V každom náboženstve ľudia niečo uctievajú – svätyne, mestá a dokonca aj ľudí.
Bozkávajú svätú zem, napínajú uši, aby začuli slabiky z úst svätých mužov, ponárajú sa do svätej vody. Sú to hmotné, hmatateľné sväté predmety, ktoré môžu vidieť, uctievať, cítiť. V biblickej knihe Genesis však nebola za svätú označená ako prvá – nejaká vec, nejaký kopec, svätyňa nalebo iné miesto – ale č a s o v ý úsek – s i e d m y d e ň ! “ A Boh požehnal siedmy deň a posvätil ho.“ /Gen. 2,3/ Slovo posvätil je preložené z hebrejského qadosh , čo znamená “ oddeliť pre svätý účel“. A Hoci sa stvorenie týkalo neba, zeme, vtákov, mora a zemskej zvere, všetkých tých vecí v priestore – bol to ČAS – a NIE PRIESTOR , ktorý sám Boh prehlásil za požehnaný a svätý na p r v o m mieste! Toto jednanie dáva zmysel , vedľa priestoru je totiž čas rozmerom, v ktorom Božie stvorenie – nebo, zem, vtáctvo, more a pozemská zver – existuje.
Keby Boh posvätil jedno špecifické miesto, nebolo by ľahko dostupné pre všetkých ľudí. Museli by cestovať, aby mohli oslavovať Boha. Ale čas – p r i ch á d z a k n á m , miesto toho aby sme my chodili za ním. Jedenkrát za týždeň , rýchlosťou viac ako tisíc míl za hodinu / čo je rýchlosť, ktorou sa zem otáča okolo svojej osi/, obehne sobota zemeguľu. Prichádza pri jednom západe slnka, odchádza pri nasledujúcom – a siedmy deň obmyje každý týždeň našu planétu ako obrovská očistná vlna.