Raz v piatok popoludní, bolo to v apríli, som sa vracal domov a prechádzal som okolo Woolworthu. Rozhodol som sa zastaviť, keďže som potreboval ešte dokúpil nejaké veci. Keď som sa vrátil k autu, napadlo mi, že som si mohol ešte niečo zariadiť v papierníctve. Ortuť na teplomeri v popoludňajšej páľave rýchlo stúpala… Na chvíľu som zastavil auto a stiahol okno, aby som sa trochu osviežil. O niekoľko minút prišiel yelený mercedes a zaparkoval o dve miesta ďalej odo mňa. V zrkadle som zazrel dvoch ľudí v strednom veku, zrejme manželov. Pani sedela za volantom.

„Mary, musíš ešte raz zapnúť zapaľovanie, aby som mohol zatvoriť okno,“ povedal ten muž. „Ty si ale hlúpy! Už som ti stokrát povedala, že ho môžeš zatvoriť, aj keď motor už nebeží… Kedy si to konečne zapamätáš?“

Muž otvoril ústa, z ktorých sa rinul prúd sprostých slov a nadávok. Bol stále agresívnejší a vyhrážal sa jej, že ju zmláti, ak si hneď nezavrie hubu… „Aký sprostý muž,“ pomyslel som si.

Hneď som sa začal modliť: „Ježišu, prosím ťa, odpusť mu a mocnou silou tvojho Svätého Ducha odožeň tie démonské sily, ktoré napĺňajú jeho vnútro. Požehnaj jeho život pokojom, ktorý dáva tvoja láska.“

V nasledujúcom okamihu nastalo ticho. Asi dvadsať sekúnd nepovedal ani slovo. Potom polohlasne riekol: „Mary, je mi ľúto, že som bol na teba taký hrubý.Cítim sa vinný, že som sa s tebou rozprával takým spôsobom. Skutočne neviem, prečo som bol taký zlý. Často ma schytí hnev aj voči tým ľuďom, ktorých mám naozaj rád. Prosím, odpusť mi to. Sľubujem ti, že sa budem snažiť, abz sa moje návaly zlosti neopakovali.“

Potom som počul, ako aj žena priznáva, že nesie na tom časť viny, lebo používa slová, ktoré druhého vyprovokujú. Pani dala manželovi niekoľko bozkov na zmierenie, zatvorili okno na aute a išli nakupovať.

Potom ona sledovala hodiny na parkovisku, kým jej muž hľadal drobné na zaplatenie parkovného. Nemohol ich rýchlo nájsť, preto povedal manželke: „Miláčik, bola by si taká dobrá a pozrela sa do peňaženky, či nemáš desať centov drobných?“

„Ako by som to neurobila, keď si ma tak pekne oslovil? Vieš, že si mi tak pekne nepovedal odvtedy, čo boli deti ešte malé?“ Muž hodil peniaze do automatu, vzal ženu za ruku a ako novomanželia sa vydali nakupovať.

Keď som si sadol do auta, bol som prekvapený tou radikálnou zmenou, ktorá sa udiala v ich správaní. Táto skúsenosť v porovnaní s inými obsahovala novú dimenziu: ešte nikdy som sa nemodlil za odpustenie hriechov pre iných ľudí. Vlastne až pohoršenie nad ich správaním ma viedlo k takým modlitbám.

Keď ten muž začal nadávať svojej žene, pomyslel som si, že pravdepodobne ešte nikdy v živote neprosil o odpustenie hriechov. Uvedomil som si, že hriechy oddeľujú ľudí od Boha, preto som prosil v tomto zmysle, aby Pán vypočul moju prosbu hneď a poskytol zvláštnu pomoc tým, za ktorých som prosil. Mohol som vidieť, ako rýchlo sa zmenilo správanie toho páru, keď na nich zapôsobil Duch Svätý. Moja príhovorná modlitba sa vlastne stala nástrojom na otvorenie cesty.

Hlbšie som pochopil, ako Ježiš riešil tento problém počas svojej služby na zemi.

Ochrnutému, ktorý dúfal v telesné uzdravenie, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Najprv sňal z neho bremeno hriechu, aby mu potom dal aj zdravie, ktoré mu chýbalo. Podobne povedal aj žene v Šimonovom dome: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!

„To je podstatné,“ povedal som si. Moja prvá úloha týkajúca sa modlitieb za neveriacich je prosiť Ježiša, aby vzal bremená ich hriechov na seba. Veď on je ten skutočný „odborník“ na záchranu aj „beznádejných“ prípadov.

Ďakoval som mu za to cestou domov a prosil, ak to bude Božia vôľa o ďalšiu skúsenosť, v ktorej by bolo zjavné, ako mocne môže požehnať Svätý Duch, keď je odstránené bremeno hriechu.

 

Zdroj: Neuveriteľné vypočutie modlitieb, Ako Boh zasahuje, keď sa jeden muž modlí – Roger J. Morneau