Pohoršenie, ktoré viedlo k modlitbe

Raz v piatok popoludní, bolo to v apríli, som sa vracal domov a prechádzal som okolo Woolworthu. Rozhodol som sa zastaviť, keďže som potreboval ešte dokúpil nejaké veci. Keď som sa vrátil k autu, napadlo mi, že som si mohol ešte niečo zariadiť v papierníctve. Ortuť na teplomeri v popoludňajšej páľave rýchlo stúpala… Na chvíľu som zastavil auto a stiahol okno, aby som sa trochu osviežil. O niekoľko minút prišiel yelený mercedes a zaparkoval o dve miesta ďalej odo mňa. V zrkadle som zazrel dvoch ľudí v strednom veku, zrejme manželov. Pani sedela za volantom.

„Mary, musíš ešte raz zapnúť zapaľovanie, aby som mohol zatvoriť okno,“ povedal ten muž. „Ty si ale hlúpy! Už som ti stokrát povedala, že ho môžeš zatvoriť, aj keď motor už nebeží… Kedy si to konečne zapamätáš?“

Muž otvoril ústa, z ktorých sa rinul prúd sprostých slov a nadávok. Bol stále agresívnejší a vyhrážal sa jej, že ju zmláti, ak si hneď nezavrie hubu… „Aký sprostý muž,“ pomyslel som si.

Hneď som sa začal modliť: „Ježišu, prosím ťa, odpusť mu a mocnou silou tvojho Svätého Ducha odožeň tie démonské sily, ktoré napĺňajú jeho vnútro. Požehnaj jeho život pokojom, ktorý dáva tvoja láska.“

V nasledujúcom okamihu nastalo ticho. Asi dvadsať sekúnd nepovedal ani slovo. Potom polohlasne riekol: „Mary, je mi ľúto, že som bol na teba taký hrubý.Cítim sa vinný, že som sa s tebou rozprával takým spôsobom. Skutočne neviem, prečo som bol taký zlý. Často ma schytí hnev aj voči tým ľuďom, ktorých mám naozaj rád. Prosím, odpusť mi to. Sľubujem ti, že sa budem snažiť, abz sa moje návaly zlosti neopakovali.“

Potom som počul, ako aj žena priznáva, že nesie na tom časť viny, lebo používa slová, ktoré druhého vyprovokujú. Pani dala manželovi niekoľko bozkov na zmierenie, zatvorili okno na aute a išli nakupovať.

Potom ona sledovala hodiny na parkovisku, kým jej muž hľadal drobné na zaplatenie parkovného. Nemohol ich rýchlo nájsť, preto povedal manželke: „Miláčik, bola by si taká dobrá a pozrela sa do peňaženky, či nemáš desať centov drobných?“

„Ako by som to neurobila, keď si ma tak pekne oslovil? Vieš, že si mi tak pekne nepovedal odvtedy, čo boli deti ešte malé?“ Muž hodil peniaze do automatu, vzal ženu za ruku a ako novomanželia sa vydali nakupovať.

Keď som si sadol do auta, bol som prekvapený tou radikálnou zmenou, ktorá sa udiala v ich správaní. Táto skúsenosť v porovnaní s inými obsahovala novú dimenziu: ešte nikdy som sa nemodlil za odpustenie hriechov pre iných ľudí. Vlastne až pohoršenie nad ich správaním ma viedlo k takým modlitbám.

Keď ten muž začal nadávať svojej žene, pomyslel som si, že pravdepodobne ešte nikdy v živote neprosil o odpustenie hriechov. Uvedomil som si, že hriechy oddeľujú ľudí od Boha, preto som prosil v tomto zmysle, aby Pán vypočul moju prosbu hneď a poskytol zvláštnu pomoc tým, za ktorých som prosil. Mohol som vidieť, ako rýchlo sa zmenilo správanie toho páru, keď na nich zapôsobil Duch Svätý. Moja príhovorná modlitba sa vlastne stala nástrojom na otvorenie cesty.

Hlbšie som pochopil, ako Ježiš riešil tento problém počas svojej služby na zemi.

Ochrnutému, ktorý dúfal v telesné uzdravenie, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Najprv sňal z neho bremeno hriechu, aby mu potom dal aj zdravie, ktoré mu chýbalo. Podobne povedal aj žene v Šimonovom dome: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!

„To je podstatné,“ povedal som si. Moja prvá úloha týkajúca sa modlitieb za neveriacich je prosiť Ježiša, aby vzal bremená ich hriechov na seba. Veď on je ten skutočný „odborník“ na záchranu aj „beznádejných“ prípadov.

Ďakoval som mu za to cestou domov a prosil, ak to bude Božia vôľa o ďalšiu skúsenosť, v ktorej by bolo zjavné, ako mocne môže požehnať Svätý Duch, keď je odstránené bremeno hriechu.

