Ako nadvihnúť loď

„Lebo v ňom sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol. 2,3)

“ Boh videl, že všetko čo utvoril , bolo veľmi dobré. Bol večer a bolo ráno, šiesty deň.“ (1. Moj. 1, 31)

V našej histórii, ktorú ovplyvnili námorné objavy spojené s privlastovaním si prírodného bohatstva, zohrala veľkú úlohu lodná doprava. Keďže však voda a hurikány dokážu byť tiež nespútané, život ohrozujúce živly, na dne oceánov, mori a riek ležia zhruba tri milióny vrakov. Niektoré z nich dodnes ukrývajú predstaviteľné bohatsvo.

Na prelome stredoveku a novoveku koráby všetkých vtedajších euróskych veľmocí mierili plné zlatých pokladov do Nového sveta. Necelá polovica z  nich sa však do svojej krajiny už nevrátila – niektoré boli prepadnuté pirátmi, iné sa pri hurikáne rozbili o skaly. Mnohé z nich voda stiahla pod hladinu.

Tieto lode doteraz lákajú lovcov pokladov. Ale ani s modernou technikou nie je jednoduché sa k nim dostať. Vraky lodí často nachádzame aj na dne riek, kde môžu brániť prirodzenému toku a vytvárať nebezpečné prekážky. Dôvodom na ich odstránenie býva aj stavebná činnosť. A práve do takejto situácie sa dostali stavbári istej zahraničnej spoločnosti.

Predstavte si, že na dne rieky leží potopená loď, naplnená štrkom a kamením a vašou úlohou je odstrániť ju. Aký postup by ste zvolili, aby ste ju dostali na hladinu? S dnešnými technickými možnosťami sa zdá táto úloha ľahká. No napriek tomu bolo jej riešenie nečakané.

Skupina inžinierov mala postaviť nový most cez rieku neďaleko jej ústia do mora. Nemilo ich prekvapilo, keď zistili, že práve na mieste, kde má stáť hlavný pilier mosta, leží na dne stará rybárska bárka. Kedysi ju naplnili štrkom a kamením a nechali klesnúť na dno. Technici vyskúšali všetky dostupné metódy a prostriedky, dali priviezť najvýkonnejšie žeriavy, aby starú bárku z dna odstránili. Bez úspechu.

Nakoniec prišiel jeden z najmladších členov tímus neobvyklým nápadom. Navrhol, aby pritiahli dve veľké prázdne nákladné lode a pri odlive, keď je hladina najnižšia, ich lanami čo najtesnejšie priviazali k potopenej bárke. Keď morský príliv zdvihne hladinu, možno zároveň zdvihne prázdne nákladné lode a s nimi aj potopenú bárku. Pretože vedúci projektu už nemali na výber, súhlasili, že vyskúšajú aj túto možnosť.

Pri odlive vykonali všetky prípravné práce a potom už len s napätím sledovali stúpanie hladiny. Prázdne nákladné lode sa čoraz hlbšie vnárali do vĺn, laná pripevnené k bárke boli napnuté na prasknutie. Ako príliv stúpal vyššie a vyššie, odrazu robotníci zbadali, že lode sa dali do pohybu. Akcia sa podarila. To, čo nezvládli ani najsilnešie žeriavy, dokázala voda pôsobením gravitačnej sily Mesiaca.

Niekedy sa nám môže zdať, že sme vyskúšali všetko a už neexistuje žiadna možnosť, ako náš problém vyriešiť. Ale Boh môže pomôcť každému z nás. Dokáže aj to, na čo ľudské sily nestačia. Chce nás pozdvihnúť z bahna zla, hriechu a bezcieľnosti pravým a konečným domovom. Veď Božia moc dokáže aj to, na čo sú všetky ľudské prostriedky nedostačujúce.

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová

Pohoršenie, ktoré viedlo k modlitbe

Raz v piatok popoludní, bolo to v apríli, som sa vracal domov a prechádzal som okolo Woolworthu. Rozhodol som sa zastaviť, keďže som potreboval ešte dokúpil nejaké veci. Keď som sa vrátil k autu, napadlo mi, že som si mohol ešte niečo zariadiť v papierníctve. Ortuť na teplomeri v popoludňajšej páľave rýchlo stúpala… Na chvíľu som zastavil auto a stiahol okno, aby som sa trochu osviežil. O niekoľko minút prišiel yelený mercedes a zaparkoval o dve miesta ďalej odo mňa. V zrkadle som zazrel dvoch ľudí v strednom veku, zrejme manželov. Pani sedela za volantom.

„Mary, musíš ešte raz zapnúť zapaľovanie, aby som mohol zatvoriť okno,“ povedal ten muž. „Ty si ale hlúpy! Už som ti stokrát povedala, že ho môžeš zatvoriť, aj keď motor už nebeží… Kedy si to konečne zapamätáš?“

Muž otvoril ústa, z ktorých sa rinul prúd sprostých slov a nadávok. Bol stále agresívnejší a vyhrážal sa jej, že ju zmláti, ak si hneď nezavrie hubu… „Aký sprostý muž,“ pomyslel som si.

