Na súostroví Vanuatu v Oceánii pristál 30. augusta 1858 prvý misionár John G. Paton. Prvé roky na ostrove zvanom Tanna boli dramatické. Jeho obyvatelia, naozajstní divosi, nechceli s misionárom vôbec komunikovať. Neskôr sa spolu s manželkou presťahovali na ostrov Aniwa. Aj tu však žili domorodci veľmi podobní tým na Tanne. Verili rovnakým poverám, mali v sebe kanibalskú krutosť a barbarskú mentalitu.
Ostrovu veľmi chýbala pitná voda, a tak sa Paton rozhodol vykopať studňu. Svoj zámer oznámil domorodcom slovami: „Rozhodol som sa vykopať hlbokú studňu, aby som zistil, či nám dobrý Boh dá čerstvú vodu, ktorú tak veľmi potrebujeme.“
Starý náčelník na základe logiky danej mnohoročnými skúsenosťami mi vyhlásil: „To vari očakávaš, že na našom ostrove bude pršať zospodu? Aký nezmysel! Ľudia ti prestanú veriť, keď budeš tvrdiť, že zo zeme potečie čerstvá sladká voda. Budú ťa považovať za blázna!“
Misionár sa nenechal odradiť a najal si miestnych kopáčov. Jama bola každý deň o niečo hlbšia, nosiči vznášali ďalšie a ďalšie koše vykopanej zeminy. Domorodci zo širokého okolia sa chodili pozerať na pomäteného misionára a jeho nezmyselné dielo. Po niekoľkých dňoch práce sa odtrhla jedna strana výkopu, našťastie pri tom nikoho nezasypalo.
Starý náčelník sa ešte raz zúfalo pokúšal misionára presvedčiť, tentokrát argumentoval bezpečnosťou. No Paton sa nevzdával. Jeho domorodí spolupracovníci odmietli zostúpiť do studne, ktorá bola už desať metrov hlboká, aj keď im sľuboval väčšiu odmenu. Nanajvýš boli ochotní vytiahnuť a odniesť hlinu. Misionár teda kopal sám. Jeho nádej začala ožívať, keď zistil, že dno studne je stále vlhkejšie a vlhkejšie. Pocítil však zároveň obavy z toho, že voda môže byť slaná. Kopal ďalej, zatiaľ čo domorodci neveriacky krútili hlavami a ťukali si na čelá.
Jedného dňa dal svojim spolupracovníkom neočakávane pokyn, aby ho vytiahol hore. „Myslím, že Boh nám dá zajtra z tejto diery vodu,“ oznámil strarému náčelníkovi. Nepresvedčil ho: „Na našom ostrove nikdy neuvidíš dažďovú vodu vytekať zo zeme. Ale sme zvedaví, ako sa tvoja hlúpa práca skončí.“
Nasledujúce ráno Paton znovu zostúpil na dno výkopu. Napätý očakávaním aj obavami vyhĺbil jamku, ktorú hneď naplnila voda. Hoci bola kalná, neodolal a ochutnal. Potom klesol do blata na dne nedokončenej studne a ďakoval Bohu za prameň. Naplnil džbán a nechal sa vytiahnuť hore. Po usadení kalu dal vodu ochutnať aj domorodcom. „To je dar tvojho Boha!“ zvolal s úžasom starý náčelník.
Keď misionár studňu dokončil, uistil obyvateľov ostrova, že patrí všetkým a každý si z nej môže nabrať toľko vody, koľko potrebuje. Domorodci boli na ňu náležite pyšní a ukazovali ju každému návštevníkovi ostrova ako najväčšiu vzácnosť.
Neskôr sa rozhodli, že si vykopú ďalšie studne. Keď to dokázal misionár, prečo by to nezvládli aj oni? Zakaždým však narazili na slanú vodu. Po niekoľkých márnych pokusoch to vzdali. Mali na to svoje vysvetlenie: „Vieme síce kopať, ale nevieme sa modliť tak ako misionár, preto nám jeho Boh nedal sladkú vodu zo zeme.“
Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová