Východ Zeme

„Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem. A zem bola neladná a pustá, a tma bola nad priepasťou, a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami. A Boh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer a bolo ráno, šiesty deň.“ (1. Moj. 1, 1. 2. 3. a 31)

24. decembra 1968 vyniesla kozmická loď Apollo 8 astronautov Franka Bormana, Williama Andersa a Jima Lovella na obežnú dráhu Mesiaca. Bolo to prvýkrát, čo ľudia preleteli z gravitačného poľa Zeme do gravitačného poľa Mesiaca. Úlohou posádky bolo vyhotoviť snímky Mesiaca v rámci prípravy na prvé pristátie, ktoré sa tam malo asi o tri roky uskutočniť. Slávnou sa však stala snímka zhotovená náhodou. Keď obleteli odvrátenú tvár Mesiaca, uvideli, ako nad nehybným povrchom Mesiaca vychádza Zem. Borman a Anders zachytili tento okamih na film. Snímok prvýkrát ukázal Zem zo vzdialeného vesmíru. V porovnaní so šedivým a nehybným Mesiacom to bol veľmi okúzľujúci a nádherný svet. Jim Lovell vtedy povedal: „Obrovská osamelosť Mesiaca vzbudzuje posvätnú hrôzu. Ale vďaka tomu si uvedomíte, čo máte tam dolu.“

Snímok nazvaný „východ Zeme“ poskytol veľmi silnú, názornú predstavu o Zemi, ktorá v porovnaní s pustým Mesiacom pôsobí dojmom inteligentného organizmu.

„Všetko má svoju krásu, ale nie každý ju vidí.“ (Konfucius)

Zdroj: O kráse človeka – M.Bieliková

 

Nádej

„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)

Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)

Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.

Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.

„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)

 

Baníci

„Všetci čo očakávate Hospodina, buďte silní a nech je pevné vaše srdce.“

Baníci, ktorí pracovali v čílskej bani na ťažbu zlata a medi v San José, si každý deň pri zostupe po špirálovitej štôlni dolu do tmy uvedomovali obrovské riziko. Baňa bola stará vyše sto rokov. Často sa stávalo, že v dôsledku otrasov zbíjačiek a banských strojov steny praskali a zo stropu sa sypali kamene a množstvo prachu. Už v minulosti tu došlo k viacerým banským nešťastiam. Banská spoločnosť musela uhradiť množstvo pokút za porušenie bezpečnostných predpisov. Biznis je však biznis a ľudia potrebujú prácu. Preto do bane každý deň fárali muži v dobrej viere, že štôlne a banské chodby vydržia ešte túto jednu zmenu.

5. septembra 2010 sa tridsiatim trom mužom, ktorí pracovali hlboko v podzemí, zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa znenazdania s ostrým praskaním a ohlušujúcim dunením dala do pohybu skalnatá klenba s hmotnosťou približne 700 000 ton. Vznikol obrovský zával, ktorý odrezal všetky prístupové šachty a zničil ventilačný systém i všetky siete. Keď konečne nastalo ticho a prach sa usadil, baníci zistili, že sú uväznení asi 700 metrov pod zemou a päť kilometrov od vstupu do bane.
Skúsení baníci pochopili, že „niet cesty späť“. Nezostáva im nič iné, len čakať, postarať sa o základné životné potreby a dúfať, že záchrana príde zhora.

„Pamätaj, že aj tá najťažšia hodina v tvojom živote má len 60 minút.“  (Sofokles)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková