Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina! Haleluja! Žalm 150,6
Napriek tomu, čo ste možno počuli, veľryby nevytrskujú vodu zo svojich nozdier a slony nepijú cez svoj chobot. Obe tieto zvieratá by sa utopili, keby sa im voda dostala do ich dýchacích ciest.
Keď sa veľryba chystá ponoriť, naplní svoje pľúca vzduchom a zadržiava ho, kým je pod vodou. Potom, keď sa vynorí, vydýchne vzduch, ktorý sa medzitým ohrial a zvlhol. Vydýchnutý vzduch pri kontakte s chladnejším okolitým vzduchom kondenzuje a vytvárajú sa prúdy pary, ktoré sa podobajú vode a dajú sa vidieť na veľkú vzdialenosť. Niekedy veľryba vyfukuje tesne pod hladinou, čím vymrští značný objem vody do vzduchu. Avšak táto voda nepochádza z nozdier veľryby.
I keď slon nepije vodu cez svoj chobot, v skutočnosti nasáva vodu do chobota, aby si ju vystriekol do úst. Chobot používa aj na sprchovanie, striekanie vody po svojom tele, aby sa schladil a očistil. Ak niekto dráždi slona v zoologickej záhrade, môže naplniť chobot vodou a ostriekať svojho mučiteľa rovno do tváre.
Voda a vzduch sú absolutne nevyhnutné pre život veľryby aj slona, ale rovnako ako iné cicavce, nemôžu dýchať aj piť naraz. A ani jedno z týchto zvierat nepije cez svoj nos, i keď jedno používa nos, aby si nabralo vodu do úst.
V 150. Žalme, v záverečnej piesni knihy Žalmov, žalmista pozdvihuje svoj hlas k veľkému vrcholu chvály, ako záverečné tóny veľkej symfónie. V tejto chvále poeticky pomýšľa na každú živú vec, na všetky zvieratá, aby vzdávali chválu Bohu. A svojim spôsobom veľryby a slony, vtáky i hmyz to aj robia. Avšak my, ktorým Boh dal oveľa väčšiu inteligenciu než týmto stvoreniam, by sme mu každý deň mali prinášať chválu vo svojom srdci i mysli za všetky nádherné veci, ktoré nám dal a ktoré pre nás urobil.
