Brat stopár

„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden

Náhoda?

„A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A hneď opustili svoje siete a išli za ním.“ (Mar. 1, 17-18)

Raz neskoro večer sedel istý profesor za svojím stolom a pripravoval sa na zajtrašiu prednášku. Prehrabával sa v papieroch a pošte, ktorú mu priniesla domáca. Všetko zbytočné vyhadzovať do koša… Jeho pozornosť upútal časopis, ktorý dokonca ani nebol adresovaný jemu, ale poštár ho omylom zamiešal medzi jeho poštu. Článok na titulku mal nadpis: Misia Kongo.

Profesor ho začal letmo čítať. Zrazu ho zaujali slová: „Potreba misie v Kongu je naozaj veľká. Nemáme nikoho, kto by pracoval v severnej provincii Gabonu v strede Konga. Mojou modlitbou pri písaní tohto článku je, aby Boh svojím Duchom zapôsobil na človeka, ktorého si vopred vyhliadol a povolal pracovať na tomto mieste. Bude to pre nás vzácna pomoc.“ Profesor zavrel časopis a do svojho denníka si napísal: „Moje hľadanie sa skončilo.“ Rozhodol sa, že pôjde do Konga.

Meno profesora bolo Albert Schweitzer. Ten krátky článok, ukrytý v časopise a adresovaný niekomu úplne inému, sa zhodou okolností dostal do Schweitzerovej schránky. Domáca ho s poštou položila na profesorov stôl. On si náhodou všimol nadpis, ktorý ho hneď upútal.

Dr. Albert Schweitzer sa stal jednou z významných osobností 20. storočia. Jeho dielo je v histórii ľudstva takmer neprekonateľné. Bola to náhoda? Nie. Bola to Božia prozreteľnosť.

„Ak medzi nami a Bohom je tisíc krokov, Boh urobí všetky okrem jedného. Ten posledný nechá na nás. Rozhodnúť sa musíme my sami.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

Prehliadka mesta

„Prijde pýcha, prijde i hanba; ale u skromných je múdrosť.“ (Prísl.11, 2)

Vyhliadkový autobus premával po meste Washington. Turistický sprievodca upozorňoval návštevníkov na rôzne zaujímavosti. Keď prechádzali okolo Pentagonu, zmienil sa o tom, že túto budovu stavali rok a pol a daňových poplatníkov stála milióny dolárov. Všetci turisti si so záujmom prezerali budovu, len jedna drobná staršia dáma zapišťala: „U nás v Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Ďalšia pamätihodnosť, na ktorú sprievodca turistov upozornil, bola budova súdu. Keď sa opäť zmienil o tom, že ju stavali takmer dva roky a stála veľa miliónov dolárov, žena opäť zopakovala. „V Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Keď na svojej vyhliadkovej ceste prišli k slávnemu monumentu, vodič spomalil a pomaly prechádzal okolo. Sprievodca sa akosi odmlčal. Stará dáma bola veľmi zvedavá. „Hej,“ vykríkla na sprievodcu, „čo je táto vysoká biela budova za nami?“

Sprievodca sa pozrel von oknom, chvíľu akoby nechápavo hľadel a potom povedal: „Netuším pani. Včera tu ešte nestála.“

„Pohotová odpoveď je to, čo nás napadne zajtra.“ (M. Twain)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Na diaľnici

„Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl.“ (Zj. 3, 17 – 18)

30. novembra 1991 zasiahol oblasť Kalifornie, ktorou prechádzala medzištátna diaľnica, zúrivý vietor spojený so silnou prachovou búrkou. Vietor s rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu rozvíril vrchnú vrstvu ornice. Zvírený prach spôsobil, že viditeľnosť na diaľnici bola takmer nulová. Každý rozumný človek by očakával, že vodiči zastavia alebo aspoň spomalia. Ale väčšina z nich uvažovala práve opačne. Aj keď takmer nevideli na cestu ani pred seba, slepo sa hnali do nešťastia.

V ten deň došlo k hromadnej reťazovej nehode, pri ktorej zahynulo najmenej 14 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. Po tomto masakre  zostal na ceste vyše päťkilometrový úsek nabúraných a horiacich vozidiel. Niektoré boli nakope, niektoré aj niekoľko stoviek metrov vedľa cesty.

Hnať sa naslepo do búrky s pocitom, že čím viac pridám, tým skôr sa z toho dostanem, sa niekedy naozaj môže stať osudným. Radšej spomaľte a zvoľte „rýchlosť pre život“!

„Každý priestupok sám prináša vždy krutejší, ale rozumnejší trest ako ten, ktorý vymyslia ľudia.“ (L. N. Tolstoj)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Hrdinský čin

„Jake mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania. Všetko to tvorstvo očakáva na teba, aby si im dal pokrm, keď tomu čas.“ (Žalm 104, 24. 27)

„Kedy tam už budeme?“

„Už sa to pýtaš desiatykrát,“ povedala moja staršia sestra z predného sedadla.

