“ … buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorástli v Krista…“ Efež.4,15
Otec sedel večer s celou svojou rodinou pri prestretom stole. Skôr, ako začali spolu jesť, vstali a otec v modlitbe ďakoval Bohu za voňavé jedlo, za ruky, ktoré ho s láskou pripravili a za Božiu milosť, ktorá je zdrojom všetkého života. Potom však otec počas jedla stále šomral – že chlieb nie je určite čerstvý, káva je nejaká horká a syr je príliš slaný. Jeho malá dcérka, ktorá všetko sledovala, sa ho spýtala: “ Ocko, myslíš si, že Pán Boh počul, ako si sa pred jedlom modlil?“ Otec bez zaváhania odpovedal: “ „Určite všetko počul.“ A malá pokračovala: “ A myslíš, že Pán Boh počul aj to, čo si povedal o chlebe, káve a syre?“ Otcovi trochu zneistel hlas, keď ticho povedal: “ Áno, dcérka, myslím, že to všetko počul. Prečo sa pýtaš?“ Divčatko ukončilo slovami: “ Tak, čo si myslíš, ocko, ktorým tvojím slovám Pán Boh uveril?“ Vtedy si otec náhle uvedomil, že jeho modlitba pred jedlom vlastne ani nebola modlitbou – len mechanickým, bezmyšlienkovitým zvykom , a už vôbec nie úprimnými slovami vďačnosti voči Bohu.
Nikto nemôže mať jednu tvár pred sebou a druhú pred inými bez toho, aby nakoniec nebol v rozpakoch, ktorá je tá pravá. /N.Hawtorne/