„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)
Keď k nám Valdo prišiel prvýkrát, hojdal sa v klietke a na nikoho sa nechcel ani pozrieť. Dali sme mu meno Valdo, pretože to bolo jediné slovo, ktoré vedel povedať. Zdalo sa, že sa mu to celkom páči, keď sa mu mama prihovárala. Prestal lietať, zavesil sa a počúval. Ale keď sa niekedy – keď mu dávala jedlo a vodu – dotkla klietky, chcel ju pohrýzť. Raz sa stalo, že sa mu podarilo dvakrát jej tak ďobnúť do ruky, že jej až tiekla krv. Vtedy mu mama prísne dohovárala: „No, no, Valdo! Nesmieš ďobať do mamy!“ Jedného dňa si môj brat všimol jazvy na maminých rukách. „Dúfam, že si Valdo všimne tieto jazvy a uvedomí si, aký je zlý!“ povedal. „Nie,“ odpovedala mama. „Ja dúfam, že keď si niekedy všimne tieto jazvy na mojej ruke, pochopí, ako veľmi ho mám rada.“ Práve v tej chvíli sa Valdo otočil a pozrel sa na mamu. Priletel k nej na stoličku a vydal zvuk, akoby jej dával veľkú pusu. Všetci sme sa rozosmiali. Vtedy som pochopil niečo viac. Uvedomil som si, prečo sa nás Boh nevzdal. Tak ako mame, aj jemu zostali na rukách stopy, ktoré sú dôkazom toho, ako veľmi nás miluje.
„Odpúšťame do tej miery, ako veľmi milujeme.“ (Francois de la Rochefoucauld)
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 4