Dt 8,18 – „Pamätaj na Hospodina, svojho Boha, lebo On ti dáva silu získavať bohatstvo, aby utvrdil svoju zmluvu, ktorú s prísahou zasľúbil tvojim otcom, ako je to dnes.“

 Čo je to vďačnosť? Podľa Biblického slovníka vďačný človek je taký, ktorý sa cíti byť zaviazaný druhému človeku alebo Pánu Bohu.

Prejavuje sa dnes ešte vďačnosť medzi ľuďmi resp. vďačnosť Pánu Bohu?

 V SZ v Mojžišových knihách je jedna časť nazvaná ako „Výzva k vďačnosti“ je to v Deuteronomium 8. kap. V celej kapitole však nie je ani raz uvedené slovo vďačnosť resp. ďakovať. Ani v konkordancii nie je uvedené slovo „vďačnosť“ – Biblia tento výraz nepozná.

V spomínanej kapitole sú však uvedené prejavy ľudí, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie vďačnosti: dobrorečenie Hospodinovi, nezabúdanie resp. pamätanie na Hospodina.

V SZ nájdeme viacero situácií, kedy ľudia vyjadrujú svojim postojom (činnosťou) vďačnosť Hospodinovi:

– Noach po vystúpení z korábu postaví oltár a obetuje mu,

– Abrahám, keď k nemu prehovoril Boh, postavil oltár a obetoval mu,

– Jákob po stretnutí s Ezavom stavia oltár,

– Anna chváli Hospodina za to, že jej doprial syna Samuela,

– Dávid spieva Hospodinovi pieseň, keď ho vyslobodil z moci nepriateľov.

Aj v NZ nájdeme nejeden podobný príklad:

– pomazanie Ježiša Máriou Magdalénou v Betánii,

– jeden z uzdravených malomocných sa vrátil a ďakoval Ježišovi.

Keď pozeráme do minulosti Izraelského národa nachádzame tu veľa požehnania, za čo mohli Izraeliti Bohu ďakovať – byť vďační, ale nie vždy tak robili.

O tom hovorí zmienená 8. kap. 5 kn. Mojžišovej – je to výzva  k Izraelu, aby nezabúdal na Hospodina, aby mu dobrorečil.

Táto výzva je aktuálna aj pre nás. Určite si spomenieme na nejednu situáciu, dar, ktorý neprišiel automaticky, nebol samozrejmý, ale bol (je) potvrdením požehnania zhora. Keď budeme hľadať, určite budeme prekvapení, čo všetko pre nás Boh urobil, nájdeme dosť toho, za čo môžeme ďakovať – za život, za zdravie, za materiálne potreby, za priateľov, za bratov a sestry, i za nenaplnené priania či prosby.

Prečo Boh chce, aby sme boli vďační?

Opakom vďačnosti je nevďak. Nevďak je neochota oceniť dar alebo skutok druhého. To, čo dostávam od druhého pokladám za samozrejmosť, resp. som k tomu úplne ľahostajný.

Pán Boh vie, že to nie je pre nás dobré a rieši tento náš problém. Používa na to rôzne metódy (dohováraním, skúšaním, poznávaním seba).

Boh nás neskutočne miluje, nepotrebuje našu vďaku, ale my ju potrebujeme. Vďačnosť mení srdce človeka. Ďakovanie dáva človeku schopnosť vidieť, veriť, radovať sa a skutočne milovať. Vďačný človek nepokladá žiadnu maličkosť za samozrejmosť, cíti sa zaviazaný. Skutočné, plné ďakovanie prináša ovocie – je to radosť z darov od Boha a keďže nám Pán Boh neustále dáva dobré dary, vďačnosť neprestáva a postupne vzniká vďačnosť ako postoj – vďačnosť ako štýl života, t.j. vďačnosť Pánovi, ale aj ľudom, ktorých Pán posiela.

Začíname sa na svet dívať Božími očami pravdy,  začíname rozumieť, že všetko je dar. Máme túžbu hľadať dary Boha a ďakovať mu za ne. Uvedomíme si, že máme hojnosť; aj keď by sa mohlo zdať, že nie, zistíme, že máme dokonca aj na rozdávanie.

