„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Cez veľkú rieku viedol most ktorým prechádzali vlaky. Keďže po rieke plávali i veľké lode, most sa musel zdvíhať. Na brehu, blízko mosta, stála búdka, v ktorej sedával výhybkár. Tento človek sa staral o to, aby vlaky po moste i lode po rieke prechádzali bezpečne. Raz večer čakal na posledný vlak. V šere podvečera už videl v diaľke svetlá bližiaceho sa vlaku. Chvíľu čakal, kým vlak príde do predpísanej vzdialenosti, aby most spustil. Keď prehodil výhybku a vlak pustil na most, s hrôzou zistil že zariadenie, ktoré zaisťovalo spojenie mosta po spustení, nefunguje. Keď spojenie mosta nebude upevnené, môže sa most rozkolísať, vlak sa vykoľají a zrúti sa do rieky. Bol to vlak, ktorý bol zväčša plný cestujúcich. Utekal preto cez most na druhú stranu, kde bola páka, ktorou mohol most zaistiť ručne. Keď bude vlak prechádzať, musí ju veľmi silno držať. Už počul zvuk vlaku, preto sa na páku takmer zavesil celou váhou svojho tela. Od jeho sily teraz závisel život mnohých.

Zrazu z druhej strany mosta, tam kde stála jeho búdka, začul detský hlások. Krv mu stuhla v žilách.

„Ocko, kde si?“ Jeho malý štvorročný chlapček sa vybral na druhú stranu mostu za ním. V prvej chvíli chcel vykríknuť: „Bež! Rýchlo bež!“ No vlak už bol veľmi blízko. Malé nôžky by nestačili prebehnúť na druhú stranu včas. Tento muž takmer pustil páku a rozbehol sa za svojím synom, aby ho odniesol do bezpečia. V poslednej chvíli si však uvedomil, že páku pustiť nemôže. Buď zahynú ľudia vo vlaku, alebo jeho syn. Chvíľu sa rozhodoval. Vlak sa rútil rýchlo a bezpečne prehrmel po zaistenom moste. Nikto v ňom si nevšimol, ako vlak nemilosrdne odhodil do rieky malé dolámané telíčko chlapca. Nikto nezbadal plačúceho muža, ktorý ešte dlho po tom, čo vlak odišiel, pevne držal zaisťovaciu páku. Nevideli ho, ako ide domov oveľa pomalšie než kedykoľvek predtým, aby povedal svojej manželke, že ich malý chlapec zahynul. Kedy si poslednýkrát poďakoval Bohu za obeť jeho Syna?

• Ján 3,16
• Rim 5,8
• 1 Ján 4,7-11
• Mat 27,1-50
• Ján 10,1-15.27.28
• Mat 7,11

Zdroj: Život bez obáv, Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku

„Ale majúc toho istého ducha viery, podľa toho, čo je napísané: Uveril som a preto som hovoril, aj my teda veríme a preto aj hovoríme vediac, že ten, ktorý vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a s vami postaví pred seba….keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci, ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné.“ (2. Kor. 4, 13.14.18)

Jedna televízna stanica, zameraná na športové udalosti, vysielala v roku 1988 prenos zo Zimných olympijských hier. Aj keď sa vám to bude zdať nemožné, sledovali sme tréning nevidiacich lyžiarov na slalomovej trati. Nevidiaci šiel vo dvojici so svojím vidiacim partnerom, ktorý ho na trati navigoval, kedy zabočiť doľava a kedy doprava. Najprv sa to spolu naučili na provizórnej trati. Keď túto prípravu zvládli, spolu so svojím vidiacim partnerom šli priamo na slalomovú trať, kde ich vidiaci partneri lyžovali vedľa nich a kričali im: „Doľava!“ a „Doprava!“ Keď príkaz bezprostredne poslúchli, celú trať zvládli bez problémov a spolu so svojím vidiacim partnerom došli šťastne do cieľa. V tejto disciplíne existujú len dve možnosti: Buď stopercentná dôvera a cieľ, alebo katastrofa. To je vlastne živý obraz kresťanského života. V tomto svete sme ako nevidiaci na trati. Nevidíme za najbližšiu zákrutu nášho života, nevieme čo nám prinesie zajtrajšok. Preto sa musíme úplne spoľahnúť na to, čo nám vráti náš vidiaci partner – Boh. V jeho slove máme rady ako úspešne dôjsť do cieľa.

• Žid. 11
• Mat. 15, 21-28
• Luk. 7, 1-10
• 2. Kor. 4, 13-18
• Ján 21, 1-14

Zdroj: Život bez obáv, Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku

„Pokušenie, ktoré na vás doľahlo, je len ľudské. Boh je však verný, On nedopustí, aby ste boli pokúšaný nad svoje sily, ale s pokušením dá aj východisko, aby ste ho vládali zniesť.“ (1. Kor. 10,13)

Boli dvaja sluhovia, ktorým ich pán dal za úlohu, aby sa na druhý deň skoro ráno dostavili na určené miesto a vyniesli každý z nich vrece ryže na neďaleký kopec pre istého kupca. Keď tam ráno prišli, jednému z nich pán hovorí: „Ty
ponesieš iba pol vreca ryže, lebo kupec sa tu včera večer zastavil a pol vreca si už sám zobral.“ Tak sa obaja sluhovia vydali na cestu. Ten, ktorý niesol iba pol vreca, dorazil na kopec prvý, sadol si a netrpezlivo čakal na svojho kolegu. Keď ten dorazil, sotva vrece položil, už mu jeho spolusluha s nadšením hovorí: „Vieš čo, je to fantastické, ako Boh
vypočul moju modlitbu! Celú noc som sa modlil, aby som nemusel niesť celé vrece a videl si, čo sa ráno stalo. Pán vypočul moju modlitbu!“ Po chvíľke mlčania prehovorí ten druhý sluha a hovorí: „Aj ja som sa celú noc modlil. Pán vypočul aj moju modlitbu. Modlil som sa, aby mi dal silu uniesť celé vrece. A On mi ju dal!“

Možno i ty si myslíš, tak ako ja, že by náš Nebeský Pán mal odobrať či umenšiť niektoré pokušenia či skúšky, ktoré na mňa doliehajú. Čo keď je ale pre mňa lepšie, keď mi ich ponechá, no dá mi silu ich uniesť? Skúsme nechať na ŇOM, aby On rozhodol, čo je pre nás to najlepšie. On nedopustí viac, ako k čomu dá silu i uniesť. Nie je to úžasné? Prečo to robí? Lebo je verný. On dáva východisko z každej situácie, z každej skúšky či pokušenia.

Zdroj: Daniel Márföldi

„Radostné srdce je výborným liekom, ale zronený duch suší kosti.“ (Prísl. 17, 22)

„Lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som ťa pojal za tvoju pravicu, ktorý ti hovorím: Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz. 41, 13)

 

Ktosi kedysi povedal, že strach, obavy a úzkosť sú našimi najväčšími nepriateľmi. Nedávno som čítal zaujímavý príbeh o roľníkovi, ktorý sa jedného dňa vydal do Carihradu. Na ceste ho zastavila stará žena a poprosila o zvezenie. Posadil ju vedľa seba a ako tak išli, pozrel sa na ňu a spýtal sa: „Kto si?“ Starena odpovedala: „Som chorela.“ Vystrašený roľník prikázal starej žene vystúpiť a ísť pešo, ale ona ho sľubom, že v Carihrade nezabije viac ako päť ľudí, presvedčila, aby s ním mohla cestovať ďalej. Na potvrdenie sľubu mu podala dýku a povedala, že ide o jedinú zbraň, ktorá ju dokáže zabiť. Potom dodala: „Stretneme sa o dva dni. Ak poruším sľub, môžeš ma prebodnúť.“ V Carihrade na chorelu zomrelo 120 ľudí. Rozzúrený roľník preto začal starenu hľadať. Keď ju našiel, vytiahol darovanú dýku a chystal sa ju zabiť. Kričal: „Sľúbila si, že nazabiješ viac ako päť ľudí a zomrelo 120!“ Žena ho prerušila a povedala: „Ja som dohodu dodržala. Zabila som len päť ľudí. Ostatných zabil strach.“

Táto legenda je pravdivým podobenstvom o živote. Choroba zabije tisíce ľudí, ale tisícky ďalších zomierajú preto, že ich premôže strach. Keď sa pozeráme do budúcnosti s obavami a očakávame to najhoršie namiesto toho, aby sme hľadeli do budúcnosti s dôverou v to najlepšie, ochromí nás úzkosť a nepokoj. Od chvíle, keď sa narodíme až po deň smrti, strach často vrhá na náš život ponuré tiene. Strach drví dušu, rozkladá imunitný systém, oslabuje vôľu a v boji proti nepriateľovi z nás robí bezmocných. Dusí radosť a ničí sny.

Strach je silný pocit, ktorý je tesne spojený s úzkosťou a obavami. Vzniká ako reakcia na hrozbu, ťažkosti alebo nebezpečenstvo, ktoré sa zjavne nedajú odvrátiť. Jedna z vecí, ktorú odkryl COVID-19, je rýchlosť, s akou pandémia dokáže vyvolať strach v populácií. Ľudia sa začali báť, že každý, koho stretnú, má koronavírus a nakazí ich. Každé zakašlanie vyvolalo obavu, po každom kýchnutí sa im rozbúšilo srdce. Kládli si otázku: „Nemám vírus? Ak áno znamená to, že zomriem?“

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

„Preto ty prepáš svoje bedrá a vstanúc budeš im hovoriť všetko, čo ti ja prikážem. Nedes sa ich, aby som ťa nepredesil pred nimi. A ja, hľa, dal som ťa dnes za ohradené mesto a za železný stĺp a za medené múry proti celej zemi, proti kráľom Judska, proti jeho kniežatám, proti jeho kňazom a proti ľudu zeme. A budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, hovorí Hospodin, aby som ťa vytrhol.“ (Jer. 1,17-19)

Johan Hendrik Weidner sa v roku 1940 ocitol na začiatku obdobia strachu a smrti. Keď krátko po príchode do Lyonu uvidel bezmocných Židov v internačných táboroch, svedomie mu hovorilo, že by mal týmto ľuďom pomôcť. Že bude kvôli tomu musieť riskovať vlastný život, v jeho rozhodovaní nehralo žiadnu úlohu. Vytvoril tajnú cestu, ktorou prepašoval stovky Židov cez hranice okupovaného územia do bezpečia. Štyri roky trvajúca nočná mora, v ktorej Johan žil od roku 1940 do roku 1944, sa mnohých môže zdať ako príliš vysoká cena. V Cruseilles ho brutálne bili, v Lyone mučili, v Toulou ho dokonca chceli popraviť. Všetky strasti súvisiace s pomocou blížnym v ohrození života prijímal ako súčasť svojho údelu.

„Dobro musí vždy prekonávať prekážky. Len veľmi málo ľudí na svete, ktorí vykonali pre druhých niečo veľké, nemali problémy. Väčšinou museli prekonávať množstvo útrap,“ povedal.

Láska je ľudská odvaha byť pri tom druhom, aj keby to malo bolieť. (Anonym)

Zdroj: Kurzy pre život