Vzkriesenie Jairovej dcéry

Príbeh o vzkriesení Jairovej dcéry je opísaný v troch  evanjeliách.

Mt. 9,18„Keď im toto hovoril, ajhľa, prišiel predstavený synagógy, poklonil sa Mu a povedal: Práve mi dcéra dokonala, ale poď, polož ruku na ňu a ožije“; Mk. 5,22 – Tu prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairos, a keď Ho uzrel, padol Mu k nohám“; Lk. 8,41-56. – A hľa, prišiel muž menom Jairos, a ten bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil Ho, aby prišiel do jeho domu.“

Stručný obsah príbehu o vzkriesení Jairovej dcéry:

Jairos, predstavený synagógy, príde s prosbou za Ježišom, aby pomohol jeho umierajúcej dcérke. Ježiš neváha a hneď ide spolu s učeníkmi do Jairovho domu. Na ceste stretávajú chorú ženu, ktorá sa dotkne jeho rúcha, vo viere, že bude uzdravená. Pri tejto krátkej zastávke stretnú poslov z Jairovho domu, ktorí prinášajú správu, že jeho dcéra zomrela. Vtedy ho Ježiš povzbudí, aby len veril, že jeho dcéra bude zachránená. Zakrátko prichádzajú spoločne do jeho domu, kde počuť už pohrebný nárek a hluk. Ježiš všetkých vyženie von, vstúpi dnu s troma učeníkmi a rodičmi dievčaťa a vzkriesi ju k životu.

1. Kto je to Jairos?

– Jairus je predstavený synagógy v Kafarnau (Jairos znamená „Prinášajúci svetlo“)

– predstavený synagógy má na starosti správne záležitosti, údržbu budovy, školské vyučovanie počas týždňa a vedenie bohoslužby, čiže môžeme ho nazvať jedným z popredných mužov v meste,

– pre tohto váženého muža – predstaveného synagógy, ktorý mal v meste určitú autoritu, bolo nezvyčajné, aby padol k nohám „potulného“ učiteľa a prosil ho o niečo,

– je tu ešte jeden argument, prečo mohol mať Jairos problém ísť za Ježišom:

Spomínaný príbeh nasleduje po povolaní Matúša. (Mt. 9,11-12.)

Zakrátko potom, čo Ježiš povolal colníka Matúša, prichádza k nemu na návštevu, kde spolu s ďalšími colníkmi (hriešnikmi) stoluje. Do tohto vôbec nie neutrálneho prostredia prichádza Jairos – jeden z popredných mužov mesta, ktorý mal určite aj úzke vzťahy s farizejmi…

E.G. Whitová v Túžbe vekov (236) o ňom píše ako o hrdom rabínovi.

Príklad:  Keby sme sa dostali do situácie, že by nám umieralo dieťa, určite by sme urobili čokoľvek pre jeho záchranu. Takže postoj Jaira  nevyznieva až tak neprirodzene. Z pohľadu predstaveného synagógy to môžeme nazvať ako posledný pokus vyriešiť neriešiteľnú situáciu alebo tiež ako skutok viery (asi z každého niečo).

2. Jairova viera v Pána Ježiša

– Jairus kvôli svojej jedinej dcérke, ktorá umiera, ako keby „odložil“ svoju hrdosť, námietky, možno tradíciu a prichádza za Ježišom, klania sa mu – padá mu k nohám  a prosí ho o pomoc.

– Jairov postoj nie je len zúfalým pokusom toho, kto nevidí už žiadne východisko, ale vidíme tu aj vieru v Ježiša ako všemocného lekára.

Mohol Jairus vedieť, že Ježiš môže uzdraviť jeho dcéru?

– Jairus je predstavený synagógy v Kafarnaum a ako taký si určite všimol, že Ježiš často chodil do synagógy, kde neraz čítal text Písma, či kázal naň. Pravdepodobne tam aj niekoho uzdravil.

– Jairos si určite všimol, že za Ježišom chodilo množstvo ľudí, ktorých trápili rôzne choroby, a ktorých Pán Ježiš uzdravoval. Možno sa Jairos  zúčastnil aj nejakého kázania Pána Ježiša.

– Tento stav trval dlhšie, veď náš príbeh je z asi 2. roku Ježišovho pôsobenia a tak sa už o Ježišovi mohol dozvedieť aj z iných zdrojov, i keď to bolo pravdepodobne ovplyvnené učením farizejov.

– Nastáva situácia, keď mu ťažko ochorie dcéra a on sa musí rozhodnúť, čo je dôležitejšie či tradícia, ktorú prezentujú farizeji a zákonníci, ale ktorá nezachraňuje,  alebo slová „potulného učiteľa“, ktorého skutky hovoria, že prišiel od Boha.

Aj dnes mnohí ľudia zápasia medzi tradíciou a čestnosťou. Podobne ako Jairos, aj každý z nás si musíme vybojovať tento vnútorný zápas a rozhodnúť sa čomu dáme prednosť.

Keď Jairos vybojuje tento vnútorný boj, predsudky či tradíciu dáva bokom a ide za Ježišom. Jeho postoj (padne Ježišovi k nohám) hovorí jasne, že so svojou odovzdanosťou Ježišovi to myslí vážne, nehrá žiadne divadlo.

Jeho postoj kontrastuje napr. s postojom Nikodéma, ktorý cca 3 roky rozmýšľal o tom, či sa priznať k Ježišovi.

Ježiš oceňuje dôveru tohto muža a ide s ním aj s učeníkmi ihneď k jeho domu. Tu však nastáva neplánované zdržanie.

3. Skúška Jairovej viery

Jairova viera v Ježiša ako záchrancu jeho dcéry je preverená skúškou:

– nastáva neplánované zdržanie – v zástupe sa objaví chorá žena, ktorá chce byť uzdravená, ale bojí sa verejne vystúpiť a tak sa „tajne“ dotkne Ježišovho rúcha.

– Ježiš, ktorý je na ceste k Jairovmu domu sa zastaví a všimne si tento jej skutok viery a ocení ho,  a kým ešte hovorí s uzdravenou ženou,  prichádzajú poslovia od predstaveného synagógy, aby mu oznámili, neradostnú správu: „Tvoja dcéra umrela, je zbytočné obťažovať Majstra“ –  posolstvo znie dosť cynicky, ale práve vtedy sa prejaví Ježišov skutočný záujem o Jaira a povzbudzuje ho slovami „Neboj sa, len ver a bude zachránená“.  Pán Ježiš ho uisťuje, že smrť pre neho nie je problémom.

V dobe Pána Ježiša bolo dobrým zvykom, že keď niekto zomrel, že ho hlasno oplakávali a nariekali nad ním. V opačnom prípade sa to pokladalo za hanbu a prejav neúcty. Túto aktivitu vykonávali hlavne ženy a niekedy ju mali aj platenú (tzv. plačky).

– Keď Ježiš aj s učeníkmi prichádzajú do jeho domu je tam kvílenie a pohrebné nariekanie. Ježiš povie zhromaždeným v dome „Dievča neumrelo, ale spí“; ale odpoveďou mu je výsmechodmietnutie od prítomných.

– Ježiš svojimi slovami spochybnil účel prítomnosti nariekajúcich.

Určite mali pravdu v tom, že Jairova dcéra zomrela, ale v mene tejto svojej pravdy odmietajú väčšiu pravdu – totižto, že je tu niekto, kto má moc aj nad smrťou. Ježiš inými slovami hovorí – ďalšia prítomnosť plačúcich a bedákajúcich už nie je aktuálna.

Aplikácia:

– v dnešnej dobe sa väčšina ľudí vysmieva Bohu a jeho požiadavkám, pretože sa im zdajú smiešne a neaktuálne,

– aj my sa môžeme stať predmetom posmechu a znevažovania pre našu živú vieru v Ježiša Krista a nádej na večný život,

– niekedy to ani my sami nevieme pochopiť, ako to, že ľudia okolo nás nevidia také jednoduché a jasné veci,

Apoštol Pavol hovorí, že pre neveriacich sú duchovné veci bláznovstvom – nevidia skutočnosť z Božej perspektívy.

Záver:

Keď sa najbližšie budete cítiť ako Jairos, keď sa dostanete do neriešiteľnej situácie, keď vám tradícia bude hovoriť niečo iné ako Božie Slovo, nevzdávajte sa, pamätajte, že na problém sa treba dívať Ježišovým pohľadom, On je zdrojom každej nádeje, a tak ako pred 2000 rokmi aj dnes platia pre každého z nás jeho slová povzbudenia  Neboj sa, len ver a budeš zachránený.

Najláskavejšie dieťa

Docent Leo Buscaglia raz vyhlásil súťaž o najláskavejšie dieťa. Mnohí rodičia prihlásili svoje podarené ratolesti, deti svojich najlepších kamarátov.
Víťazom sa nakoniec stal švorročný chlapec. Jeho susedovi, bol to starší pán, zomrela mu prednedávnom manželka. Keď raz tento chlapec videl, ako sused vo vedľajšom dvore plače, vybral sa k nemu. Mama, ktorá chlapca spozorovala na susedovom dvore sa najprv preľakla. Čo si sused pomyslí, že ich dieťa behá po cudzom dvore? A zvlášť teraz, keď má smútok. Ale keď uvidela, že chlapec vyliezol susedovi na kolená a spokojne pri ňom sedí, uspokojila sa. Keď sa chlapec vrátil domov, opýtal sa ho: „Čo si to tam rozprával pánu susedovi?“
Malý chlapec odpovedal: „Nič, len som mu pomáhal plakať.“

„Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mat..18,3)
„Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. “
(Rim.12, 15)

Buď sám sebou!

Prezident Calvin Coolidge raz pozval svojich priateľov na večeru. Robili si z toho starosti, pretože nevedeli, aké zvyky má prezident pri jedle. Rozhodli sa preto robiť všetko tak, ako to bude robiť aj on. Všetko bolo v poriadku do chvíle, kým mu neodniesli kávu. Prezident ju vylial do tanierika. Hostia urobili to isté. Potom do nej pridal cukor a smotanu. Hostia to urobili tiež. Potom pán Coolidge vzal tanierik a položil ho na zem pred mačku! Ako často napodobňujeme niekoho, o kom si myslíme, že sa pred ním predsa nesmieme zhodiť! Premýšľaj o tom, koľko nezmyselných vecí robia ľudia len preto, aby sa podobali niekomu významnému. A koľko dobrých skutkov robia i kresťania len preto, aby ich ľudia videli!

„Keď sa modlíme, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch námestí, aby urobili na ľudí dojem…. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“ ( Mat. 6, 5.6)

O starčekovi a jeho vnúčikovi

Bol raz jeden starček, ktorý bol už veľmi starý, zle videl, dobre nepočul a ani zuby už žiadne nemal. Keď jedol, jedlo mu padalo z úst na zem. Jeho syn a nevesta ho preto nepozývali k stolu, kde jedávali oni sami. Jedlo mu nosili za kachle, kde sedával stále v kúte kuchyne.
Jedného dňa, keď mu nevesta doniesla na tanieri polievku, starčekovi tanier vypadol z rúk a rozbil sa. Nevesta naňho začala kričať, že im v dome všetko poničí, riad porozbíja, že mu odteraz budú dávať jedlo do drevenej misky. Starček iba smutno sedel, pozrel na svojho syna a ťažko vzdychol, utrel si slzy, ale nepovedal nič.
O niekoľko dní neskôr sedel starčekov syn aj s manželkou v jedálni a rozprávali sa spolu a pozerali, ako sa ich synček hrá a vyrezáva čosi krásne z dreva… Obaja manželia boli šťastní, akého múdreho majú synčeka…
Zrazu sa ho ocko spýta: „Synček náš a čo to má byť – to, čo tvoríš svojimi rúčkami, z toho dreva?“ A synček pohotovo a múdro odpovedal: „To bude drevená miska, otecko, do tej vám budem dávať jedlo až budete starí ako náš starký.“
Syn s nevestou sa pozreli na seba a rozplakali sa… Až teraz pochopili, ako strašne ťažko zranili starkého a hanbili sa za to. Od tej doby starček už sedával s nimi za stolom a nikomu nevadilo, že povylieva polievku aj po sebe. Až malé dieťa im muselo obom otvoriť oči.
Tí, ktorí máme ešte svojich drahých rodičov, vážme si ich, veď aj my raz budeme starí a nevládni, s trasľavými rukami. A tí, čo už rodičov nemajú a zachovali sa niekedy k nim zle, odprosme ich v modlitbe… Aby sa naše deti raz k nám nechovali tak, ako sa my teraz chováme k svojim rodičom.

Ja som chlieb života

Ja som chlieb života

Jn 6,60.66. – „Vtedy mnohí z jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá
je táto reč, kto ju môže počúvať?… Odvtedy mnohí z jeho učeníkov odišli
a nechodili viac s ním.“

V Biblii sú texty, ktoré treba chápať doslovne (väčšia časť Písma), sú texty,
ktoré treba brať symbolicky (kniha Daniel, Zjavenie Jána – symboly sú
vysvetlené v iných častiach Biblie), sú podobenstvá, ktoré na známych
skutočnostiach zo života (z prírody) vysvetľujú pre nás ťažko pochopiteľné
skutočnosti napr. Božie kráľovstvo, posledný súd.
Židom bola známa aj obrazná reč, ktorú bežne požívali v určitých situáciách
(u nás sa napr. používa výraz: tečie mu do topánok, má kamenné srdce, a pod.)
Jn. 6,60.66.„Vtedy mnohí z jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá
je táto reč, kto ju môže počúvať?… Odvtedy mnohí z jeho učeníkov odišli
a nechodili viac s ním.“
Čo bolo také náročné na pochopenie, že sa „mnohí“ učeníci odrazu rozhodli
odísť od Ježiša, o čom to Ježiš hovoril, že sa títo učeníci pohoršili hoci videli
ako urobil množstvo zázrakov?… (celú kázeň čítaj nižšie v PDF súbore)

2012.07-Ja som chlieb zivota-Jn 6,60.66