„Prestaňteže čakať pomoc od človeka, ktorého dych je v jeho nozdre, lebo veď za čo má byť povážený?!“ (Iz. 2,22)
Neviem, kto z vás, keď vojde do izby a chce si sadnúť, najprv vyskúša kreslo alebo stoličku, či je dostatočne pevná. Automaticky si sadnete, pretože predpokladáte, že vás udrží. Vaši rodičia jazdia autom. Nastúpia, naštartujú a odídu. Mnohí si nevedia predstaviť, čo všetko sa deje pod kapotou, kde je ukrytý motor; nevedia vysvetliť, ako tam veci fungujú. Jednoducho tomu dôverujú. Keď ste boli naposledy u lekára, zrejme vám predpísal recept. Pravdepodobne ste ho nedokázali rozlúštiť. Vlastne ste sa čudovali, či ho vôbec niekto môže prečítať! Ale potom ste s ním šli do lekárne. Všimli ste si, že keď dáte lekárnikovi recept, niekedy vydá hneď, niekedy ho musí najprv rozlúštiť, niekedy ide dozadu a niečo hľadá a niekedy sa radí so spolupracovníkom? Vtedy rozmýšľam, či v tej škole spal, alebo čo robil, že nevie, čo mi má dať. Ale nakoniec vám predsa len podá malú fľaštičku a povie: „Trikrát denne jednu tabletu.“ A vy bez toho, aby ste o tom rozmýšľali, dodržiavate predpísané dávky vo viere, že vám to pomôže.
„Tí, ktorí veria, nepotrebujú vysvetlenie. Tým, ktorí neveria, nestačí nijaké vysvetlenie.“ (Franz Werfel)
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16