„Spravodlivý z viery bude žiť.“ (Rim. 1, 16)
George Müller sa usmieval a pozeral cez okno na osemročnú Abigail, ako sa spokojne hrá v záhrade. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Vošiel vedúci prvého sirotinca. „Nerád vám to hovorím, pán Müller, ale niečo sa stalo. Deti čakajú na raňajky a v dome niet ani kúsok chleba. Čo im mám povedať?“
„Pozriem sa na to. Dajte mi chvíľu čas,“ povedal a vyšiel von do záhrady. „Abigail, poď sem. Chcem, aby si videla, čo Pán Boh urobí,“ povedal jej a voviedol ju do jedálne.
Vnútri stálo tristo detí za stoličkami. Na stole pred každým dieťaťom bol tanier, hrnček a príbor. Ale žiadne jedlo. „Kde je jedlo?“ pošepky sa ho spýtala.
„Pán Boh sa postará,“ povedal jej potichu George. Potom oslovil deti: „Deti, nemáme veľa času a nechcem, aby ste prišli neskoro do školy. Pomodlíme sa spolu.“ Deti sklonili hlavy a George sa modlil: „Drahý Bože, ďakujeme ti za jedlo, ktoré nám dnes pošleš. Amen.“ Pozrel na deti a usmial sa. „Môžete si sadnúť,“ dodal. Nevedel odkiaľ príde jedlo, za ktoré práve poďakoval. Vedel však, že Boh deti nesklame.
O chvíľku všetkých tristo detí poslušne sedelo za svojimi prázdnymi taniermi. Len čo sa hluk v jedálni utíšil, ozvalo sa klopanie na dvere. George šiel otvoriť – vo dverách stál pekár a v rukách držal plech s čerstvým voňavým chlebom.
„Pán Müller,“ začal muž, „v noci som nemohol spať. Rozmýšľal som, že dnes ráno asi budete potrebovať chlieb a že mám vstať a upiecť ho pre vás. Tak som o druhej vstal a upiekol tri celé dávky. Dúfam, že vám bude stačiť.“ George sa naširoko usmial. „Pán Boh nás dnes cez vás požehnal,“ povedal a vzal od pekára plech s chlebom. „Na voze sú ďalšie dva plechy. Prinesiem ich,“ odvetil pekár.
O pár minút si už deti pochutnávali na čerstvo upečenom chlebe. Znovu niekto zaklopal. Bol to mliekar. „Potrebujem pomoc, pane. Zlomilo sa mi koleso na voze práve pred vaším domom. Musím zložiť náklad, aby som ho mohol opraviť. Mám na ňom desať kanví. Budú vám stačiť?“ Potom pozrel na siroty, ktoré sedeli pri stoloch, a zvolal: „Zadarmo, samozrejme. Len si ich rýchlo príďte vziať, lebo kým ich nezložím, nemôžem opraviť koleso!“
George poslal dvadsať starších detí pre kanvy s mliekom. O chvíľu sa už rozdeľovalo v kuchyni. Každé dieťa dostalo plný hrnček a dokonca sa aj zvýšilo.
George odviedol Abigail späť do záhrady. Vedel, že bude rozmýšľať o tom, čo práve videla. O niekoľko týždňov jej mama povedala Georgovi, že Abigail končí každú svoju modlitbu slovami „…tak, ako si to urobil pre Georga Müllera. Amen.“ Georga to potešilo. Práve o to mu šlo, aby Abigail videla, že Boh odpovedá na modlitby.
„Skúšky trénujú našu vieru a učia nás, ako sa modliť.“ (A. Simpson)
Zdroj: Dobré ránko
