Na súostroví Vanuatu v Oceánii pristál 30. augusta 1858 prvý misionár John G. Paton. Prvé roky na ostrove zvanom Tanna boli dramatické. Jeho obyvatelia, naozajstní divosi, nechceli s misionárom vôbec komunikovať. Neskôr sa spolu s manželkou presťahovali na ostrov Aniwa. Aj tu však žili domorodci veľmi podobní tým na Tanne. Verili rovnakým poverám, mali v sebe kanibalskú krutosť a barbarskú mentalitu.

Ostrovu veľmi chýbala pitná voda, a tak sa Paton rozhodol vykopať studňu. Svoj zámer oznámil domorodcom slovami: „Rozhodol som sa vykopať hlbokú studňu, aby som zistil, či nám dobrý Boh dá čerstvú vodu, ktorú tak veľmi potrebujeme.“

Starý náčelník na základe logiky danej mnohoročnými skúsenosťami mi vyhlásil: „To vari očakávaš, že na našom ostrove bude pršať zospodu? Aký nezmysel! Ľudia ti prestanú veriť, keď budeš tvrdiť, že zo zeme potečie čerstvá sladká voda. Budú ťa považovať za blázna!“

Misionár sa nenechal odradiť a najal si miestnych kopáčov. Jama bola každý deň o niečo hlbšia, nosiči vznášali ďalšie a ďalšie koše vykopanej zeminy. Domorodci zo širokého okolia sa chodili pozerať na pomäteného misionára a jeho nezmyselné dielo. Po niekoľkých dňoch práce sa odtrhla jedna strana výkopu, našťastie pri tom nikoho nezasypalo.

Starý náčelník sa ešte raz zúfalo pokúšal misionára presvedčiť, tentokrát argumentoval bezpečnosťou. No Paton sa nevzdával. Jeho domorodí spolupracovníci odmietli zostúpiť do studne, ktorá bola už desať metrov hlboká, aj keď im sľuboval väčšiu odmenu. Nanajvýš boli ochotní vytiahnuť a odniesť hlinu. Misionár teda kopal sám. Jeho nádej začala ožívať, keď zistil, že dno studne je stále vlhkejšie a vlhkejšie. Pocítil však zároveň obavy z toho, že voda môže byť slaná. Kopal ďalej, zatiaľ čo domorodci neveriacky krútili hlavami a ťukali si na čelá.

Jedného dňa dal svojim spolupracovníkom neočakávane pokyn, aby ho vytiahol hore. „Myslím, že Boh nám dá zajtra z tejto diery vodu,“ oznámil strarému náčelníkovi. Nepresvedčil ho: „Na našom ostrove nikdy neuvidíš dažďovú vodu vytekať zo zeme. Ale sme zvedaví, ako sa tvoja hlúpa práca skončí.“

Nasledujúce ráno Paton znovu zostúpil na dno výkopu. Napätý očakávaním aj obavami vyhĺbil jamku, ktorú hneď naplnila voda. Hoci bola kalná, neodolal a ochutnal. Potom klesol do blata na dne nedokončenej studne a ďakoval Bohu za prameň. Naplnil džbán a nechal sa vytiahnuť hore. Po usadení kalu dal vodu ochutnať aj domorodcom. „To je dar tvojho Boha!“ zvolal s úžasom starý náčelník.

Keď misionár studňu dokončil, uistil obyvateľov ostrova, že patrí všetkým a každý si z nej môže nabrať toľko vody, koľko potrebuje. Domorodci boli na ňu náležite pyšní a ukazovali ju každému návštevníkovi ostrova ako najväčšiu vzácnosť.

Neskôr sa rozhodli, že si vykopú ďalšie studne. Keď to dokázal misionár, prečo by to nezvládli aj oni? Zakaždým však narazili na slanú vodu. Po niekoľkých márnych pokusoch to vzdali. Mali na to svoje vysvetlenie: „Vieme síce kopať, ale nevieme sa modliť tak ako misionár, preto nám jeho Boh nedal sladkú vodu zo zeme.“

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Sára už od mladosti túžila stať sa misionárkou: odcestovať do ďalekej krajiny, kde bude môcť pomáhať miestnym ľuďom a hovoriť im o Ježišovi Kristovi, Stvoriteľkovi a Záchrancovi všetkých ľudí. Po rokovaní s misijnou spoločnosťou sa rozhodla odcestovať do Malajzie. Ženy v tejto krajine zastávajú rôzne pozície a jedným z úradných jazykov je angličtina. Sára preto s radosťou prijala ponuku na niekoľkoročné pôsobenie na misijnej dedinskej stanici.

Pred začiatkom monzúnového obdobia dažďov sa všetci pracovníci stanice chystali na návrat do Spojených štátov na dovolenku, zotaviť sa. Aj Sára sa pripravovala na cestu domov. Znepokojovala ju však bolesť brucha, ktorá sa ustavične zhoršovala. Navyše jej stále neprichádzal šek od vedenia misijnej spoločnosti, takže nemala financie na cestu.

