„Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu…“ (Mat. 17, 4)

Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

Ježiš nás naučil modliť sa. Modlitba má byť pre nás pripomienkou, že sme vzťahové bytosti. Že sme povolaní k vzťahu s naším Bohom i ľuďmi, s ktorými sa stretávame, žijeme a sme. Naša modlitba nesmie byť nikdy len formálna záležitosť. Lebo potom bude formálny aj náš vzťah k Bohu. Nie je to minca vhodená do automatu menom Boh, z ktorého nám za „Otčenáš“ vypadne zdravie, šťastie, svätý pokoj. Modlitba je bumerang. Je to spôsob komunikácie. Nie prehlušovanie Boha, aby len nič nepovedal, aby sme len náhodou nič nepočuli a nemuseli by sme sa nebodaj meniť a posunúť sa niekde v našom vzťahu ďalej. Modlitba je ten najintímnejší prejav lásky, akého môže byť človek schopný vo vzťahu k Bohu a k druhému človeku. Je to ten najväčší dar, aký si môžeme navzájom dať. Ježiš nás naučil modliť sa. Nie verklíkovať naučené básničky. Modlitbou nás naučil vychádzať zo seba. Väčšina ľudí zostane len pri „naučených“ modlitbách. Niektorým sa podariť dopracovať sa do druhého levelu a dokážu „volať Boha po mene“. Podaktorí dôjdu aj do tretieho, ktorým je TICHO. To je tá najdokonalejšia modlitba, keď On aj ja mlčíme. Lebo nie sú potrebné slová. Jednoducho je nám dobre aj bez nich.

„Veľa ľudí má dobrú výchovu a vie, že sa nepatrí hovoriť s plnými ústami, ak to ale niekto robí s prázdnou hlavou, nemajú nijaké námietky.“ (Marie Curie-Skłodowská)

Zdroj: Dobreranko.sk

„Preto mám záľubu v slabostiach, v pohaneniach, v tiesňach, v prenasledovaniach, v úzkostiach za Krista; lebo keď som slabý, vtedy som mocný.“(2. Kor. 12, 10)

Denisa končila posledný ročník na gymnáziu. V jedno ráno sa potkla o schod, keď s niekoľkými spolužiačkami utekala do triedy. Kamarátky jej pomohli pozbierať knihy a oprášiť šaty. „Neviem, čo sa stalo.“ povedala Denisa. „Cítim v nohách akúsi slabosť.“ „Možno je to z tej diéty na chudnutie,“ poznamenalo jedno z dievčať. Po príchode zo školy si ľahla do postele. Keď chcela vstať a navečerať sa, nohy mala úplne ochrnuté. Zakrátko jej ochrnuli aj ruky a nakoniec oslepla. Stala sa obeťou neobyčajne rýchlo postupujúcej sklerózy multiplex. Nehybne ležala v posteli v nemocnici a vedele, že čoskoro zomrie. Mama za ňou prišla každý večer a čítala jej z Biblie. Denisa nikdy nenariekala. Napriek ťažkým okolnostiam mala v srdci pokoj. Mala nevládne nohy, ruky, bola slepá a veľmi ťažko sa jej rozprávalo, napriek tomu svedčila o Bohu – svojím životom a postojom k utrpeniu. Vnímali to všetci, ktorí ju prišli navštíviť.

„Človek padá preto, aby sa naučil stáť.“

Zdroj: Kurzy na každý deň 2025

„Zoberte sa a vstúpte so seba, národe, ktorý nemá studu. Hľadajte Hospodina, všetci pokorní zeme, ktorí konáte jeho súd! Hľadajte spravedlivosť, hľadajte pokoru, snáď sa nejako ukryjete v deň hnevu Hospodinovho.“ (Sof. 2, 1.3)

Mladý 16-ročný muž prežil na vojne otrasnú skúsenosť. Keď ako prvý vyšiel po bombardovaní z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny z granátu. Chcel mu pomôcť. On však povedal: „Zomieram. Nemusíš mi pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Pomodlíš sa so mnou?“ Chlapec odvetil: „Ja patrím k Hitlerjugendu. Tam nás neučili modliť sa.“ Rozbehol sa za veliteľom. Veliteľ si kľakol k roztrhanému mužovi, ktorý zopakoval svoju prosbu: „Veliteľ, zomieram. Pomodlíš sa so mnou, prosím….“ „Nebesá! Ja sa neviem modliť.“ A tak zavolali nadporučíka. Stáli tam, ale ani jedeni z nich sa nevedel pomodliť. Mladý muž neskôr povedal: „Ako som tam stál, povedal som si: „Keď sa dostanem z tejto špinavej vojny, prvé, čo urobím – pôjdem niekam, kde sa naučím modliť. Nechcem zomrieť ako onen chlap.“

„Bolesť mení naše srdce. Niekedy len vďaka nej pochopíme, že je potrebné niečo zmeniť.“

Zdroj: Kurzy pre život 2025