Týmto chcem upriamiť našu pozornosť na to, čo sa udialo v živote každého z nás, možno ani nie tak dávno, kedy mnohí z nás prežívali rôzne skúšky, problémy a snáď aj nepochopenie. Spomeňme si, ako vtedy Pán Boh zasiahol, priznal sa, vypočul zúfalý výkrik o pomoc a aká bola naša odpoveď.

Boh svojim konaním, zasľúbeniami potvrdzuje, že jeho záujem o svoje deti tu na zemi sa nemení ani s príchodom nového roku. Pán Boh chce, aby sme na to nezabúdali ani v neistých časoch, ktoré majú prísť na tento svet a zamerali sme svoj pohľad na neho, na jeho dary, dobrodenie, jeho ochranu a ďakujme mu za to.

V spomínaných niekoľkých príkladoch sa dozvedáme o rôznych spôsoboch ako poďakovať – vyjadriť vďačnosť: Abrahám staval oltáre, Dávid spieval, skladal žalmy. Oltáre sa dnes už nestavajú, spievať ako Dávid to každý nevie, ale jedným z najjednoduchších spôsobov ako poďakovať Bohu je dobrorečiť Pánu Bohu, inými slovami, povedať o tomto Božom priznaní v kruhu svojich blízkych či priteľov.

Ak si zvykneme často a pravidelne vyjadrovať Bohu svoje poďakovanie (vďačnosť), v našom srdci zavládne radosť a pokoj, ktorý nám nikto nevezme a tí, ktorí sú okolo nás si všimnú, že to s Pánom myslíme vážne.

Keď si budeme všímať viac aj drobné požehnania a dary, negatívne skutočnosti budú pre nás menej dôležité a nebudú pre nás postrachom, či obavou.

Pevne verím že aj v r. 2013 budeme poznávať Pána ako dobrého láskavého Otca, ako obetujúceho sa Syna prihovárajúceho sa za nás v nebeskej svätyni  a ako vždy prítomného Radcu a Utešiteľa.

Nu 27,12-14 – „Hospodin riekol Mojžišovi: Vystúp na toto pohorie Abárím a pozri sa na krajinu, ktorú som dal Izraelcom. Keď si ju obzrieš, pripoja aj teba k tvojmu ľudu, ako pripojili tvojho brata Árona, pretože vtedy, keď sa zbor hádal, vzopreli ste sa môjmu rozkazu na Cínskej púšti vzdať mi posvätnú úctu pri vodách pred jeho zrakom. To sú vody Meríbá v Kádeši na Cínskej púšti.“

 Čítali ste si podrobnejšie knihu Leviticus? Väčšine z nás sa bude pravdepodobne zdať ako najmenej zaujímavá kniha Biblie, televízny seriál by z nej asi nebol, však?

O čom je kniha Leviticus? Kniha dostala názov podľa levítov, kňazov a jej veľká časť sa týka bohoslužby, hovorí o obetnom systéme. S tým boli spojené krvavé obete a zložité očistné rituály, pričom všetky tieto obrady poukazovali na Mesiáša, ktorý mal prísť – bolo to vlastne evanjelium v obrazoch.

Kľúčovým slovom resp. najčastejšie používaným pojmom v tejto knihe je slovo svätý, svätosť, svätyňa. S tým súvisí aj známy výrok: „buďte svätí, lebo ja som svätý“. V knihe nájdeme 5 veršov s týmto výrokom:

Lev 11,44-45 – „Lebo ja som Hospodin, váš Boh; posväťte sa a buďte svätí, lebo ja som svätý,… Lebo ja som Hospodin, ktorý som vás vyviedol z Egypta, aby som bol vaším Bohom; buďte teda svätí, lebo ja som svätý.“

Lev 19,2 – „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý.“

Lev 20,26 – „Buďte svätí, lebo ja, Hospodin, som svätý. Ja som vás oddelil od všetkých národov, aby ste patrili mne.“

Lev 22,32 – „Nepoškvrníte mena mojej svätosti, ale budem posvätený medzi synmi Izraelovými. Ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem,…“ (Roh.)

Čo to znamená byť svätý; čo znamená, že Hospodin je svätý?

