„….. a bolo všetkých dní Enochových 365 rokov. A Enoch chodil s Bohom, a nebolo ho, lebo ho vzal Boh.“ 1.Moj.3,23-24

Malé dievčatko sa vrátilo domov zo škôlky a hneď aj oznámilo mamičke, čo sa nové sa dnes  dozvedela. “ Mami, dnes sme sa učili o veľmi zvláštnom mužovi“ a hneď aj začala príbeh rozprávať.  “ Ten muž sa volal Enoch a ty vieš, mami, že chodieval s Bohom na dlhé prechádzky.“  “ Zatiaľ je to naozaj krásne, miláčik“, povedala mama. “ A ako sa to skončilo?“, pobádala mama svoju malú dcérku k ďalšiemu rozprávaniu.  “ Ach, mami, vieš čo sa stalo? “ veľmi vážne a vzrušene pokračovala malá.  „Jedného dňa oni spolu šli a šli, až už boli príliš ďaleko . Tak  Boh povedal Enochovi: Zašli sme už príliš ďaleko na to, aby si sa teraz vrátil domov. Bude lepšie, keď pôjdeš ku mne a zostaneš už u mňa.“

L.N.Tolstoj: “ Skutočným zmyslom pozemského života je život večný.“

“ vám je trpezlivosti / vytrvať/ treba, aby ste si, keď vykonáte vôľu Božiu, odniesli zasľúbenie “ Žid.10,36

Kým som vyberala z automatu peniaze, môj malý syn zbadal v blízkom výklade nákladné auto. „Mami, pozri, super nákladniak! Kúpiš mi ho ? Prosím! Prosím!  Ani  nie o dva týždne bude mať jedenáste narodeniny – a my sme mu už ako dar kúpili prvý bycikel, po ktorom túžil viac, než po čomkoľvek inom na svete.  Preto som mu povedala, že žiadny nákladniak teraz kupovať nebudeme. „Nikdy mi nič nechcete kúpiť“, hundral nespokojne cestou na parkovisko.

Zdesila som sa, keď som videla jeho reakciu. Uvedomila som si totiž, že rovnako som sa aj ja  pre niekoľkými dňami správala k Bohu, keď som ho prosila tiež o niečo tak naliehavo – no On sa rozhodol ešte počkať. Teraz som si uvedomila, že Jeho  „nie“  DNES – môže byť predzvesťou nepredstaviteľného požehnania , ktorým ma z lásky chce obdarovať  – ZAJTRA.

Čínske príslovie: Okamih trpezlivosti môže zabrániť nešťastiu, okamih netrpezlivosti môže zničiť celý život.

“ … buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorástli v Krista…“ Efež.4,15

Otec sedel večer  s celou svojou rodinou pri prestretom stole.   Skôr, ako začali spolu jesť, vstali a otec v modlitbe ďakoval Bohu za voňavé jedlo,  za ruky, ktoré ho s láskou pripravili a za Božiu milosť, ktorá je zdrojom všetkého života.  Potom však otec počas jedla stále šomral – že chlieb nie je určite čerstvý, káva je nejaká horká a syr je príliš slaný. Jeho malá dcérka, ktorá všetko sledovala, sa ho spýtala: “ Ocko, myslíš si, že  Pán Boh počul, ako si sa pred jedlom modlil?“  Otec bez zaváhania odpovedal: “ „Určite všetko počul.“   A malá pokračovala: “ A myslíš, že Pán Boh počul aj to, čo si povedal o chlebe, káve a syre?“ Otcovi trochu zneistel hlas, keď ticho povedal: “ Áno, dcérka, myslím, že to všetko počul. Prečo sa pýtaš?“  Divčatko ukončilo slovami: “ Tak, čo si myslíš, ocko, ktorým tvojím slovám Pán Boh uveril?“  Vtedy si otec náhle uvedomil, že jeho modlitba pred jedlom vlastne ani nebola modlitbou – len mechanickým, bezmyšlienkovitým zvykom , a už vôbec nie úprimnými slovami vďačnosti voči Bohu.

Nikto nemôže mať jednu tvár pred sebou a druhú pred inými bez toho, aby nakoniec nebol v rozpakoch, ktorá je tá pravá. /N.Hawtorne/

“ Ak brat alebo sestra sú bez šiat a chýba im denný pokrm, čo im pomôže, ak im niekto z vás povie: Choďte  v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa!  – no nedáte im to, čo potrebujú. Tak aj viera, ak sa nedokazuje skutkami, sama o sebe je mŕtva.“ Jak. 2,15-17

Malého chlapca poslala mama do obchodu kúpiť desať vajíčok.  Keď chlapec vyšiel z obchodu, potkol sa o kameň a spadol. Všetkých desať vajíčok sa rozbilo. Chlapček sa pustil do plaču. Okolo stojaci ľudia sa rýchlo k nemu zbehli. Všetci ho ľutovali, vypytovali sa, či sa veľmi neudrel, niektorí ho hladili po hlave.  Bol tam aj jeden muž , ktorý mu pomohol oprášiť zašpinené nohavice – a potom mu vtisol do dlane päťdesiat centov. Otočil sa k ostatným ľuďom, ktorí tam len tak stáli a povedal: “ Ja dám päťdesiat centov. Ste ochotní aj vy prispieť, aby mohol mame kúpiť nové vajíčka?“

Niekedy slová za veľa nestoja, ak môžeme urobiť aj niečo viac. Naša viera sa musí prejaviť konkrétnym činom  –  a niekedy sú to naozaj len maličkosti.

„…  nemilujme slovom ani rečou, ale skutkom, opravdivo.“  1. Jána 3,18

Viera je koreň činov.  Koreň, z ktorého nič nerastie, je mŕtvy.  / Thomas Wilson/

“ A Ježiš mu povedal: Ja som cesta pravda i život, nikto nepríde

k  Otcovi, len skrze mňa.“ Ján 14,6

Holuby sú známe tým, že  aj z veľkej vzdialenosti dokážu nájsť cestu domov. To je dôvod, prečo vedci považovali za niečo zvlášť pozoruhodné, keď v roku 1988 vypustili vo Francúzku 3 tis. domácich poštových holubov a takmer žiadnemu z nich sa nepodarilo nájsť cestu domov.  V čom bola chyba?  Vedci následne zistili, že dva dni pred vypustením holubov došlo na povrchu Slnka  k obrovskej erupcii žiarenia – a to spôsobilo dočasné, ale vážne narušenie magnetického poľa Zeme, ktoré pomáha holubom v správnej navigácii. Holuby  to zmiatlo až do tej miery, že neboli schopné nájsť cestu domov.

Boží zákon bol napísaný do našich sŕdc pomocou piatich písmen  –  L Á S K A.  Ak zostane v našich srdciach, bezpečne nás bude „navigovať“ a dovedie nás domov – k BOHU, nášmu OTCOVI.  Nedovoľme hriechu, aby sme kvôli nemu stratili správnu navigáciu  a minuli sme sa vytúženého cieľa – večného domova.

“ V tom sa zjavila láska Božia v nás, že svojho Syna jednorodeného poslal Boh na svet, aby sme žili skrze neho.  A my sme poznali a uverili lásku, ktorú má Boh v nás. Boj je láska, kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom.“ 1.Jána 4,9.16