Citáty

Aj keby figovník nevypučal a vinič nezarodil, hoci by oliva vyschla a na poliach sa nič neurodilo; aj keby z košiara zmizlo stádo a v maštali by nebol dobytok, ja sa však budem radovať v Hospodinovi a jasať v Bohu mojej spásy. Pán, Hospodin, je mojou silou.

Habakuk 3,17-19

Kto všetko očakáva od Boha, tomu nemôže nič chýbať.

Colombiere

Ranná modlitba

Rodina raňajkovala spolu. Mali určený čas, keď všetci jej členovia prišli do kuchyne a sadli k stolu. Pred jedlom vždy poďakovali Bohu za jeho starostlivosť. Modlili sa zaradom, každý deň niekto iný.

Jedného dňa bol na rade Dávid. Vonku bol ponurý deň. Bolo zamračené. Nezdalo sa, že je nádej, aby sa ukázalo slnko. Keď sa Dávid modlil, povedal: „Ďakujem Ti, drahý Bože, za našu rodinu, za toto dobré jedlo a ďakujem aj za toto krásne ráno. Amen.“

Mama si myslela, že Dávid sa modlil tak automaticky, bez toho, aby rozmýšľal o tom, čo Bohu hovorí. Preto po modlitbe ukázala na okno, za ktorým kvôli hmle a šeru nebolo takmer nič vidno a spýtala sa: „Dávid, ako môžeš v takom počasí ďakovať za krásne ráno?“ Dávid zamyslene odpovedal: „Mami, nikdy nehodnoť deň podľa počasia!“

Zdroj: www.dobreranko.sk

Citáty

Vtedy mu povedia spravodliví: Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme za tebou? Kráľ im odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

Evanjelium podľa Matúša 25,37-40

Viem, Boh nepotrebuje nikoho, ale Ježiš chce, aby sme mali podiel na jeho starostiach o ľudí. Nepotrebuje naše diela, ale potrebuje našu lásku.

Erich Maria Remarque

Teta Anička

Bol som vtedy ešte malý chlapec – zavretý medzi sklenenými stenami nemocničnej izby. Rovnako ako ostatným deťom, aj mne bolo smutno. Túžil som ísť domov. Ale ja som mal na rozdiel od ostatných detí, jednu výhodu. Zatiaľ čo ostatným deťom prišiel na návštevu niekto len občas, ja som mal návštevu každý deň, niekedy dokonca dvakrát. Pamätám si, ako som pozoroval sklenené dvere na konci chodby a zbystril som vždy, keď sa otvorili. Nakoniec som sa dočkal.

Dodnes si pamätám ten modrý plášť, v ktorom prichádzala. Teta Anička pre mňa bola vtedy doslova pilierom istoty, ktorý pomáhal rozptýliť obavy a pocit samoty. Keď za mnou prišla, prišiel s ňou zároveň kus našej cirkevnej zborovej rodiny. Vždy keď prišla teta Anička, nadobudol som istotu a pokoj, že je to dobré, že tu nie som sám, pretože je tu so mnou teta učiteľka z detskej biblickej škôlky. Priniesla mi vždy radosť, pokoj, povzbudenie a deň sa nezdal taký dlhý. Dodnes som jej za jej návštevy veľmi vďačný. Ale to som bol malý chlapec…

Dnes rozmýšľam, či sa nájde takáto „teta Anička“ aj pre tých, ktorí nemajú nádej, že sa z nemocnice vrátia domov; pre tých, ktorým je smutno a možno sa ani nemajú ku komu vrátiť; pre tých, ktorí nevedia o nikom, kto by ich mohol navštíviť.

Zdroj: www.dobreranko.sk