1. Svätosť, svätý Boh v SZ

Výrazy svätosť, svätý majú v hebrejčine dva základné významy – láskavý, milosrdný a odrezať, oddeliť, odlúčiť.

Príklady na Božiu svätosť tak ako sú uvedené v Biblii vychádzajúce z pôvodného významu slova:

1.1 – nedotknuteľnosť, nepriblížiteľnosť pre človeka

– archa zmluvy (1S 6,19-21 – pobitých 70 mužov, ktorí pozerali do archy  po jej návrate od Filištíncov),

– hora Sinaj – neprístupná pre ľud aj pre kňazov (Ex 19,12.21-24 – hranica okolo vrchu Sinaj),

1.2 – vznešenosť a vyvýšenosť – človek je pred Hospodinom prach a popol – takto sa Abrahám predstavil Hospodinovi, keď prosí za Sodomu Gn 18,27),

1.3 – horlivosť – žiarlivosť (Joz 24,19; Ex 20,5) – je spájaná s výrazom oheň stravujúci (Dt 4,24) – symbolom je oheň (Ex 3,2 – Mojžiš pri horiacom kry), ohnivý stĺp (Ex 13,21),

1.4 – dokonalosť – vševedúcnosť, všadeprítomnosť, úplná sebestačnosť – Boha nie je možné s nikým a ničím porovnávať – človek cíti pri stretnutí s Bohom svoju hriešnosť, nehodnosť – Peter pri zázračnom lovení rýb

1.5 – so svätosťou priamo súvisí ešte jedna charakterová vlastnosť, je to našimi ľudskými schopnosťami nemerateľná a nepochopiteľná Božia láska

(Ž 145,17 – „Spravodlivý je Hospodin vo všetkých svojich cestách a milostivý vo všetkých svojich skutkoch.“).

Toto je stručná charakteristika Božej svätosti, ale nie úplná.

2. Ako sa stať svätým, môže aj nás Boh povolať?

Všetci si priznávame, že pre nás ľudí je Božia svätosť veľmi vysoká latka. Ako teda brať spomínané výroky z kn. Leviticus?

Lev 19,2 – „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý“

O svätosti sa dnes často diskutuje (nielen v sekulárnom svete), ale v prevaž-nej miere z ľudského hľadiska. Ľudia si predstavujú, že svätosť je niečo, čo sa dá ohodnotiť známkou a vedome alebo nevedome prisudzujú ľuďom okolo seba rôzny stupeň dosiahnutia tejto vlastnosti – svätosti.

V biblickom zmysle „svätý“ nie je človek, ktorý dosiahol určitú úroveň dobroty (ako si to väčšina ľudí myslí), ale ten, ktorý bol Bohom oddelený pre prácu na Božom diele, alebo inak povedané svätí sú tí, ktorých Boh povolal do svojho diela. V takomto chápaní sa so svätými stretávame aj v Biblii. Boží ľud ako v Starej zmluve (Dan 7,21.25), tak aj v Novej zmluve je nazvaný: svätý, svätí. Pavlove listy často začínajú práve týmto oslovením.

Jeden z úvodných biblických textov hovorí, že ten, kto posväcuje, teda „robí svätým“ je sám Pán Boh (Lev 22,32). Sami sa nemôžeme stať svätými. Boh ktorý nás ospravedlňuje, nás zároveň aj posväcuje. Posvätenie nezávisí na našom výkone byť dobrým, lepším či ešte lepším. Pán Boh je aktívny od prvej až do poslednej chvíle nášho života, pretože nás má rád – chce nás zachrániť. Prečo to Pán Boh robí?  

Lev 20,26 – „Buďte svätí, lebo ja, Hospodin, som svätý. Ja som vás oddelil od všetkých národov, aby ste patrili mne.“

Pán Boh  má o nás veľmi veľký záujem, chce nás mať stále pri sebe, on si nás vybral a oddelil pre seba; preto aj navrhol postup, ako sa s ním môže jeho ľud stretávať.

