Jedna rupia

Otec mu dal jednu rupiu, aby si za ňu na miestnom trhu niečo kúpil. Sundar vzal peniaze a rozbehol sa. Rozmýšľal, ktorú zo svojich obľúbených sladkostí si kúpi. Na kraji tržnice uvidel žobrajúcu ženu. Bola len kosť a koža. Mala rozstrapatené vlasy. Tmavé oči mala zastreté a vpadnuté. Nekontrolovateľne sa triasla. Sundar ju videl už predtým, ale nikdy sa nezastavil, aby sa na ňu skutočne pozrel. Zrazu si spomenul na svoje rozhodnutie urobiť dobrý skutok kedykoľvek bude môcť. Bola tu žena, ktorá zúfalo potrebovala pomoc a on jej mohol pomôcť. Strčil ruku do vrecka a vytiahol rupiu, ktorú mu otec dal.

„Vezmite si,“ povedal a podal žene rupiu.

V kútikoch prepadnutých očí sa objavili slzy. Vystrela ruku, vzala si mincu a poďakovala.
Sundara premkol hrejivý pocit spokojnosti z dobrého skutku. Otočil sa a utekal domov.

„Okolo nás sú stovky možností, aby sme boli šťastní. Stačí len otvoriť oči a byť vďační.“ (Jonathan Sacks)

Múdrosť sveta

„A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1. Kor. 13, 13)

Stará rozprávka hovorí o mladom vedychtivom kráľovi, ktorý si zavolal k sebe všetkých učencov svojej ríše a poveril ich osobitnou úlohou. Mali pre kráľa spísať všetky múdrosti sveta. Po štyridsaťročnom úsilí predložili kráľovi výsledok – tisíczväzkové dielo. Kráľ, ktorý medzitým zostarol a už mal šesťdesiat rokov, povedal: „Tisíc kníh už neprečítam. Skráťte to a obmedzte sa iba na to podstatné!“ Učenci pracovali ďalších desať rokov a dejiny ľudstva zhrnuli do sto zväzkov. Na to kráľ povedal: „Aj to veľa. Veď mám už sedemdesiat rokov! Napíšte iba to podstatné.“

A tak učencom nezostávalo nič iné, než sa znovu pustiť do usilovnej práce. Zhrňovali, zovšeobecňovali, obmedzovali sa iba na to najdôležitejšie, až napokon dali dohromady jednu knihu. Ale v tom čase bol už kráľ na smrteľnej posteli. Chcel sa z práce svojich vedcov konečne dozvedieť aspoň to najzávažnejšie. Predstúpil teda vedúci skupiny mudrcov a zhrnul najpodstatnejšie z celej histórie ľudstva do dvoch viet: „Žili, trpeli a umierali. Čo však stále platí a zostáva – je láska.“

„Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zákony.“ (Aristoteles)

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Raňajky

„Spravodlivý z viery bude žiť.“ (Rim. 1, 16)

George Müller sa usmieval a pozeral cez okno na osemročnú Abigail, ako sa spokojne hrá v záhrade. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Vošiel vedúci prvého sirotinca. „Nerád vám to hovorím, pán Müller, ale niečo sa stalo. Deti čakajú na raňajky a v dome niet ani kúsok chleba. Čo im mám povedať?“

„Pozriem sa na to. Dajte mi chvíľu čas,“ povedal a vyšiel von do záhrady. „Abigail, poď sem. Chcem, aby si videla, čo Pán Boh urobí,“ povedal jej a voviedol ju do jedálne.

Vnútri stálo tristo detí za stoličkami. Na stole pred každým dieťaťom bol tanier, hrnček a príbor. Ale žiadne jedlo. „Kde je jedlo?“ pošepky sa ho spýtala.

„Pán Boh sa postará,“ povedal jej potichu George. Potom oslovil deti: „Deti, nemáme veľa času a nechcem, aby ste prišli neskoro do školy. Pomodlíme sa spolu.“ Deti sklonili hlavy a George sa modlil: „Drahý Bože, ďakujeme ti za jedlo, ktoré nám dnes pošleš. Amen.“ Pozrel na deti a usmial sa. „Môžete si sadnúť,“ dodal. Nevedel odkiaľ príde jedlo, za ktoré práve poďakoval. Vedel však, že Boh deti nesklame.

O chvíľku všetkých tristo detí poslušne sedelo za svojimi prázdnymi taniermi. Len čo sa hluk v jedálni utíšil, ozvalo sa klopanie na dvere. George šiel otvoriť – vo dverách stál pekár a v rukách držal plech s čerstvým voňavým chlebom.

„Pán Müller,“ začal muž, „v noci som nemohol spať. Rozmýšľal som, že dnes ráno asi budete potrebovať chlieb a že mám vstať a upiecť ho pre vás. Tak som o druhej vstal a upiekol tri celé dávky. Dúfam, že vám bude stačiť.“ George sa naširoko usmial. „Pán Boh nás dnes cez vás požehnal,“ povedal a vzal od pekára plech s chlebom. „Na voze sú ďalšie dva plechy. Prinesiem ich,“ odvetil pekár.

O pár minút si už deti pochutnávali na čerstvo upečenom chlebe. Znovu niekto zaklopal. Bol to mliekar. „Potrebujem pomoc, pane. Zlomilo sa mi koleso na voze práve pred vaším domom. Musím zložiť náklad, aby som ho mohol opraviť. Mám na ňom desať kanví. Budú vám stačiť?“ Potom pozrel na siroty, ktoré sedeli pri stoloch, a zvolal: „Zadarmo, samozrejme. Len si ich rýchlo príďte vziať, lebo kým ich nezložím, nemôžem opraviť koleso!“

George poslal dvadsať starších detí pre kanvy s mliekom. O chvíľu sa už rozdeľovalo v kuchyni. Každé dieťa dostalo plný hrnček a dokonca sa aj zvýšilo.

George odviedol Abigail späť do záhrady. Vedel, že bude rozmýšľať o tom, čo práve videla. O niekoľko týždňov jej mama povedala Georgovi, že Abigail končí každú svoju modlitbu slovami „…tak, ako si to urobil pre Georga Müllera. Amen.“ Georga to potešilo. Práve o to mu šlo, aby Abigail videla, že Boh odpovedá na modlitby.

„Skúšky trénujú našu vieru a učia nás, ako sa modliť.“ (A. Simpson)

Zdroj: Dobré ránko