Citáty
No múdrosť – kde ju možno nájsť? Človek nepozná jej cenu… Nedá sa zaplatiť rýdzim zlatom a striebro nevyváži jej cenu… Cena múdrosti je nad perly… Človeku potom povedal: ‚Pozri, bázeň pred Pánom, to je múdrosť, a strániť sa zlého – to je rozumnosť.’„
Jób 28,12.15.18.28
Múdrosť preváži hocaké bohatstvo.
Sofokles
Biblia a peniaz
Každé dieťa, ktoré prišlo do sirotinca, malo svoj životný príbeh. Jedným z nich je príbeh Williama Readyho, ktorý sa narodil v chudobinci v Londýne začiatkom roku 1860. Jeho matka zomrela krátko po pôrode a nechala ho spolu s ďalšími deviatimi súrodencami otcovi, ktorý bol alkoholik a v roku 1865 zomrel. Desať detí osirelo.
Po smrti otca sa William so súrodencami vypýtali preč z chudobinca. Vymysleli si, že majú príbuzného, ktorý na nich čaká. V skutočnosti nemali kam ísť, ale chceli ujsť zo zlých podmienok v chudobinci. Deti žili na uliciach, jedli odpadky, občas pomarančovú kôru, ohryzok z jablka, či zhnitý banán, ktorý našli v odpadkovom koši. Čokoľvek, čo mohlo zmierniť ich ukrutný hlad, uchmatli a s pôžitkom prehltli. William dokonca niekedy zbieral a jedol cigaretové ohorky, aby mal aspoň niečo v žalúdku. Cez víkendy chodil William so staršími bratmi do krčiem, kde spievali a robili akrobatické cviky za jednu alebo dve penny.
Vo veku dvanásť rokov si ho všimol jeden kresťan. Opýtal sa ho, či by chcel bývať v sirotinci. William ochotne súhlasil. Nie preto, že by vedel, čo je sirotinec, ale preto, že všetko iné vyzeralo lepšie než život, ktorý viedol.
Po prvom týždni William Ready vôbec nebol šťastný. Odviedli ho do sirotinca na Ashley Down, ktorý založil George Müller. Tam ho od hlavy po päty vydrhli, ostrihali, a musel nosiť uniformu – hnedé menčestrové nohavice, bielu košeľu, zapínaciu vestu a tmavomodrý kabát. Vychovávateľovi povedal, že sa cíti, ako vykrmované kurča. A čo bolo najhoršie, že každý deň musel chodiť do školy. Učiteľ hneď zistil, že nevie čítať ani písať. Takže vo veku dvanásť rokov sa začal učiť spolu s deťmi, ktoré skončili materskú školu.
Nakoniec si William na rutinu zvykol a po niekoľkých rokoch sa stal jedným z najlepších študentov. Pani Frenchová, ktorá mala na starosti hľadať chlapcom prácu, sa Williama opýtala, či by sa chcel stať mlynárom. Myslel si, že by to mohlo byť dobré povolanie. Čoskoro sa priblížil jeho posledný deň v sirotinci. Tak ako všetky deti, ktoré opúšťali sirotinec, William dostal tri nové súpravy šiat. Sirotinec tiež zaplatil za jeho vyučenie.
Posledná vec, ktorú muselo každé dieťa pred odchodom absolvovať, bol záverečný pohovor s Georgom Müllerom, zakladateľom sirotinca. George zdvihol hlavu od písacieho stola, keď niekto zaklopal. „Vstúpte,“ povedal.
William vstúpil do pracovne a George mu ukázal, aby sa posadil.
„Tak chlapče, prišla chvíľa, kedy nás opúšťaš,“ milo sa mu prihovoril.
„Áno, pane,“ dodal úctivo William.
George vytiahol zo zásuvky vo svojom stole mincu o hodnote dvoch šilingov a šesť pencí.
„Vystri ruky, chlapče,“ povedal a vzal do ruky Bibliu; ktorá ležala vedľa na stole.
Keď William vystrel ruky, George položil Bibliu do jeho pravej ruky a mincu do ľavej. „Toho, čo máš v pravej ruke, sa môžeš pevnejšie držať než toho, čo držíš v ľavej, že áno?“ opýtal sa ho.
William prikývol.
„Takže, všade kamkoľvek pôjdeš, pamätaj na to. Keď sa budeš pevne držať učenia Biblie, Boh ti vždy dá niečo, čo budeš môcť držať v druhej ruke.“
Potom sa George za Williama pomodlil, potriasol mu ruku a zaželal všetko najlepšie do života, ktorý ho čaká.
Zdroj: www.dobreranko.sk