„Nech sú príjemné slová mojich úst a to, čo myslí moje srdce, pred tebou, Hospodine, moja skalo a môj vykupiteľu!“

Nerozumiete tomu nadpisu? Skúste si to čudné slovo prečítať odzadu.
Zrkadlo je zvláštna vec. Môžete v ňom vidieť seba, ale tiež pozorovať spolužiačku v poslednej lavici. Šoférovať bez zrkadla je takmer nemožné. Tento vynález umožňuje šoférom sledovať premávku vzadu i po oboch stranách vozidla. Zrkadlo dokáže odrážať slnečné lúče a smerovať ich do rôznych strán a uhlov. Zrkadlo používa aj váš zubný lekár, keď vám hlási nepríjemnú správu, že „päťka vpravo dolu kaz“. Zrkadlo je veľmi dôležitá vec, pretože nám podáva cenné informácie o nás samých aj o našom okolí.
Ako však nastaviť zrkadlo tak, aby sme videli, aké je naše vnútro a čo máme v srdci?

Aby si bol krásny, zastav sa: minútu pred zrkadlom, päť minút pred svojou dušou a pätnásť minút pred svojím Bohom. Horatius

 

Zdroj: O kráse človeka – Bieliková Marcela

„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. Vtedy mu povedia spravodliví: Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako cudzinca a prichýlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme za tebou? Kráľ im odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25: 35-40)

Peter Sagan bol na tréningu so skupinkou ďalších profesionálnych cyklistov, keď ich zastavil akýsi cyklista zo Škótska.

WillieMcColl dostal počas svojej rekreačnej jazdy na ostrove Gran Canaria už tretí defekt. Prvé dva si opravil, ale pri treťom mu už chýbali náhradné komponenty, preto nemohol pokračovať v jazde. Zostal odkázaný na pomoc okoloidúcich cyklistov.

Naznačil skupine cyklistov, ktorá práve prechádzala okolo, že potrebuje pomoc. „Bez váhania zastavili, darovali mi dušu a opravili bicykel,“ opisuje situáciu McColl. Napriek profesionálnej výstroji si spočiatku vôbec neuvedomil, kto sa pri ňom zastavil. Myslel si, že ide o obyčajných cyklistov, ktorí sa preháňajú v dresoch WorldTour, a tak ich bez akýchkoľvek zábran požiadal o pomoc. Čoskoro však zistil, že defekt mu opravuje sám Peter Sagan – trojnásobný majster sveta. „Mne, obyčajnému 63-ročnému Škótovi, opravovali defekt profíci z troch rôznych tímov, možno aj najslávnejší chlapík v cyklistike. Som im neskutočne vďačný,“ povedal prekvapený Škót.

Nedá sa byť vždy hrdinom, ale vždy môžeš zostať človekom. Johann Wolfgang von Goethe

„Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti.“ (Rim. 12, 9 – 10)

Vnúčikovia sa hrali s babkou a dedkom v detskej izbe. Dedko popritom pozeral v televizií správy. Nechcel, aby mu ušli najnovšie udalosti vo svete.

Deti s babkou boli v plnej prúde zábavy, keď ich dedko z ničoho nič prerušil a spýtal sa staršieho vnúčika: „Máš rád babku?“

„Áno,“ odvetil vnúčik bez váhania.

„A ako veľmi ju máš rád?“ pýtal sa dedko ďalej.

Dávidko roztiahol ruky, ako len mohol. „Tááák veľmi.“

„A dedka máš rád?“ vyzvedal dedko ďalej.

Dávidko sa zarazil a zmĺkol. Na chvíľu zavládlo ticho.

Keď dedko otázku zopakoval, odvetil: „Porozmýšľam.“

Asi po hodine, keď babka v kuchyni chystala jedlo a Dávidko jej asistoval, si dedko spomenul, že mu vnúčik dlhuje odpoveď. Znovu sa ho spýtal, či si už rozmyslel, či má dedka rád. Dávidko odpovedal: „Ešte rozmýšľam.“

Po štvrťhodine dedko opäť položil svoju otázku s tým, že aby vnukovi pomohol, roztiahol ruky asi tak na štyridsať centrimetrov od seba a opýtal sa: „Aspoň toľko máš dedka rád?“

„To je veľa,“ odvetil vnúčik.

„Deti musia mať s dospelými veľa trpezlivosti.“ (Antoine de Saint-Exupéry)

 

Zdroj: O kráse človeka – 15 povzbudzujúcich kapitol zo života

„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. Kráľ mi odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mat. 25, 35. 35. 40)

Otec mu dal jednu rupiu, aby si za ňu na miestnom trhu niečo kúpil. Sundar vzal peniaze a rozbehol sa. Rozmýšľal, ktorú zo svojich obľúbených sladkostí si vyberie. Na kraji trhoviska uvidel žobrajúcu ženu. Bola len kosť a koža. Mala rozstrapatené vlasy, tmavé oči zastreté a vpadnuté. Nekontrolovateľne sa triasla. Sundar ju videl už predtým, ale nikdy sa nezastavil, aby sa na ňu skutočne pozrel. Odrazu si spomenul na svoje rozhodnutie urobiť dobrý skutok, kedykoľvek bude môcť. Táto žena zúfalo potrebovala pomoc a on jej mohol pomôcť. Strčil ruku do vrecka a vytiahol rupiu, ktorú mu dal otec.

„Vezmite si,“ povedal žene a podal jej rupiu.

V kútikoch prepadnutých očí sa objavili slzy. Vystrela ruku, vzala si mincu a poďakovala sa. Sundara premkol hrejivý pocit spokojnosti z dobrého skutku a rozbehol sa domov.

„Okolo nás sú stovky možností, aby sme boli šťastní. Stačí len, keď otvorime oči a sme vďační.“

 

Zdroj: O kráse človeka – O dobrých skutkoch

„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden