„Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu…“ (Mat. 17, 4)

Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

Ježiš nás naučil modliť sa. Modlitba má byť pre nás pripomienkou, že sme vzťahové bytosti. Že sme povolaní k vzťahu s naším Bohom i ľuďmi, s ktorými sa stretávame, žijeme a sme. Naša modlitba nesmie byť nikdy len formálna záležitosť. Lebo potom bude formálny aj náš vzťah k Bohu. Nie je to minca vhodená do automatu menom Boh, z ktorého nám za „Otčenáš“ vypadne zdravie, šťastie, svätý pokoj. Modlitba je bumerang. Je to spôsob komunikácie. Nie prehlušovanie Boha, aby len nič nepovedal, aby sme len náhodou nič nepočuli a nemuseli by sme sa nebodaj meniť a posunúť sa niekde v našom vzťahu ďalej. Modlitba je ten najintímnejší prejav lásky, akého môže byť človek schopný vo vzťahu k Bohu a k druhému človeku. Je to ten najväčší dar, aký si môžeme navzájom dať. Ježiš nás naučil modliť sa. Nie verklíkovať naučené básničky. Modlitbou nás naučil vychádzať zo seba. Väčšina ľudí zostane len pri „naučených“ modlitbách. Niektorým sa podariť dopracovať sa do druhého levelu a dokážu „volať Boha po mene“. Podaktorí dôjdu aj do tretieho, ktorým je TICHO. To je tá najdokonalejšia modlitba, keď On aj ja mlčíme. Lebo nie sú potrebné slová. Jednoducho je nám dobre aj bez nich.

„Veľa ľudí má dobrú výchovu a vie, že sa nepatrí hovoriť s plnými ústami, ak to ale niekto robí s prázdnou hlavou, nemajú nijaké námietky.“ (Marie Curie-Skłodowská)

Zdroj: Dobreranko.sk