CASD Liptovský Mikuláš

„…daný mi je osteň do tela, anjel satanáš, aby mal pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala na mne moc Kristova.“ (2. Kor. 12, 7b.8.9)

Vo francúzskych Pyrenejách je miesto, akási kaplnka v prírode, kde ľudia prichádzajú, aby sa modlili za uzdravenie. Po druhej svetovej vojne sa tam objavil vojnový veterán, ktorý vo vojne prišiel o nohu.

Ako tak kríval po chodníku cestou do kaplnky, niekto povedal: „Pozrite na toho hlupáka! Azda si len nemyslí, že mu Boh vráti nohu!?“

Muž začul uštipačnú poznámku, otočil sa k tomuto človeku a povedal: „Nečakám, pravdaže, že mi Boh vráti nohu. Idem ho poprosiť, aby mi pomohol žiť bez nej!“

Na niektoré naše modlitby Pán Boh odpovedá aj takým spôsobom, že nám dá silu, aby sme danú situáciu zvládli. Len on predsa vie, čo je pre nás najlepšie.

„Človek bez modlitby je ako strom bez koreňov.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Možno ste počuli o tragickej udalosti, ktorá sa stala v jednom malom americkom meste. Obyvatelia tohto mestečka boli upozornení, aby sa skryli v úkrytoch, pretože sa blíži tornádo. V meste žili aj mladý manželský pár s malým dieťaťom. Uvedomujúc si, že tornádo sa rýchlo blíži a oni už nestihnú dobehnúť do úkrytu, položili svoje malé dieťa v obývačke na podlahu a prikryli ho vlastnými telami.

Tornádo zasiahlo obrovskou ničivou silou celé mesto a všetky domy zaradom zrovnalo so zemou. Keď na ďalšie ráno záchranári kontrolovali zničené domy, začuli tlmený plač. Pod troskami našli mŕtve telá dvoch mladých rodičov, pod ktorými bolo v bezpečí ukryté ich malé dieťa.

„Ľudský život má nesmiernu cenu lásky.“ (Vladislav Vančura)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na apoštola a veľkňaza nášho vyznanai, na Krista Ježiša.“ (Žid. 3,1)

Do zborového spoločenstva v Londýne patril istý čas pán Emil Metter, ktorý bol majiteľom reštaurácie. Bol to blízky priateľ Alberta Schweitzera, ktorý pracoval ako jeho zmocnenec v Anglicku. Mettler mal zásadu, že kresťan, ktorý aktívne pracuje pre svojho Pána, dostane v jeho reštaurácii jedlo zadarmo.

Raz sa však stalo, že otvoril pokladňu v prítomnosti tajomníka Londýnskej misijnej spoločnosti. Tajomník zostal udivený, keď medzi pokladničnými blokmi, mincami a papierovými bankovkami uvidel 15 centimetrový dlhý klinec. Keď sa pána Mettlera spýtal, čo robí taký veľký klinec v jeho pokladni, Mettler odpovedal: „Držím tento klinec medzi peniazmi preto, aby mi neustále pripomínal cenu, ktorú Ježiš zaplatil za moje spasenie, a môj dlh jemu.“

„Pokiaľ vieme, Boha nestojí nič stvoriť pekné veci; ale zmeniť odbojnú vôľu ho stálo smrť na kríži.“ (C. S. Lewis)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„A vy, otcovia, nepopudzujte svojich detí k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom.“ (Ef. 6,4)

Americký futbalista David Simmons spomína na svoje detstvo takto:

„Môj otec, vojak z povolania, bol veľmi náročný človek, od ktorého ste mohli počuť láskavé slovo len málokedy. K lepším výsledkom ma vždy dotlačil tvrdou kritikou. Otec sa rozhodol, že nikdy nedovolí, aby som zo svojho výkonu a úspechov pocítil uspokojenie. Stále mi vytyčoval nové a vyššie ciele. Keď som bol ešte malý chlapec, otec mi dal bicykel – ešte nezmontovaný – s tým, že ak sa chcem bicyklovať, musím si ho zmontovať sám. Veľmi som sa trápil, ale nedarilo sa mi. Návod bol pre mňa nezrozumiteľný. Zúfal som si a bolo mi až do plaču. Vtedy mi otec povedal: Vedel som, že sa ti to nepodarí. Potom bicykel zmontoval namiesto mňa.

Keď som začal hrať futbal, otec ma neustále bezcitne kritizoval. Keď som doma na dvore trénoval, otec ma zakaždým upozornil na každú malú chybu. Väčšina chlapcov mala stres pred zápasom, ja som ho mal po zápase. Postaviť sa zoči-voči otcovi bolo pre mňa oveľa horšie, ako sa postaviť zoči-voči súperovi.

Keď som začal študovať na vysokej škole, doslova som znenávidel svojho otca a jeho tvrdú disciplínu. Rozhodol som sa hrať futbal za školu, pretože tá bola od nášho domova ďalej než iné kluby, ktoré ma pozývali do svojho mužstva. Po ukončení štúdia na vysokej škole som sa v tom istom roku stal druhým najlepším hráčom profesionálneho futbalového klubu. Celý natešený som telefonoval otcovi, aby som mu povedal túto dobrú správu. Otec na to reagoval slovami: Ako sa cíti človek, ktorý je druhý?

Napriek pocitom nenávisti, ktoré som prechovával voči otcovi, snažil som sa udržať si s ním aký-taký vzťah. Počas vysokoškolského štúdia som poznal Ježiša Krista a bola to práve Božia láska, ktorá má nútila napriek všetkému si ho ctiť.

Počas svojich návštev som sa s otcom rozprával a so záujmom počúval, čo hovorí. Až teraz som zistil, že môj starý otec bol ťažko pracujúci drevorubač s prchkou povahou. Raz sa stalo, že rozbil malú dodávku ťažkým kladivom, pretože nechcela naštartovať. Často svojho syna bíjaval. Keď som sa dozvedel, ako  bol otec vychovávaný, veľmi to na mňa zapôsobilo. Začal som s otcom nielen súcitiť, ale pomohlo mi to uvedomiť si, že za takýchto okolností to s ním mohlo dopadnúť oveľa horšie. Teraz, po jeho smrti, môžem úprimne povedať, že napriekl všetkému sme boli priatelia.“

„Len ten má právo kritizovať, kto chce zo srdca pomôcť.“ (Abraham Lincoln)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14