Charles Joughin bol hlavný pekár na Titanicu. Vo chvíli, keď loď narazila na ľadovec, spal. Potom vybehol na palubu a pomáhal ženám a deťom dostať sa do záchranných člnov. Cez zábradlie hádzal do vody ležadlá v nádeji, že sa ich zachytia tí, ktorí sa nezmestili do člnov. Keď silný rachot zvestoval, že loď sa zlomila na dve časti, utiahol si záchranný pás, z vreciek vybral zbytočnosti a zamyslel sa, aké to bude. Úder vody bol ako tisíc nožov, ktoré sa človeku zabodnú do tela. Charles bol jedným z posledných, ak nie posledným človekom, ktorý skočil do ľadovej vody. Ale bol dobrým plavcom. V tme a mrazivej vode strávil vyše dve a pol hodiny.
Keď začalo svitať, spozoroval záchranný čln. Vydal sa k nemu. Pretože v ňom bolo už asi 25 ľudí, vybral sa k ďalšiemu. Tam mu pomohli dostať sa doň. Z mrazivej vody mal opuchliny, ale žiadne ďalšie zranenia. Krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny sa opäť vrátil na more a ďalej piekol chlieb.
„Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetko tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. Pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj.“ (Jonáš 2,4.7)
„Kvôli jednému zlému dňu nepodľahni pocitu, že celý tvoj život nestojí za nič.“
Zdroj: Kurzy pre život 2024