V mestskom parku sedela na lavičke starenka. Bola upravená, očividne spokojná, ruky zložené v lone. Skúmala okoloidúcich, ktorí sa náhlili po chodníkoch, holuby, ktoré tu a tam zobali medzi kamienkami, psa, ktorý za sebou ťahal svojho pána. Pozerala sa. Na ňu sa nepozrel nikto. Prišlo akési dievča. Bolo mladé, vyzeralo trochu bezočivo, malo roztrhané džínsy s veľkými dierami na kolenách a vlasy krikľavo zelené. Dievča sa rozhliadlo okolo seba a potom si sadlo na lavičku vedľa starenky. Obe mlčali. Zrazu starenka svojím slabým hlasom prelomila ticho:

„Máš odvážne zafarbené vlasy! A koľko náušníc máš na ušiach! Bolelo to, keď ti ich dávali?“
„Len trochu.“ Povedalo dievča.
Znovu zavládlo ticho.
Zdalo sa, že starká je zvedavá. Opýtala sa: „A ten klinec v líci – nebolí ťa pri jedení?“
„Nie.“
Ticho.
Opäť ho prerušila starenka. „Prečo to robíš?“
Dievča zdvihlo zrak: „Aby si ma všimli. Chcem, aby sa na mňa pozerali.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom jemne dodala: „A možno, aby ma trochu mali radi.“
Vrátilo sa ticho.
Po chvíli starenka povedala: „Zajtra prídem aj ja so zelenými vlasmi.“

autor: Bruno Ferrera