Každý deň chodila na poštu, aby zistila, či jej konečne prišli peniaze, ktoré tak nutne potrebovala. A vždy sa vracala na opustenú misijnú stanicu naprázdno. Okrem toho ju brucho bolievalo každý deň čoraz viac a navyše aj jej zásoby potravín povážlivo ubúdalo. Nakoniec jej zostal už len súdok ovsených vločiek – jedlo, ktoré nemohla ani cítiť. Zato malajziské jedlá milovala: tak rada by si dala ryžu s kari a so zeleninou, vyprážané rezance alebo kari polievku s chlebovými plackami. Ale nemala na výber.

Sára urobila to, čo mnoho iných ľudí v podobnom prípade – začala sa za svoju situáciu modliť. Prosila Boha, aby ju uzdravil a aby jej konečne prišli peniaze. Potrebovala ich na spiatočnú cestu a na poriadne jedlo.

Týždne ubiehali. Sára jedla každý deň ráno, na obed a večer ovsenú kašu a čakala na šek. Jej zdravotný stav sa pomaly začal zlepšovať. Ako sa zdalo, Boh vypočul prvú časť jej modlitby. Po čase na stanicu dorazili noví pracovníci a priniesli so sebou aj peniaze na Sárinu cestu. Šla si kúpiť letenku a hneď potom zašla do reštaurácie a po týždňoch jedenia ovsených vločiek si konečne dopriala „normálne“ jedlo.

Po príchode domov sa okamžite objednala k lekárovi a dala sa vyšetriť. Lekárovi opísala priebeh choroby aj to, ako bola nútená sa stravovať.

Lekár ju poslal na dôkladné vyšetrenie do nemocnice, pretože chcel mať istotu, že je všetko v poriadku. Keď dostal výsledky, neveriacky krutil hlavou. Sára prekonala prudký zápal, ktorý by tu lekári riešili operačne. Práve ovsená diéta jej pravdepodobne  zachránila život a tiež ju uchránila od operácie. Bola tu tá najlepšia liečba. Komu by napadlo, že to, čo Sára zo všetkého najviac neznáša, je odpoveďou na jej modlitby.

Ani my často nevieme, čo je pre nás skutočne dobré a prospešné, o čo máme Boha prosiť. Preto by sme sa mali odovzdať do jeho rúk s dôverou, že vie, čo je pre nás najlepšie. Raz mu budeme ďakovať za to, že naše modlitby nespnili tak, ako sme chceli my, ale tak, ako chcel On. Po takej skúsenosti, akú prežila aj Sára, zistíme, že nič nie je náhoda: že vládca vesmíru vie, čo robí a prečo to robí.

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Idris bol žobrák. Deň čo deň takmer pol storočia žobral na trhovisku Pasar Baru v Jakarte. Mal chromú nohu a to mu bránilo pracovať a zarábať si tak na živobytie. Nemohol tak ako jeho bratia tlačiť ťažké naložené káry, nemohol pracovať v prístave, nemohol robiť poslíčka ani obrábať pole. No chromá noha – to bola len tá menšia časť jeho životnej tragédie. Idris bol totiž aj slepý.

Jeho rodičia dospeli k názoru, že tieto dva dôvody sú dostačujúce na to, aby začal robiť jediné, čo mohol – žobrať. Zasvätili ho do umenia ako osloviť ľudí a vzbudiť v nich súcit. Časom mu dokonca zaistili možnosť žobrať na trhovisku v Jakarte. To bolo jeho živobytie.

Chromý a slepý žobrák v chudobnej štvrti Jakarty nemá ustlané na ružiach. Idris vedel, aké to je, celý deň žobrať a potom si ísť s prázdnym žalúdkom ľahnúť na rohož v pasáži domu, kde spával. Aj v to júnové ráno žalostne prosil o milodary. Práve okolo neho prechádzali dvaja muži. Keď počuli jeho prosbu o almužnu, zastavili sa a prezerali si úbožiaka oblečeného do starých handier. Potom jeden z nich vybral stodolárovú bankovku a vložil ju žobrákovi do dlane.

Citlivé slepcove ruky bankovku ohmatali. S určitosťou vedel, že sú to peniaze – ale koľko? Otočil sa za krokmi odchádzajúcich darcov a jazykom, ktorému cudzinci nerozumeli, na nich zvolával Alahovo požehnanie. Idris mal šťastie, že celú scénu pozoroval starý dôstojník indonézskej armády.

Tento dobrý muž zo strachu, aby sa peniaze nedostali do iných rúk, ako boli určené, rýchlo pristúpil k Idrisovi. Vedel, že sa k nemu čoskoro nahrnú jeho „priatelia“, a kým sa stihne spamätať, zas bude bez peňazí. Zašiel s ním teda k dôveryhodnému zmenárnikovi a počkal, kým si uložil celú, poctivo prepočítanú sumu v rupiách do svojej kapsy.