3. Stretnutie svätého Boha s hriešnym človekom

Jednou z vlastnosti svätého Boha je neprístupnosť – nedotknuteľnosť pre človeka. V SZ je niekoľko príkladov na stretnutie človeka s Bohom (Abrahám, Jákob), dokonca aj návod ako pristupovať k svätému Bohu.

Tak ako Pán Ježiš používal vo svojich kázaniach podobenstvá, aby obyčajní ľudia lepšie pochopili nebeské veci, aj v SZ je veľa obrazov a ilustrácií na pochopenie svätého Boha, a prístupu k nemu – je to učebnica plánu záchrany pre hriešnika.

Miestom stretávania hriešnika so svätým Bohom bol stánok stretávania – svätyňa. Na jednej strane bol tento Hospodinov stánok postavený tak, aby zdôrazňoval to, že Boh je vždy prítomný vo svojom ľude – prebýva so svojim ľuďom, ako to Hospodin skrze Mojžiša viackrát vyhlásil.

Na druhej strane táto svätyňa hovorila o tom, že Boh je od svojho ľudu oddelený vzhľadom ku svojej svätosti a ich hriechu, a preto je možné sa k nemu priblížiť len spôsobom, ktorý On určil.

Boh ukázal, že hriešny človek jednoducho nemohol vojsť do prítomnosti svätého Boha, ako a kedy sa mu zachcelo, (rozumelo sa totiž, že Boh prebýva vo vnútri svätyne, vo svätyni svätých). Na rozdiel od pohanských chrámov, kde človek mohol vstúpiť do ktoréhokoľvek chrámu a modliť sa pred sochou pohanského boha alebo bohyne.

Do svätyne svätých mohol vstúpiť len jeden človek – veľkňaz Izraela, a aj ten len raz za rok a to až potom, keď najprv obetoval za svoj hriech a za hriech Izraela na nádvorí stánku.

Kým kňaz vstúpil do svätyne svätých, musel prejsť cez tri opony, z ktorých každá naznačovala oddelenie medzi Bohom a ľudom. Prvá bola opona medzi vonkajším táborom a nádvorím, potom to bola opona oddeľujúca svätyňu od nádvoria a nakoniec opona oddeľujúca svätyňu od svätyne svätých. Opony zdôrazňovali, že Boh, aj keď sa rozhodol prebývať so svojim ľudom, bol od neho oddelený a to vzhľadom k svojej svätosti a kvôli ich hriechu.

Ceremoniálny zákon (obetný systém) ukazoval na spôsob, ako túto oddelenosť od Boha prekonať. Spôsob, ako k tomu v starozákonnej dobe dochádzalo, bol symbolický. Uskutočňovalo sa to obetovaním zvierat, pri ktorom hriech človeka bol symbolicky prenesený na nevinnú obeť (zviera), ktorá potom zomrela namiesto obetujúceho. Takto to fungovalo celú SZ dobu, ale smrť zvierat hriech v skutočnosti neodstránila.

Skutočné a jediné zmierenie poskytol jedine Ježiš Kristus, teda jeho obeť, keď ako dokonalý Boží baránok zomrel namiesto všetkých hriešnikov.

Vo chvíli, keď niesol náš hriech, bol v dôsledku Božieho trestu oddelený od prítomnosti nebeského Otca, bol odsúdený namiesto nás. Boh sám roztrhol chrámovú oponu (oponu pred svätyňou svätých) od hora až dole a tým dal najavo, že cesta do prítomnosti svätého Boha do svätyne svätých, je otvorená – je otvorená pre všetkých, ktorí k nemu prichádzajú s vierou v Ježiša Krista, (Žid. 4,16 – „pristúpte k trónu milosti…“; Žid 10,19 – „bratia máme smelú dôveru vojsť skrze Ježišovu krv do svätyne…“)

Tí, ktorí takto (vierou) k nemu prichádzajú, Boh prijíma a sú pre Boha oddelení, svätí, skrze Ježiša Krista.

4. Čo to znamená byť svätý v dnešnej dobe?

Človek od svojej prirodzenosti nemá hriech v nenávisti (vo svojej prirodzenosti hriech ani za hriech nepovažuje), skôr opak je pravdou.

Človek obyčajne hriech miluje a nerád ho opúšťa. (Rim 3,10-12 – „Nieto spravodlivého ani jedného, …nikoho, kto by hľadal Boha  nieto, kto by činil dobré…“

Pre tých, ktorí vierou v Ježiša Krista prichádzajú do Božej prítomnosti a poznávajú Svätého Boha, to znamená, že sa učia nenávidieť hriech, aj keď je niekedy veľmi príjemný a lákavý. Poznávaním Svätého Boha sa učia milovať pravdu, usilujú sa žiť podľa Božích prikázaní pri každej príležitosti, učia sa  poslušne nasledovať Boha, chodiť s ním…

Pán Boh skrze svojho služobníka ap. Peter nás vyzýva podobne ako pisateľ kn. Leviticus Pt. 1,15-16 – „…ale ako svätý je Ten, ktorý vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: Buďte svätí, lebo aj ja som svätý.“

Práve v dnešnej dobe, keď sa stále viac rozmáha bezbožnosť, násilie, strach, nemilosrdnosť, zosmiešňovanie všetkého, čo je dobré a čisté, je dôležité akceptovať Božiu výzvu „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý“.

Možno vás napadne, že k dokonalosti a bezchybnosti máme ešte veľmi ďaleko, ale Pánu Bohu nejde o náš výkon, o to aby sme boli lepší, ako tí druhí, alebo aby sme splnili nejaké naše ľudské kritériá. Mojžiš v Lev 22,32 píše „Nepoškvrníte mena mojej svätosti, ale budem posvätený medzi synmi Izraelovými. Ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem,…“  Je to sám Pán Boh, ktorý nás posväcuje, robí svätými, a to čo od nás chce, aby sme mu to dovolili, inými slovami povedané  odovzdať svoj život Ježišovi.

Pre Pána Boha svätosť (dokonalosť) znamená:

– preukazovať ničím nepodmienenú lásku tomu, kto si ju vôbec nezaslúži,

– rešpektovať a tolerovať ľudí, ktorí sú iný ako ja,

– jednať s druhými ľuďmi tak, ako Boh jedná so mnou, pričom nám na to dáva silu i múdrosť.

V opačnom prípade to znamená ísť cestou života bez Boha a to je v dnešnej dobe plnej neistôt naozaj ťažké a deprimujúce.

Záver:

Žiť svätý život znamená chodiť každý deň s Pánom, spoznávať svojho Spasiteľa a dôverovať Mu, že v deň svojho návratu ho uvidíme tvárou v tvár. Všetko, čo k tomu potrebujeme, nájdeme u veľkého učiteľa spravodlivosti – Ježiša Krista.

Nemodliť sa je hriech

1. Sam. 12,23 – „Ale aj odo mňa nech je to preč, aby som zhrešil proti
Hospodinovi tým, že by som prestal modliť sa za vás, ale vás budem
vyučovať dobrej ceste a priamej.“

1. Čo je hriech?
Obvykle pod pojmom hriech rozumieme:
– prestúpenie Božieho zákona, porušenie Božej normy,
– zídenie zo správnej cesty, určenej Božím zákonom alebo priamo Bohom,
– vzbura voči Bohu, odmietnutie, nevernosť Bohu,
– všetko, čo nedosahuje Božiu dokonalosť.

Môže byť hriechom aj to, čo neurobím?
Príklad: Pani učiteľka, môžem byť potrestaný za niečo čo som neurobil? –
Nie, nemôžeš. – Tak, pani učiteľka, ja som si neurobil domácu úlohu!
Hriechom môže byť aj zanedbanie povinnosti v škole i na pracovisku.
(neposkytnúť prvú pomoc zranenému)
Môže byť hriechom aj to, čo nepoviem?
Áno, ak poznám pravdu, ale nepoviem ju v správny čas na správnom mieste.… (celú kázeň čítaj nižšie v PDF súbore)

2013.01-Nemodliť sa je hriech-1.Sam 12,23

Príbeh o vzkriesení Jairovej dcéry je opísaný v troch  evanjeliách.