Mama sa obzrela spoza volantu. Práve sme šli po prašnej ceste. „O chvíľu sme tam.“

„Konečne,“ povedala som. „Už je načase.“ Bolo mi horúco a bol som smädný. Môj mladší brat a náš pes sedeli vedľa mňa. Mali sme za sebou dlhú cestu. Šli sme na spoločný piknik so známymi.

Aj našej Akse bolo horúco. Hlavu si položila na moje nohy a dychčala s vyplazeným jazykom. Hladkal som ju po hlave. „Už to nebude dlho trvať,“ zašepkal som jej. Vedel som, že aj jej sa už chce vyskočiť z auta a vystrieť si nohy. Keď sme konečne prišli do nášho kempu, boli tam už zaparkované tri alebo štyri autá. Niektorí si práve chystali veci na opekanie. Bratranec sa hral s loptou. Len čo som vystúpila z auta, volal ma k sebe. Aksa behala popri nás.

Kamarátka mojej mamy tam bola s malým dieťaťom. Keď uvidela našu Aksu, rýchlo zdvihla dieťa na ruky.

„Našej Aksy sa vôbec nemusíte báť. Ona má rada deti. Niektoré si dokonca sadli na jej chrbát, keď ležala. Naozaj mu neublíži,“ povedala som. Položila dieťa na zem a ono sa začalo hrať s jej srsťou a hladkať ju. Mama stála pri ňom a dávala pozor. Ale potom spokojne nechala svoje dieťa hrať sa s Aksou.

„Aksa, ku mne!“ Zakričal som a rozbehol sa za loptou. Po chvíli som si však uvedomil, že za mnou nebeží. Stále stála pri tom dieťati. „Aksa! Ku mne!“ zakričal som znovu. Namiesto toho, aby bežala za mnou, sadla si a ostražito vetrila. Ale pretože som sa veľmi chcel hrať, nechal som ju tak. Dospelí chystali jedlo a my sme sa hrali, keď zrazu každý strnul od ľaku – štrkáč! Keď som sa pozrel smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, vyrazilo mi to dych. Pri krovinách sa spokojne hralo to malé dieťa a vôbec netušilo, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Aksa bola stále pri ňom.

Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Zdesená matka dieťaťa vykríkla. Jeho otec ozlomkrky uháňal k nemu. Ďalší muž schmatol lopatu. Ale všetko bolo už neskoro. Had sa vymrštil smerom k dieťaťu. V tom istom okamihu Aksa skočila na dieťa a zvalila ho na zem. Jedovaný zub štrkáča sa zaboril do Aksinho krku.

Otec schytil dieťa a druhý muž udrel hada po hlave. Ja som sa rozbehol k Akse, ktorá ležala na boku v špine. Krk jej viditeľne opúchal. Zakričal som na strýka, aby ju rýchlo odniesol do nášho auta.

„Deti, ihneď nastúpte do auta!“ volala mama. Priložila jej na krk kocku ľadu a prikázala nám, aby sme ich držali na mieste, kde ju had pohrýzol. Potom naštartovala.

Nikdy som nevidel mamu ísť tak rýchlo. Ale aj keď sme šli najrýchlejšie ako sme mohli, cesta do mesta trvala pomerne dlho. Mama naštastie presne vedela, kde sa nachádza veterinárna stanica. Ja som sa celou cestou modli: „Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela. Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela.“

Keď sme tam prišli, mama ju niesla dnu a ja som jej otváral dvere. V ordinácii ležala na chladnom stole ako handrová bábika. Mala také napuchnuté hrdlo, že sotva mohla dýchať. Oči mala zavreté. Veterinár jej pichol do opuchnutého miesta injekčnú ihlu a vytiahol odtiaľ veľa tekutiny. „Dúfam, že to zmierni tlak v prieduškách,“ povedal. „Najnebezpečnejšie je teraz pre ňu práve to, že nemôže dýchať.“

Viac pre ňu urobiť nemohol. Všetci sme dúfali, že štrkáč jej nevstrekol príliš veľa jedu do tela a že Aksa bude žiť. Povedal, že šanca na prežitie je 50:50.

Vzali sme ju domov. Celú noc sa nič nezmenilo. Boli sme stále pri nej. Núkali sme jej piť, ale za 9 dní vypila sotva dúšok vody. Až na desiaty deň, keď som sa vracal zo školy, čakali ma pri bránke. Bola opäť v poriadku!

Naša Aksa žila potom ešte dlho. Odvtedy sa už nestalo, aby ma neposlúchla. Prečo ma v ten deň neposlúchla? Keby ma poslúchla, štrkáč ju nemusel uhryznúť. Ale to dieťa by už možno nežilo. Verím, že dobre vedela, prečo ma neposlúchla.

„Ak máš lásku v srdci, vždy máš čo dať.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16