len preto, aby si  ním naplnila  svoje  vlastné vrecká – a teda použije ho nesprávnym spôsobom. Nakoniec nám ostávajú už len 3 percentá obdarovaných – polovica  z nich je síce ochotná sa so svojím darom rozdeliť s inými, ale namiesto otvorenej náruče sa stretávajú so závisťou… A tak to ide ďalej, až …  A tak sa pýtam sama seba, ako by vypadal tento svet, keby každý človek rozpoznal svoj dar, prijal ho, rozvinul ho a keby bol tiež pochopený a prijatý s otvorenou náručou…  / Anna L.Koekkoek/
„… každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak a druhý inak“ l.Kor.7,7
“ …Darmo ste dostali, darmo dajte“ Mat.10,8
Našiel si sa tiež tam?    Dnes je čas, niečo na tom zmeniť k lepšiemu.  Keď neposlúžiš svojím darom, mnohých ochudobniš o niečo dobré a krásne-tak ako keď niekto neposlúži tebe,  ochudobní teba.
“ O mnohé veci sa nepokúšame nie preto, že sú ťažké, ale ťažké sú preto, že sa o ne vôbec nepokúšame.“ / Seneca/

     Jedného dňa vstúpil mladý statný černoch  do chyže príslušníka kmeňa  Bantu. „Chcem sa oženiť s tvojou dcérou“, vysvetlil mu. Otec bol ohromený. Niečo také vôbec nečakal, pretože jeho dcéra bola  škaredá. Nikto nepočítal s tým, že by si pre ňu prišiel nejaký ctiteľ, a nie ešte taký pekný mládenec. Poponáhľal sa privítať hosťa a potom ticho a váhavo povedal cenu za nevestu: “ Jednu kravu.“ Vlastne by stačilo, keby požiadal jednu kozu a z tej by potom  zľavoval v pribehu jednania až na tri sliepky. Ale keď už tú cenu vyriekol, tak čakal, čo urobí hosť.  Mladý muž len pokrútil hlavou a povedal: “ Nie! Ja ti dám za to dievča šestnásť kráv.“ Otec  zalapal po dychu. “ Šestnásť kráv?“ Kedyže sa to stalo, aby niekto  zaplatil za jedno dievča šestnásť kráv!  Veď jeho žena stála vtedy štyri kravy, a to bola  najkrajším dievčaťom v celej dedine. „Dám šestnásť kráv a ani o jednu menej!“ uistil ho pytač. “ Ale prečo?“ pýtali sa nechápavo otec i matka.  “ Prečo? “ pýtali sa zvedavo aj ďalší príbuzní, ktorí boli prítomní.  – “ Pretože ju mám rád. Cením si ju omnoho viac ako tých šestnásť kráv.“

    Trvalo niekoľko mesiacov, kým dal sľúbené výkupné dohromady.Ale potom priviedol otcovi nevesty sľúbených šestnásť kráv a odviedol si svoju milovanú domov. Nevesta sa zmenila na nepoznanie. Keď išla k studni s džbánom po vodu , každý sa za ňou obzeral, pretože kráčala ako kráľovná. Po niekoľkých mesiacoch manželstva nebolo krajšej ženy široko-ďaleko. Jej oči žiarili šťastím. Láska a ocenenie jej manžela ju doslova zmenili.

 I za nás Boh zaplatil vysokú cenu – tú najväčšiu aká bola kedy za niekoho zaplatená. Dal za mňa a za teba to najcennejšie , čo mohol – svoj život. Čím viac premýšľame o jeho láske, tým silnejšie nás to mení k dobrému. “ Preto, že si tak drahý v mojich očiach, si aj učinený slávny a ja ťa milujem…“ / Izaiáš 43,4/

Grécky filozof, Sokrates,  bol preslávený svojou múdrosťou a zhovievavosťou. Jeho žena Xantipa mu veľmi sťažovala život a preto mal aj veľa dôvodov správať sa k nej zle. No i tak nedopustil, aby niekto o nej zle hovoril.

Jedného dňa pribehol k Sokratovi jeho dobrý známy a volal:  “ Sokrates, počul si, čo sa zase hovorí o Xantipe?“

“ Nie, milý priateľu, nepočul som“, odpovedal mu Sokrates.

“ Tak ti to musím hneď povedať!“

“ Okamžik priateľu, je to niečo pekné?“

“ Pekné? Nie, pekné to zrovna nie je, skôr naopak“, odpovedal trochu zarazene jeho známy.

“ Je to teda aspoň dobré?“ vyzvedal sa Sokrates ďalej.

“ Neviem, čo tým myslíš! “ nechápavo pozerá na neho ten muž.

“ To je jednoduché. Dobré je to, z čoho si môžeš vziať príklad. Myslíš, že to, čo mi chceš povedať, je dobré?“

“ Nie !“  riekol onen muž chabo.  “ Nie je to nič dobré ani užitočné, čo ti chcem o Xantipe povedať.“

„Tak teda“ hovorí Sokrates, “ je to aspoň pravda?“

“ Pravda? To neviem. Rozprával mi to obchodník Mynades, ten to počul od Herikla a ten zase od …“

“ Dosť, dosť !“ riekol Sokrates a zdvihol odmietavo ruku. “ Keď tvoja správa nie je ani pekná, ani dobrá, ba ani pravdivá, potom ju radšej nechcem ani počuť, milý priateľu!“

„Ostatne bratia, všetko čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobrosrdečné, ak je nejaká ctnosť a jestli nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ Filip.4,8 “ Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo v Kristu Ježišovi.“ Filip.2,5 “ Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom, budem strážiť svoje ústa, aby mali uzdu…“ Žalm 39,2-3  „Hospodine, kto bude pohostíniť v tvojom stáne? Kto bude bývať na vrchu tvojej svätosti?  Ten, kto chodí bezúhonne , činí spravodlivosť a hovorí pravdu svojím srdcom. Kto neohovára svojím jazykom, neučiní svojmu priateľovi zlého a na svojho blížneho nepovznesie potupu…“ Žalm 15,1-3  “  Tak i jazyk je síce malou časťou tela, ale dokáže veľké veci. Pozrite: Aký malý oheň, a aký veľký les zapáli. Aj jazyk je oheň, svet neprávostí…“ Jakub 3,1-12