Mt. 9,18 – „Keď im toto hovoril, ajhľa, prišiel predstavený synagógy, poklonil sa Mu a povedal: Práve mi dcéra dokonala, ale poď, polož ruku na ňu a ožije“; Mk. 5,22 – „Tu prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairos, a keď Ho uzrel, padol Mu k nohám“; Lk. 8,41-56. – „A hľa, prišiel muž menom Jairos, a ten bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil Ho, aby prišiel do jeho domu.“

Stručný obsah príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry:

Jairos, predstavený synagógy, príde s prosbou za Ježišom, aby pomohol jeho umierajúcej dcérke. Ježiš neváha a hneď ide spolu s učeníkmi do Jairovho domu. Na ceste stretávajú chorú ženu, ktorá sa dotkne jeho rúcha, vo viere, že bude uzdravená. Pri tejto krátkej zastávke stretnú poslov z Jairovho domu, ktorí prinášajú správu, že jeho dcéra zomrela. Vtedy ho Ježiš povzbudí, aby len veril, že jeho dcéra bude zachránená. Zakrátko prichádzajú spoločne do jeho domu, kde počuť už pohrebný nárek a hluk. Ježiš všetkých vyženie von, vstúpi dnu s troma učeníkmi a rodičmi dievčaťa a vzkriesi ju k životu.

1. Kto je to Jairos?

– Jairus je predstavený synagógy v Kafarnau (Jairos znamená „Prinášajúci svetlo“)

– predstavený synagógy má na starosti správne záležitosti, údržbu budovy, školské vyučovanie počas týždňa a vedenie bohoslužby, čiže môžeme ho nazvať jedným z popredných mužov v meste,

– pre tohto váženého muža – predstaveného synagógy, ktorý mal v meste určitú autoritu, bolo nezvyčajné, aby padol k nohám „potulného“ učiteľa a prosil ho o niečo,

– je tu ešte jeden argument, prečo mohol mať Jairos problém ísť za Ježišom:

Spomínaný príbeh nasleduje po povolaní Matúša. (Mt. 9,11-12.)

Zakrátko potom, čo Ježiš povolal colníka Matúša, prichádza k nemu na návštevu, kde spolu s ďalšími colníkmi (hriešnikmi) stoluje. Do tohto vôbec nie neutrálneho prostredia prichádza Jairos – jeden z popredných mužov mesta, ktorý mal určite aj úzke vzťahy s farizejmi…

E.G. Whitová v Túžbe vekov (236) o ňom píše ako o hrdom rabínovi.

Príklad:  Keby sme sa dostali do situácie, že by nám umieralo dieťa, určite by sme urobili čokoľvek pre jeho záchranu. Takže postoj Jaira  nevyznieva až tak neprirodzene. Z pohľadu predstaveného synagógy to môžeme nazvať ako posledný pokus vyriešiť neriešiteľnú situáciu alebo tiež ako skutok viery (asi z každého niečo).

2. Jairova viera v Pána Ježiša

– Jairus kvôli svojej jedinej dcérke, ktorá umiera, ako keby „odložil“ svoju hrdosť, námietky, možno tradíciu a prichádza za Ježišom, klania sa mu – padá mu k nohám  a prosí ho o pomoc.

– Jairov postoj nie je len zúfalým pokusom toho, kto nevidí už žiadne východisko, ale vidíme tu aj vieru v Ježiša ako všemocného lekára.

Mohol Jairus vedieť, že Ježiš môže uzdraviť jeho dcéru?

– Jairus je predstavený synagógy v Kafarnaum a ako taký si určite všimol, že Ježiš často chodil do synagógy, kde neraz čítal text Písma, či kázal naň. Pravdepodobne tam aj niekoho uzdravil.

– Jairos si určite všimol, že za Ježišom chodilo množstvo ľudí, ktorých trápili rôzne choroby, a ktorých Pán Ježiš uzdravoval. Možno sa Jairos  zúčastnil aj nejakého kázania Pána Ježiša.

– Tento stav trval dlhšie, veď náš príbeh je z asi 2. roku Ježišovho pôsobenia a tak sa už o Ježišovi mohol dozvedieť aj z iných zdrojov, i keď to bolo pravdepodobne ovplyvnené učením farizejov.