Idris si k telu pritískal tašku, ktorá ešte nikdy neniesla taký majetok. Cítil sa veľmi bohatý – dostal 34 500 rupií. Ako mávnutím čarovného prútika sa stal niekým, kto „má“. Starý žobrák sa rozhodol, že prestane žobrať a prenechá svoje miesto niekomu inému. Ako naozajstný boháč prežije zvyšok života v príjemnom odpočinku.

Tento príbeh ma dosť znepokojuje. Nielen preto, že je pravdivý a stal sa nie tak dávno. Ani preto, že sto dolárov nie je majetok, ktorý by mohol komukoľvek zaistiť doživotnú existenciu, a to ani v Jakarte. S pomocou „priateľov“ sa niekoľko tisíc rupií môže roztratiť tak rýchlo, že skôr, ako si to Idris uvedomí, bude musieť znovu žobrať.

V tomto príbehu však nachádzam spojitosť so životom každého z nás. V duchovnom zmysle slova sme my všetci chudobní, úbohí a slepí. Boží Syn nám dal dar nesmiernej ceny – večný život. Ako ľahko si niekedy necháme tento dar ukladnúť „nepriateľom“, ktorý sa snaží odviesť našu pozornosť na niečo iné, oveľa manej cenné!

Šťastie nezávisí od toho, čo všetko človek vlastní. Dôvod, prečo môže byť kresťan šťastný a radostný, tkvie vo vnútornej pravdivosti a v pokoji, ktorý môžeme násjť jedine v Ježišovi Kristovi.

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Spomínam si na to ráno, keď mi rodičia oznámili, že pôjdeme na dovolenku do Mexika. Nemám nič proti dovolenkám. V prípade mojich rodičov však určite nešlo o bežné oddychovanie. Rozhodli sa, že budú pomáhať utečencom z Nikaraquy a El Salvadora.

Použil som všetky svoje rečnícke schopnosti, aby som rodičov prehovoril, nech mi dovolia zostať doma. Už som skoro dospelý, mám predsa šestnásť! Rozhodné rodičovské NIE však spečatilo môj osud.

Po prílete na miesto sa rodičia dali ihneď do práce a po štrnástich hodinách intenzívneho nasadenia boli úplne vyčerpaní. Uložili sme sa na podlahu v improvizovanej ordinácií. Bola to asi najhoršia noc v mojom živote.

Už od skorého rána čakalo na ošetrenie mnoho pacientov. Medzi čakajúcimi som si všimol malého vychudnutého chlapca. Nohu mal ovinutú špinavou handrou. Jeho matka sa ma spýtala, či som doktor. Lámanou španielčinou som jej vysvetlil, že nie, ale že môj otec je lekár. Prosila ma, aby som sa pozrel na nohu jej syna. Odmotal som handru. Dokonca aj ja som rozpoznal, že ide o gangrénu.

„Ihneď musí ísť na operáciu,“ povedal som a doviedol ho do improvizovanej ordinácie. Otec práce operoval. Po niekoľkých minútach som sa osmelil a spýtal sa: „Oci, môžeme pre toho chlapca niečo urobiť?“

Otec sa na mňa ani nepozrel, len mi hodil veľkú pinzetu a povedal: „Môžeš mu pomaly namáčať nohu do vlažnej vody a odstraňovať odumretú kožu.“

Chvíľu som na neho nechápavo pozeral a potom som sa zmohol len na: „Čože?“

Našiel som staré umyvadlo a naplnil ho čistou vodou. Matka položila svojho syna na podlahu a chorú nohu sme ponorili do vody. Po chvíli som začal pinzetou odstraňovať odumretú kožu. Nikdy nezabudnem na vďačný pohľad tej ženy, ktorá ma po celý čas sledovala.

Neskôr na mňa otec zavolal: „Urobil si to dobre, prines ho sem.“ Preniesol som chlapca na operačný stôl. Operácia bola úspešná, nohu sa podarilo zachrániť.

Po zvyšok dňa som zostal pri otcovi ako jeho asistent. Pracovali sme dlho do noci. Podával som mu nástroje a robil všetko, čo mi povedal. Mama mi priniesla tanier ryže a malej čiernej fazule. Kým som jedol, zastúpila ma na „operačnej sále“.

Večer sme si zas ľahli na zem. Tentoraz som spal veľmi tvrdo. V nasledujúcich dňoch som pichal pacientom injekcie, pomáhal som otcovi pri operáciách alebo mame pri ležiacich pacientoch. Tie dva týždne ubehli ako voda. Keď nás z tábora odvážali na letisko, cítil som smútok aj radosť. Smútok preto, lebo by som ďalej rád pomáhal. Radosť preto, lebo pri bráne sa hral ten malý chlapec a očividne sa uzdravoval.

V lietadle mi otec povedal: „Chlapče, vykonal si tam veľa dobrého, som na teba hrdý.“ Potom mi podal malý darček. Keď som otvoril krabičku, bola v nej stará pinzeta, ktorou som čistil chlapcovu nohu.

Stále ju mám odloženú, je pre mňa symbolom nezištnej služby a praktickej pomoci. Symbolom toho, že aj to málo, čo dokáteme, môže pre niekoho znamenať veľmi veľa.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová