„A tak tedy buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu.“ (1. Kor. 10, 31)

Sára s mamou vypratávali pivnicu, aby si mohli pred sťahovaním zbaliť všetky veci.

„Pozri, v tejto škatuli je samé staré oblečenie!“ povedala Sára a odhodila zaprášený vrchnák.

Mama jej nakukla cez plece a usmiala sa. „To sú moje veci z čias, keď som chodila na vysokú školu,“ povedala. „Tak dávno som ich nevidela!“

Sára vytiahla dve batikové tričká. „Pozri, sú naozaj super!“ Pod nimi boli džínsy. „Čo si spravila s týmito džínsami?“ spýtala sa, keď na spodnej časti oboch nohavíc uvideli všité jasné farebné trojuholníky.

Mama vzala od Sáry džínsy. „Aby si vedela, koncom 70-tych rokov to bolo veľmi moderné!“ nedala sa mama. „Obvykle sme si kupovali džínsy s najširšími nohavicami, aké sme našli. Vtedy sa to volalo „zvony“. Potom sme si ich dolu rozstrihli a všili tam ďalšiu látku, aby sme ich ešte viac rozšírili.“

„Určite to každému udrelo do očí,“ zasmiala sa Sára.

„Ak sa nemýlim, podobné nohavice sú v móde aj teraz,“ doberala si ju mama. „Pokojne by si ich mohla nosiť do školy.“

„Ďakujem, neprosím si,“ povedala Sára a ďalej sa prehrabávala v maminých starých šatách. „Ale aj tak je to zaujímavé. Stará móda sa vracia späť, ale nikdy nie je presne taká istá, takže si vlastne nemôžeš obliecť staré veci. Kto vie, prečo je to tak…“

„Asi preto, že módnemu priemyslu nejde o nič iné, len o peniaze,“ povedala mama. „Musia módu neustále meniť, aby sme nikdy neboli spokojní s tým, čo máme, ale stále chceli niečo iné. Návrhárom nejde o to, aby si sa cítila dobre vo svojich šatách, aby si bola spokojná so svojím zovňajškom alebo so sebou – chcú v tebe vyvolať túžbu kúpiť si niečo nové a iné.

Sára si k sebe priložila nohavice a obzerala sa v zrkadle. „Podľa toho, čo hovoríš, sa mi zdá, že móda sa naozaj vracia.“

„Myslím, že to nie je zlé, keď človek drží trochu krok s módou. Veď vidíš, v istom čase to bola aj pre mňa veľmi dôležitá vec!“ dodala mama. „Ale uvedomujem si, že to, čo je pre teba a tvojich priateľov dnes „cool“, bude o niekoľko rokov také nemoderné, ako tieto moje džínsy. Ak na niečom naozaj záleží, tak potom na kvalite látky – to sa nemení.“

Pristúpila bližšie a postavila sa vedľa Sáry, takže sa obe videli v zrkadle. Položila ruku okolo je ramien a povedala: „Koho vidíš v zrkadle? Dúfam, že tam vidíš Božie dieťa – niekoho, kto je veľmi vzácny, milovaný a má veľkú hodnotu – a to bez ohľadu na to, či je oblečený podľa poslednej módy, alebo nie.“

„Hlupáci módu vymýšľajú a „múdri“ sa podľa nej riadia.“ (Francúzske príslovie)

Zdroj: Poďme si číťať! Príbehy na každý deň č. 16

„Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie i život; ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude.“ (Ev. Ján 11, 25)

Profesor James H. Bredford pochopil, že súčasná lekárska veda, napriek všetkým pokusom a pokroku, nedokáže predĺžiť život ani zabrániť smrti. Ale čo ak sa to v budúcnosti podarí? Ako sa preniesť do budúcnosti?

Keď ochorel na rakovinu pľúc a vedel, že čoskoro zomrie, zariadil, aby bolo jeho telo hneď po smrti zamrazené. Spolu s ďalšími, ktorí sa nadchli touto myšlienkou, sa jeho telo dodnes udržiava pri teplote -160 °C v tekutom dusíku v laboratóriách mesta Long Island. Podľa poslednej vôle sa má jeho telo rozmraziť až vtedy, keď lekárska veda nájde úplne spoľahlivý liek proti rakovine. Tak to si asi ešte počká…

Aj keď to znie senzačne, osláva otázka, či by sa zamrazeného človeka podarilo po toľkých rokoch rozmraziť tak aby znovu ožil.

Mnohí ľudia sú schopní veriť tomu, že vedci by to azda niekedy mohli dokázať, len musia urobiť veľa výskumov, aby prenikli k podstate života.

Prečo by sme skôr nemali veriť tomu, že Boh, ktorý človeka stvoril a pozná každý detail ľudského organizmu, je ako jeho konštruktér schopný znovu ho vzkriesiť, keď na to príde čas? Pán Ježiš, keď bol na tejto zemi, dokázal, že to myslí vážne. Svojho priateľa Lazára oživil, aj keď bolo jeho telo už v rozklade. Urobil to na dôkaz, že on je skutočne Pánom života i smrti.

„Najlepšie na budúcnosti je to, že vždy na seba nechá čakať.“ (Schütt)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

„Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane. Ktokoľvek by tedy zrušil hoci len jeden z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, ten sa bude najmenším volať v nebeskom kráľovstve; ale ktokoľvek by činil a učil, ten sa bude velikým volať v nebeskom kráľovstve.“ (Mat. 5, 18 – 19)

Ako môžu zdanlivo malé chyby úplne zmeniť zmysel celého textu? Uvádzame niekoľko preklepov, ktoré vznikli pri vydávaní anglických prekladov Biblie:

Vo vydaní Biblie z roku 1832 sa uvádza, že Rebeka vyšla za Izákom nie so skupinou svojich dievčať, ale so skupinou tiav (camels namiesto damsels).

V jednom preklade z roku 1810 čítame: „Ak niekto príde ku mne a nebude nenávidieť… svoju vlastnú ženu (namiesto svoj život), nemôže byť mojím učeníkom“ (wife namiesto life).

Prvá anglická Biblia, ktorá bola vytlačená v Írsku v roku 1716, viedla svojich čitateľov k tomu, aby viac hrešili, namiesto, aby viac nehrešili („sin on more“ namiesto „sin no more“)

V 19. storočí sa stal jeden veľmi „tvrdý“ omyl u Mar. 7, 27, kde nebolo napísané, aby sa deti najedli, ale aby sa zabili (killed namiesto filled).

V 16. storočí istý tlačiar omylom zmenil Ježišove slová „blahoslavení tvorcovia pokoja“ na „blahoslavení tvorcovia miesta“ (place-makers namiesto peace-makers). Iný americký tlačiar zase zmenil podobenstvo o vinici na podobenstvo o octe (vinegar namiesto vineyard).

Terčom útokov vo vydaní v roku 1702 sa stal sám kráľ Dávid, kde jeho slová citujú takto: „Tlačiari ma prenasledujú bez príčiny“ (printer namiesto princes – kniežatá“).

V roku 1631 sa objavila „hriešna“ Biblia, pretože siedme prikázanie Desatora bolo napísané takto: Scudzoložíš. Táto chyba kráľa Karola tak rozzúrila, že prikázal všetky kópie zničiť a pokutoval všetkých tlačiarov, ktorých ruky sa dotkli tohto vydania Biblie.

„Dokonalosť spočíva v maličkostiach, ale dokonalosť nie je maličnosť.“ (Michelangelo Buonarroti)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

„Slabým som sa stal slabým, aby som získal slabých. Všetkým som sa stal všetkým, aby som na každý spôsob zachránil niektorých.“ (1. Kor. 9, 22)

Mária Fjodorovna, ruská cisárovná a manželka cára Alexandra III, bola známa svojou dobročinnosťou a ľudomilnosťou. Raz sa jej podarilo zachrániť jedného väzňa pred vyhnanstvom na Sibír premiestnením obyčajnej čiarky v písomnom rozkaze podpísanom cárom Alexandrom. Cár napísal: „Udeliť milosť nemožné, poslať na Sibír!“

Keď to Mária prečítala a opravila, rozkaz znel takto: „Udeliť milosť, nemožné poslať na Sibír!“

Väzeň bol prepustený.

Popremýšľaj o tom, koľko maličkostí, z ktorých sa skláňa náš každodenný život, dokáže spríjemniť, ale neraz aj veľmi znepríjemniť život človeka.

„Umenie žiť je vedieť ako vychutnať malé radosti a uniesť veľké bremená.“ (W. Hazlitt)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

„Ten, kto ostríha prikázania, nepozná ničoho zlého. A srdce múdreho pozná čas a súd.“(Kaz. 8, 5)

„Keď obrátim čln k brehu, vyskoč a chyť sa vesla, ktoré podám. Toto je dobré miesto na táborenie. Daj však pozor, aby neskočil do močariny.“

Jožko, ktorému som dával tieto rady, sedí v prednej časti kanoe, vytiahne veslo z vody a trochu povýšeneckým hlasom hovorí: „Zo zásady neleziem v topánkach do bahna a..“ Kanoe však už bolo blízko brehu a Jožko chtiac-nechtiac musel vyskočiť a rýchlo sa chopiť vesla, ktoré som mu podal.

Vyťahujem kanoe na breh. Jožko si medzitým čistí topánky.

„Tu chceš prenocovať?“

„Áno, tu!“

Od rána pozorujem, že Jožko má dnes zase svoj „zásadový deň“! Je to dobrý chlapec. Prežili sme už kadečo na svojich potulkách po rovníkovej Afrike. Keď ho však „chytí“ jeho povestný zásadový deň, lepšie je nevšímať si ho.

