Siroty

Nemecko 1945. Náš oddiel sa vrátil z celonočného prieskumu. Boli sme na smrť unavení a hladní. Prenikli sme dvanásť kilometrov na nepriateľské územie, ale získali sme len málo informácií. Dvaja muži z nášho oddielu padli a sedem bolo zradených.

Pomaly som sa vliekol k búde, ktorá slúžila ako jedáleň. Keď som sa najedol, šiel som k nádobe na smeti pred búdou, aby som vyhodil zvyšky.

A tam som ich uvidel – päť nemeckých detí. Stáli tam s malými plechovkami v rukách a mlčky žobronili o zvyšky jedla. Bola zima a deti mali nožičky omotané starými handrami. Podľa môjho odhadu mohli mať tak tri, štyri alebo päť rokov – traja chlapci a dve dievčatá.

Zastal som pri malom dievčatku. Musel som myslieť na tisíce iných detí, ktoré trpeli vo vojnou sužovaných krajinách podobne ako týchto päť tu. Dal som im všetko, čo mi ostalo z večere. Vedel som však, že tieto deti nemajú ani najmenšiu nádej. Päťnásť kilometrov odtiaľto bol front a delostrelecké granáty dopadali stále bližšie. Akú majú šancu na prežitie, keď sa streľba z diel priblíži ešte viac?

Dievčatko som oslovil po nemecky. Keď počulo rodnú reč, jeho tvár sa celá rozžiarila. Z vrecka som vybral malú tabličku čokolády a vložil som mu ju do ruky. Obidvomi rukami ma chytilo okolo krku a pevne objalo. Vzal som ho do náručia a po tvári mi začali stekať slzy.

Spojené štáty 1959. Sedel som v aule školy, ale moje myšlienky sa vracali do Nemecka a štrnásť rokov skôr. Absolventský ročník pochodoval uličkou v plnej paráde. Po všetkých rečníckych prejavoch prejavoch pozval riaditeľ na pódium najlepšiu študentku v ročníku, moju dcéru Gretchen Wernerovú. Gretchen predniesla oficiálne poďakovanie a potom začala rozprávať o svojom najútlejšom detstve, o Nemecku a hrozných dňoch vojny, o tom, ako spolu so súrodencami žili zo zvyškov jedla amerických vojakov a akí k nim boli títo vojaci dobrí.

Rozprávala, ako sa dostali do tábora amerických prieskumníkov práve vo chvíli, keď sa jednotka vrátila z nočnej akcie. A ako sa stretli so zdravotníkom, ktorý je teraz ich otcom. Trvalo dlho, kým boli vybavené všetky úradné formality na adopciu. Jej dedko, senátor Spojených štátov, všetko zariaďoval, aby mohli s novým oteckom odplávať do Ameriky.

Potom prišli za mnou a podala im obal z čokolády, ktorú som kedysi dal malej Gretchen, mojej dcére, keď som ju ako malé dieťa prvýkrát uvidel a zamiloval si ju. Ako povedala, bol to pre ňu symbol nesebeckej lásky k úbohej, hladnej a prestrašenej sirote.

Dodnes si tento obal schovávam. Pripomína mi iného otecka – nebeského Otca, ktorý dal uprostred ešte väčšej vojny svojho jediného Syna, aby za nás zomrel na kríži. Aký prázdny a úbohý by bol môj život, keby som vtedy ako vojenský zdravotník nestretol päť hladných sirôt a keby nás všetkých nezahrnula Božia milosť a dobrota.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová