„Ja, Hospodin som ťa povolal v spravodlivosti, uchopil som ťa za ruku, stvárnil som ťa a urobil som ťa zmluvou ľudu, svetlom pohanov.“ (Iz. 42,6)

Keď bol môj syn ešte malý, často sme spolu chodievali na polia a pasienky za dedinou. Spočiatku sa pevne držal môjho malíčka, ale čoskoro zistil, že keď sa potkne o kameň alebo stúpi do nejakej diery, jeho stisk nie je taký silný, aby sa udržal, a spadne. Pretože som rozmýšľal o mnohých iných veciach, nevenoval som tomu príliš pozornosť. Zastavil som sa a počkal, kým vstane, opráši sa a chytí sa opäť môjho malíčka. Tentoraz sa už držal o niečo silnejšie. Nemusím vám ani hovoriť, že sa to stávalo dosť často. Keď raz vstal a oprášil sa, pozrel sa na mňa a povedal: „Ocko?“ „Áno, synček, čo potrebuješ?“ odpovedal som. „Vieš, ocko, myslím si, že keby si ma ty chytil za ruku, nespadol by som,“ povedal. Potom sa potkol ešte mnoho, mnohokrát, ale nikdy nespadol a neudrel sa. Ak ideš v živote s Bohom, nesnaž sa držať ty jeho. Dovoľ, aby On držal teba. Môže sa stať, že sa potkneš, ale určite nikdy nespadneš.

„Nemôžeš urobiť nič, aby ťa Boh miloval viac! Nemôžeš urobiť nič, aby ťa miloval menej! Jeho láska je bezpodmienečná, nestranná, večná, nekonečná a dokonalá! Boh je láska!“ (Anonym)

Zdroj: Poďme sa čítať! Príbehy na každý deň č.15