Hneď som sa začal modliť: „Ježišu, prosím ťa, odpusť mu a mocnou silou tvojho Svätého Ducha odožeň tie démonské sily, ktoré napĺňajú jeho vnútro. Požehnaj jeho život pokojom, ktorý dáva tvoja láska.“

V nasledujúcom okamihu nastalo ticho. Asi dvadsať sekúnd nepovedal ani slovo. Potom polohlasne riekol: „Mary, je mi ľúto, že som bol na teba taký hrubý.Cítim sa vinný, že som sa s tebou rozprával takým spôsobom. Skutočne neviem, prečo som bol taký zlý. Často ma schytí hnev aj voči tým ľuďom, ktorých mám naozaj rád. Prosím, odpusť mi to. Sľubujem ti, že sa budem snažiť, abz sa moje návaly zlosti neopakovali.“

Potom som počul, ako aj žena priznáva, že nesie na tom časť viny, lebo používa slová, ktoré druhého vyprovokujú. Pani dala manželovi niekoľko bozkov na zmierenie, zatvorili okno na aute a išli nakupovať.

Potom ona sledovala hodiny na parkovisku, kým jej muž hľadal drobné na zaplatenie parkovného. Nemohol ich rýchlo nájsť, preto povedal manželke: „Miláčik, bola by si taká dobrá a pozrela sa do peňaženky, či nemáš desať centov drobných?“

„Ako by som to neurobila, keď si ma tak pekne oslovil? Vieš, že si mi tak pekne nepovedal odvtedy, čo boli deti ešte malé?“ Muž hodil peniaze do automatu, vzal ženu za ruku a ako novomanželia sa vydali nakupovať.

Keď som si sadol do auta, bol som prekvapený tou radikálnou zmenou, ktorá sa udiala v ich správaní. Táto skúsenosť v porovnaní s inými obsahovala novú dimenziu: ešte nikdy som sa nemodlil za odpustenie hriechov pre iných ľudí. Vlastne až pohoršenie nad ich správaním ma viedlo k takým modlitbám.

Keď ten muž začal nadávať svojej žene, pomyslel som si, že pravdepodobne ešte nikdy v živote neprosil o odpustenie hriechov. Uvedomil som si, že hriechy oddeľujú ľudí od Boha, preto som prosil v tomto zmysle, aby Pán vypočul moju prosbu hneď a poskytol zvláštnu pomoc tým, za ktorých som prosil. Mohol som vidieť, ako rýchlo sa zmenilo správanie toho páru, keď na nich zapôsobil Duch Svätý. Moja príhovorná modlitba sa vlastne stala nástrojom na otvorenie cesty.

Hlbšie som pochopil, ako Ježiš riešil tento problém počas svojej služby na zemi.

Ochrnutému, ktorý dúfal v telesné uzdravenie, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Najprv sňal z neho bremeno hriechu, aby mu potom dal aj zdravie, ktoré mu chýbalo. Podobne povedal aj žene v Šimonovom dome: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!

„To je podstatné,“ povedal som si. Moja prvá úloha týkajúca sa modlitieb za neveriacich je prosiť Ježiša, aby vzal bremená ich hriechov na seba. Veď on je ten skutočný „odborník“ na záchranu aj „beznádejných“ prípadov.

Ďakoval som mu za to cestou domov a prosil, ak to bude Božia vôľa o ďalšiu skúsenosť, v ktorej by bolo zjavné, ako mocne môže požehnať Svätý Duch, keď je odstránené bremeno hriechu.

 

Zdroj: Neuveriteľné vypočutie modlitieb, Ako Boh zasahuje, keď sa jeden muž modlí – Roger J. Morneau

Brat stopár

„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden

Náhoda?

„A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A hneď opustili svoje siete a išli za ním.“ (Mar. 1, 17-18)

Raz neskoro večer sedel istý profesor za svojím stolom a pripravoval sa na zajtrašiu prednášku. Prehrabával sa v papieroch a pošte, ktorú mu priniesla domáca. Všetko zbytočné vyhadzovať do koša… Jeho pozornosť upútal časopis, ktorý dokonca ani nebol adresovaný jemu, ale poštár ho omylom zamiešal medzi jeho poštu. Článok na titulku mal nadpis: Misia Kongo.

Profesor ho začal letmo čítať. Zrazu ho zaujali slová: „Potreba misie v Kongu je naozaj veľká. Nemáme nikoho, kto by pracoval v severnej provincii Gabonu v strede Konga. Mojou modlitbou pri písaní tohto článku je, aby Boh svojím Duchom zapôsobil na človeka, ktorého si vopred vyhliadol a povolal pracovať na tomto mieste. Bude to pre nás vzácna pomoc.“ Profesor zavrel časopis a do svojho denníka si napísal: „Moje hľadanie sa skončilo.“ Rozhodol sa, že pôjde do Konga.

Meno profesora bolo Albert Schweitzer. Ten krátky článok, ukrytý v časopise a adresovaný niekomu úplne inému, sa zhodou okolností dostal do Schweitzerovej schránky. Domáca ho s poštou položila na profesorov stôl. On si náhodou všimol nadpis, ktorý ho hneď upútal.

Dr. Albert Schweitzer sa stal jednou z významných osobností 20. storočia. Jeho dielo je v histórii ľudstva takmer neprekonateľné. Bola to náhoda? Nie. Bola to Božia prozreteľnosť.

„Ak medzi nami a Bohom je tisíc krokov, Boh urobí všetky okrem jedného. Ten posledný nechá na nás. Rozhodnúť sa musíme my sami.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16