Z kotlíka nad ohniskom sa šíri príjemná vôňa. Vyťahuje z batohu vrecko s tabakom. „Dáš si?“

„Dobre vieš, že nefajčím! To je moja zásada!“

„Ale choď kdesi s tými tvojimi zásadami. Veď to človeku ide na nervy. Aha, po prúde pláva kanoe! Hej! Kamaráti!“

Šikovným manévrom zvrtne mladý muž kanoe k brehu. O chvíľu spolu živo diskutujeme. Dvaja mladí muži z Argentínci, hľadači diamantov. Po rieke S. Francisco sa plavia prvýkrát. Dozvedáme sa, že majú naponáhlo. Dopočuli sa o veľkých náleziskách diamantov na dolnom toku rieky. Chcú tam doraziť čím skôr, aby im vraj niečo zostalo. Všetko nasvedčuje tomu, že bude jasná noc, preto sa rozhodli plávať aj v noci. Sú to príjemní a odvážni chlapci. Pozývajú nás, aby sme šli s nimi.

Mne sa ich návrh celkom pozdáva. Obraciam sa na Jožka. „Jožko, azda by sme mohli. Budeme plávať spolu! Za nočného chládku to bude krásne dobrodružstvo, čo ty na to?“

„Ak máš chuť, tak choď! Ja mám toho dnes už dosť. Pozri na tie mozole na rukách! A okrem toho – taký silný prúd! Každý musí vedieť, že rieka má veľký spád. Ja sa v noci nikam nepustím! Nikto z nás to tu nepozná a ja nikdy neleziem tam, kde to nepoznám! A už vôbec nie v noci! To je moja zásada!“

Bodka, výkričník! Nikto na svete by Jožka neprinútil, aby sa vzdal svojich zásad. Po polhodine sa s nami Argentínci rozlúčili a odplávali.

Noc nám uplynula pokojne a hneď na svitaní sme sa pripravovali na ďalšiu cestu.

„Tí Argentínci sú už dobrých 50 kilometrov pred nami! Bola taká krásna, jasná noc. Mali sme ísť s nimi. Ale kdeže, ty s tvojimi zásadami…“ pokúšam Jožka, ktorý má už zas dobrú náladu, milo sa usmieva a utešuje ma: „No, no! Boli by sme sa museli striedať vo veslovaní a takto sme sa aspoň poriadne vyspali! Teraz sme ako rybičky. Cez deň sa predsa len inak pláva ako v noci!“

Sme už niekoľko hodín na ceste. Prúd rieky je náramne silný. Aj keď sa z opatrnosti držím pri ľavom brehu, naše ľahké plavidlo aj tak letí ako šíp. Neraz musíme napnúť všetky svaly, aby sme bezpečne prešli divokými perejami, v ktorých sa vo vodnej pene ukazujú ostré kamene. Zrazu sa nám zazdalo, akoby v diaľke – hrmelo.

„Jozef, počuješ to?“

„Počujem! Tam, za tou zátokou niečo bude! Zaveslujme k brehu! Rýchlo, rieka tu má hlboké koryto!“

Po veľkej námahe prekonávame prúd a tesne pred zákrutou zachytávame konárov nad rieku sa skláňajúceho stromu. Konečne sme na pevnej zemi a vyťahujeme kanoe na súš.

„Vylezieme na ten pahorok. Tam bude určite dobrý rozhľad. Pozrieme sa, ako to vyzerá s riekou!“

Vyliezame na skalnatý útes a pred naším zrakom sa objavil – vodopád! Tesne za zákrutou padá voda do hĺbky asi 40 metrov. Ten, kto sa dostal do prúdu v strede rieky, je stratený! Zdolať silný prúd je nemysliteľné. Rovnako nemožné je zachytiť sa hladkých skalných stien. Takmer súčasne vykríkneme: „Argentínci!“ Jožko mlčky ukazuje na nejaký dlhý predmet, ktorý leží asi sto metrov pod vodopádom.

Mačetami sme si urobili cestičku krovím a zostúpili sme pod vodopád. Onen dlhý predmet bolo kanoe, prerazené na niekoľkých miestach! Spoznali sme ho. Patrilo dvom Argentíncom. Ich loď strhol mocný prúd, ocitli sa v koryte rieky a potom sa zrútili do hĺbky. Hoci sme prehľadali celé okolie, po mužoch sme nenašli ani stopu. Naše kanoe sme zniesli po chodníku a pokračovali v ceste. Poobede sme našli ešte zlomené veslo a klobúk.

Chcel som klobúk vyložiť, ale Jožko mi v tom zabránil. Nezabudol mi opäť pripomenúť jednu zo svojich zásad: „Načo ti je ten klobúk? Nebudeš predsa nosiť na hlave klobúk po utopencovi! To je moja zásada!“

Už-už som sa natiahol, aby som Jožka trochu štuchol veslom do rebier, ale vtom som si spomenul, že to bola práve jeho zásada, ktorá nás zachránila pred nebezpečnou nočnou plavbou. A už som ani nemukol.

 

„Lepšie nedôjsť, než zájsť príliš ďaleko.“ (Japonské príslovie)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9