– Nastáva situácia, keď mu ťažko ochorie dcéra a on sa musí rozhodnúť, čo je dôležitejšie či tradícia, ktorú prezentujú farizeji a zákonníci, ale ktorá nezachraňuje,  alebo slová „potulného učiteľa“, ktorého skutky hovoria, že prišiel od Boha.

Aj dnes mnohí ľudia zápasia medzi tradíciou a čestnosťou. Podobne ako Jairos, aj každý z nás si musíme vybojovať tento vnútorný zápas a rozhodnúť sa čomu dáme prednosť.

Keď Jairos vybojuje tento vnútorný boj, predsudky či tradíciu dáva bokom a ide za Ježišom. Jeho postoj (padne Ježišovi k nohám) hovorí jasne, že so svojou odovzdanosťou Ježišovi to myslí vážne, nehrá žiadne divadlo.

Jeho postoj kontrastuje napr. s postojom Nikodéma, ktorý cca 3 roky rozmýšľal o tom, či sa priznať k Ježišovi.

Ježiš oceňuje dôveru tohto muža a ide s ním aj s učeníkmi ihneď k jeho domu. Tu však nastáva neplánované zdržanie.

3. Skúška Jairovej viery

Jairova viera v Ježiša ako záchrancu jeho dcéry je preverená skúškou:

– nastáva neplánované zdržanie – v zástupe sa objaví chorá žena, ktorá chce byť uzdravená, ale bojí sa verejne vystúpiť a tak sa „tajne“ dotkne Ježišovho rúcha.

– Ježiš, ktorý je na ceste k Jairovmu domu sa zastaví a všimne si tento jej skutok viery a ocení ho,  a kým ešte hovorí s uzdravenou ženou,  prichádzajú poslovia od predstaveného synagógy, aby mu oznámili, neradostnú správu: „Tvoja dcéra umrela, je zbytočné obťažovať Majstra“ –  posolstvo znie dosť cynicky, ale práve vtedy sa prejaví Ježišov skutočný záujem o Jaira a povzbudzuje ho slovami „Neboj sa, len ver a bude zachránená“.  Pán Ježiš ho uisťuje, že smrť pre neho nie je problémom.

V dobe Pána Ježiša bolo dobrým zvykom, že keď niekto zomrel, že ho hlasno oplakávali a nariekali nad ním. V opačnom prípade sa to pokladalo za hanbu a prejav neúcty. Túto aktivitu vykonávali hlavne ženy a niekedy ju mali aj platenú (tzv. plačky).

– Keď Ježiš aj s učeníkmi prichádzajú do jeho domu je tam kvílenie a pohrebné nariekanie. Ježiš povie zhromaždeným v dome „Dievča neumrelo, ale spí“; ale odpoveďou mu je výsmech a odmietnutie od prítomných.

– Ježiš svojimi slovami spochybnil účel prítomnosti nariekajúcich.

Určite mali pravdu v tom, že Jairova dcéra zomrela, ale v mene tejto svojej pravdy odmietajú väčšiu pravdu – totižto, že je tu niekto, kto má moc aj nad smrťou. Ježiš inými slovami hovorí – ďalšia prítomnosť plačúcich a bedákajúcich už nie je aktuálna.

Aplikácia:

– v dnešnej dobe sa väčšina ľudí vysmieva Bohu a jeho požiadavkám, pretože sa im zdajú smiešne a neaktuálne,

– aj my sa môžeme stať predmetom posmechu a znevažovania pre našu živú vieru v Ježiša Krista a nádej na večný život,

– niekedy to ani my sami nevieme pochopiť, ako to, že ľudia okolo nás nevidia také jednoduché a jasné veci,

Apoštol Pavol hovorí, že pre neveriacich sú duchovné veci bláznovstvom – nevidia skutočnosť z Božej perspektívy.

Záver:

Keď sa najbližšie budete cítiť ako Jairos, keď sa dostanete do neriešiteľnej situácie, keď vám tradícia bude hovoriť niečo iné ako Božie Slovo, nevzdávajte sa, pamätajte, že na problém sa treba dívať Ježišovým pohľadom, On je zdrojom každej nádeje, a tak ako pred 2000 rokmi aj dnes platia pre každého z nás jeho slová povzbudenia  Neboj sa, len ver a budeš zachránený.