Sväté mestá môžu byť spálené. Svätí ľudia môžu byť zabití. Svätyne môžu byť vyrabované.  Ale    č a s   nepodľahne ohňu ani nožu.  Boh tým, že posvätil zvláštny čas, zasadil sobotu do  základu, ktorý presahuje všetky ľudské vynálezy.  Armády môžu vydrancovať mestá, vládci môžu zakázať náboženské púte, ale vojenské tanky ani atramentové kliky-háky  nezadržia príchod siedmeho dňa.  Nemôžeme zábrániť sobote, aby sa dostavila,  rovnako ako  nezabránime slnku, aby vyšlo.

Boh sám ochránil svoj pamätník.  Nestvoril ho ako predmet v priestore, ktorý môžu ľudia zničiť. Umiestnil ho  v   č a s e,  ktorý nie je možné zničiť.  A konečne:  ľudia sa môžu svätým veciam vyhýbať.  Môžu sa skrývať pred predmetmi, ľuďmi a miestami.  ALE PRED ČASOM NEUTEČÚ!  Sobotu môžeme ignorovať,  nemusíme o nej vedieť,  môžeme ju nenávidieť, ale ona vždycky príde  –  a   nič a nikto ju nemôže zastaviť !

Sobota stojí ako univerzálny a nezničiteľný pamätník Božieho diela pri stvorení ľudstva.  Zarámovaná v čase –  v najzákladnejšom prvku Božieho stvorenia  –  nám sobota viac ako  ktorýkoľvek iný biblický symbol poukazuje na podstatu našej existencie :

SME  DIELOM  BOŽÍCH  RÚK  A  SOBOTA,  AKO  HLAVNÝ SYMBOL  NÁŠHO POVODU,  NÁM HOVORÍ –  KTO SME, PREČO SME  TU    A  KAM  SMERUJEME.

/ ZDROJ:   Prameny zdraví/

“ Len spravodliví budú chváliť tvoje meno, úprimní budú bývať pred tvojou tvárou.“ Žalm 140,14

Je známe, že slávny maliar Michelangelo maľoval nádhernú a slávnu fresku na strop Sixtínskej káplnky. Bola to namáhavá a obtiažna práca, pretože pracoval  v neprirodzenej polohe poležiačky nekonečne dlhé hodiny. Každučký detail a každú maličkosť chcel vypracovať čo najlepšie a najdôkladnejšie.  Keď prišiel raz za ním jeho priateľ, divil sa, prečo sa toľko trápi s takými  drobnosťami.   „Kto si zdola všimne, či je to urobené perfektne, alebo nie?“  dohováral mu priateľ.  “ Ja“, odpovedal mu Michelangelo.

Svet potrebuje ľudí:

– ktorí sa nedajú kúpiť

– ktorí vždy dodržia svoje slovo

– pre ktorých má charakter väčšiu cenu ako bohatstvo

– ktorí majú svoj názor a svoje zásady

– ktorí neváhajú urobiť nejaké zmeny

– ktorí ani v dave ľudí nestratia svoju individualitu

– ktorí budú v maličkostiach rovnako čestní ako vo veľkých veciach

– ktorí nerobia kompromisy so zlom

– ktorých ambície nie sú obmedzené ich sebeckými túžbami

– ktorí nepovedai, že „to“ budú robiť, pretože to tak robia všetci

– ktorí sú verní svojim priateľom, či o nich idú dobré alebo zlé správy a bez ohľadu na to, ako sa im darí

– ktorí neveria, že prefíkanosť, lesť a krutosť sú tie najlepšie vlastnosti na dosiahnutie úspechu

– ktorí sa nehanbia a neboja stáť za pravdou, aj keď je nepopulárna,

– ktorí dokážu povedať  „nie“ ,  aj keď zvyšok sveta hovorí  “ áno“.

Bol raz jeden starček, ktorý bol už veľmi starý, zle videl, dobre nepočul a ani zuby už žiadne nemal. Keď jedol, jedlo mu padalo z úst na zem. Jeho syn a nevesta ho preto nepozývali k stolu, kde jedávali oni sami. Jedlo mu nosili za kachle, kde sedával stále v kúte kuchyne.
Jedného dňa, keď mu nevesta doniesla na tanieri polievku, starčekovi tanier vypadol z rúk a rozbil sa. Nevesta naňho začala kričať, že im v dome všetko poničí, riad porozbíja, že mu odteraz budú dávať jedlo do drevenej misky. Starček iba smutno sedel, pozrel na svojho syna a ťažko vzdychol, utrel si slzy, ale nepovedal nič.
O niekoľko dní neskôr sedel starčekov syn aj s manželkou v jedálni a rozprávali sa spolu a pozerali, ako sa ich synček hrá a vyrezáva čosi krásne z dreva… Obaja manželia boli šťastní, akého múdreho majú synčeka…
Zrazu sa ho ocko spýta: „Synček náš a čo to má byť – to, čo tvoríš svojimi rúčkami, z toho dreva?“ A synček pohotovo a múdro odpovedal: „To bude drevená miska, otecko, do tej vám budem dávať jedlo až budete starí ako náš starký.“
Syn s nevestou sa pozreli na seba a rozplakali sa… Až teraz pochopili, ako strašne ťažko zranili starkého a hanbili sa za to. Od tej doby starček už sedával s nimi za stolom a nikomu nevadilo, že povylieva polievku aj po sebe. Až malé dieťa im muselo obom otvoriť oči.
Tí, ktorí máme ešte svojich drahých rodičov, vážme si ich, veď aj my raz budeme starí a nevládni, s trasľavými rukami. A tí, čo už rodičov nemajú a zachovali sa niekedy k nim zle, odprosme ich v modlitbe… Aby sa naše deti raz k nám nechovali tak, ako sa my teraz chováme k svojim rodičom.

Pozrite sa na svet a na váš život cez ružové okuliare.

 

Čo dobré vám prinesie, keď sedíte v kresle,  „zírate“ na stenu alebo na televíziu, horekujete a nariekate nad tým, čo vám prináša život?  Takýto postoj vás vedie do negácie, mizérie, bolesti a osamelosti. Kto chce počúvať niekoho, ako stále len horekuje a narieka? Ak sa nachádzate v takejto situácii, možno že sa to prenieslo z generácie na generáciu – je načase, aby ste vy – vaša generácia –  p r i n i e s l i   zm e n u !

Spomeňte si na príbehy ľudí, ktorí prekonali zjavne neprekonateľné výhliadkya tešia sa z kvalitného života – sú to ľudia, ktorí sa narodili napr. bez končatín, ľudia s devastujúcimi abnormalitami, ktorí i napriek tomu žijú spokojným a naplneným životom.

Nedávno vyhral jednu medzinárodnú klavírnu súťaž v texaskom Houstone mladý Japonec, ktorý sa narodil  s l e p ý! V poslednom kole súťaže bol na pódium uvedený dirigentom orchestra, ktorý ho mal doprevádzať. Dirigent sa ho spýtal: “ Ako spoznáte, že mávnem, keď nemôžete vidieť moju taktovku?“ Mladý pianista mu odpovedal: “ Počujem vás dýchať, spoznám to!“  A naozaj – nastúpil   v  p r e s – ne  u r č e n ú  d o b u  !!! Mal síce  handicap, ale prekonal ho tým, že zdokonalil  to, čo mohol  –   s v o j  s l u ch  –  a výsledok bol, že zahral  tú najťažšiu skladbu  celej súťaže,  Rachmaninov koncert č. 3  –   a   V Y H R A L !!!

 

“ Veď ja som Hospodin,   tvoj Boh, Svätý Izraela,  tvoj  Spasiteľ…  si v mojich očiach vzácny a drahý, milujem ťa … neboj sa veď som s tebou.“  / Iz.  43,3-5/