 

Zdroj: Neuveriteľné vypočutie modlitieb, Ako Boh zasahuje, keď sa jeden muž modlí – Roger J. Morneau

Brat stopár

„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden

Náhoda?

„A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A hneď opustili svoje siete a išli za ním.“ (Mar. 1, 17-18)

Raz neskoro večer sedel istý profesor za svojím stolom a pripravoval sa na zajtrašiu prednášku. Prehrabával sa v papieroch a pošte, ktorú mu priniesla domáca. Všetko zbytočné vyhadzovať do koša… Jeho pozornosť upútal časopis, ktorý dokonca ani nebol adresovaný jemu, ale poštár ho omylom zamiešal medzi jeho poštu. Článok na titulku mal nadpis: Misia Kongo.

Profesor ho začal letmo čítať. Zrazu ho zaujali slová: „Potreba misie v Kongu je naozaj veľká. Nemáme nikoho, kto by pracoval v severnej provincii Gabonu v strede Konga. Mojou modlitbou pri písaní tohto článku je, aby Boh svojím Duchom zapôsobil na človeka, ktorého si vopred vyhliadol a povolal pracovať na tomto mieste. Bude to pre nás vzácna pomoc.“ Profesor zavrel časopis a do svojho denníka si napísal: „Moje hľadanie sa skončilo.“ Rozhodol sa, že pôjde do Konga.

Meno profesora bolo Albert Schweitzer. Ten krátky článok, ukrytý v časopise a adresovaný niekomu úplne inému, sa zhodou okolností dostal do Schweitzerovej schránky. Domáca ho s poštou položila na profesorov stôl. On si náhodou všimol nadpis, ktorý ho hneď upútal.

Dr. Albert Schweitzer sa stal jednou z významných osobností 20. storočia. Jeho dielo je v histórii ľudstva takmer neprekonateľné. Bola to náhoda? Nie. Bola to Božia prozreteľnosť.

„Ak medzi nami a Bohom je tisíc krokov, Boh urobí všetky okrem jedného. Ten posledný nechá na nás. Rozhodnúť sa musíme my sami.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

Prehliadka mesta

„Prijde pýcha, prijde i hanba; ale u skromných je múdrosť.“ (Prísl.11, 2)

Vyhliadkový autobus premával po meste Washington. Turistický sprievodca upozorňoval návštevníkov na rôzne zaujímavosti. Keď prechádzali okolo Pentagonu, zmienil sa o tom, že túto budovu stavali rok a pol a daňových poplatníkov stála milióny dolárov. Všetci turisti si so záujmom prezerali budovu, len jedna drobná staršia dáma zapišťala: „U nás v Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Ďalšia pamätihodnosť, na ktorú sprievodca turistov upozornil, bola budova súdu. Keď sa opäť zmienil o tom, že ju stavali takmer dva roky a stála veľa miliónov dolárov, žena opäť zopakovala. „V Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Keď na svojej vyhliadkovej ceste prišli k slávnemu monumentu, vodič spomalil a pomaly prechádzal okolo. Sprievodca sa akosi odmlčal. Stará dáma bola veľmi zvedavá. „Hej,“ vykríkla na sprievodcu, „čo je táto vysoká biela budova za nami?“

Sprievodca sa pozrel von oknom, chvíľu akoby nechápavo hľadel a potom povedal: „Netuším pani. Včera tu ešte nestála.“

„Pohotová odpoveď je to, čo nás napadne zajtra.“ (M. Twain)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Na diaľnici

„Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl.“ (Zj. 3, 17 – 18)

30. novembra 1991 zasiahol oblasť Kalifornie, ktorou prechádzala medzištátna diaľnica, zúrivý vietor spojený so silnou prachovou búrkou. Vietor s rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu rozvíril vrchnú vrstvu ornice. Zvírený prach spôsobil, že viditeľnosť na diaľnici bola takmer nulová. Každý rozumný človek by očakával, že vodiči zastavia alebo aspoň spomalia. Ale väčšina z nich uvažovala práve opačne. Aj keď takmer nevideli na cestu ani pred seba, slepo sa hnali do nešťastia.

V ten deň došlo k hromadnej reťazovej nehode, pri ktorej zahynulo najmenej 14 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. Po tomto masakre  zostal na ceste vyše päťkilometrový úsek nabúraných a horiacich vozidiel. Niektoré boli nakope, niektoré aj niekoľko stoviek metrov vedľa cesty.

Hnať sa naslepo do búrky s pocitom, že čím viac pridám, tým skôr sa z toho dostanem, sa niekedy naozaj môže stať osudným. Radšej spomaľte a zvoľte „rýchlosť pre život“!

„Každý priestupok sám prináša vždy krutejší, ale rozumnejší trest ako ten, ktorý vymyslia ľudia.“ (L. N. Tolstoj)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9